Banished - bohovia sa museli zblázniť...

Volám sa Eloi, a som starý. Veľmi starý..., veru niekedy rozmýšľam či sa dožijem najbližšej jari. Sedím tu, za oknami padá sneh a ja premýšľam, či bolo toto všetko na niečo dobré. Bol to trest, ktorý..., viem ja vlastne prečo? Bohovia sa museli v jeden deň zblázniť. Alebo som to bol ja? Ach áno, už si spomínam – rúhanie sa mágiou alebo čosi také. Myslím, mám taký pocit, že pochádzam zo šľachtického rodu v zemi kdesi na západ od stredu. Možno. Neviem, určite však centrom sporu bola mágia. Vlastná rodina sa mi otočila chrbtom a v mene kráľa ma vyhnali. Nielen mňa, ale i hŕstku tých čo zmýšľali rovnako. Slobodne. Našli sme novú zem, zasľúbenú ideálom a... tvrdej práci. Bez nej to nikdy nejde. Život sa zdal byť tak zvláštny a slobodný.

Dojmy - Elder Scrolls Online Beta

Elder Scrolls Online... bude to k niečomu dobré? Bude ma to baviť? Vzhľadom na to, že vo všeobecnosti neznášam MMORPG ako žáner? Ostatne, stále si stojím za tým, že je to veľmi zlý smer, ktorým sa niektoré hry vydávajú. Pre Elder Scrolls to platí dvojnásobne. Býva to môj svet, v ktorom moja postava existuje. A keď už niečo bude zachraňovať alebo pomáhať, má to svojim spôsobom zmysel. I keď svet na to často príliš nereaguje. Ale, nemám tu kritizovať schopnosť Bethesdy tvoriť ich hry! Ale pozrieť sa ako sesterská spoločnosť menom Zenimax Online zvládla Elder Scrolls náladu v online svete.

Retro: Princess Maker 2

Princess Maker 2 je zvláštna hra. Ani nie tak svojou náplňou, ktorá je síce iná, ale zaujímavý je aj príbeh jej anglickej verzie. Nikdy oficiálne nevyšla a predsa v druhej polovici 90-tych rokov ju v mojom okolí hralo množstvo ľudí a každý o nej hovoril. Čo je na tejto ružovo prezentovanej hre najzaujímavejšie je, možno, že to boli práve chalani, ktorí si túto hru vychutnávali. Nie ako vtip, nie ako srandu, ale ako serióznu hru. Výchova princeznej. I keď možno so štipkou japonskej perverznosti (i keď neviem, či je niečo perverzné na tom, keď chcete aby vaša princezná mala slušný obvod hrudníka...uhm)?

Hry v roku 2013... (naj?)

Všetko má svoj zmysel. Aspoň teda myslím, prečo by sme inak hrali hry, ak by to nejaký zmysel postrádalo? Koleso času sa točí, jeden rok začína, iný končí. Je to klišé – na konci každého roku bilancovať a hodnotiť čo bolo naj, čo sa podarilo a čo bolo úplne na hovno. Expresívne povedané. Tomu zvyku zo železnej košele sa nevyhýbame ani vo svete počítačových hier. Lenže, rozmýšľal som trochu, ako to spraviť malinko inak. A napadla mi jedna minoritná, ale predsa myšlienka. Čoho si najviac na hrách cením? Kto ma pozná, kto ma číta, možno vytuší. Predsa len mám na hrách radšej zážitky a menej sa starám o herné mechaniky. Dokonca tvrdím, že niekedy dobrý zážitok môže prebiť slabšie herné mechaniky. A tak, keď písať o naj- veciach minulého roka v záležitosti hier, prečo neísť na to cez zážitky a pocity? Naj z končiaceho roka trošičku inak...

The Legend of Kyrandia - Book One

Dnešné ohliadnutie za retro článkami bude venované prvej hre zo série Legend of Kyrandia. Jeho výber bol pomerne jednoduchý, keďže nedávno GOG skompletizovalo celú sériu (1, 2, 3), a tak si ju môže potencionálny záujemca okamžite zahrať. Nehovoriac o tom, že všetky hry zo série stoja za to. Ktorá z nich je najlepšia, na to sa – pravda – názory trochu rozchádzajú. Niekto pripisuje tento titul druhému dielu, niekto poslednému a ďalší zas nedá dopustiť na prvý kontakt so sériou v podobe Book One. Kyrandia však rozhodne patrí k hrám, v ktorých je pevne zakorenený tvorivý rukopis autorov diela.

Flashback: The Quest for Identity

Ako pred nedávnom sľúbil, tak aj koná. A spomienka na Flashback nám ide pekne na ruku aktuálnemu vydaniu remaku, ktorý som nehral a ani po tom netúžim. Flashback podľa mňa patrí k tým málo hrám, ktoré nepotrebujú remake v modernom engine, skôr si myslím, že mu to len uškodí. Nuž, ale kto som, aby som hodnotil hru, ktorú som nehral. Poďme sa radšej vrátiť pekne do minulosti roku 1994 kedy vychádza PC verzia tejto skvelej hry.

Kam sa stratil mág?

Kde zas trčíš, mág?! Opýta sa niekto občas. Nuž, pracujem a na blog padá tieň. Nie, neprestal som sa zaujímať o hry – ani tie súčasné, ani tie staré. Ale, ako som to už neraz spomenul, hranie a písanie o hrách ma neživý (a koľko ľudí na Slovensku, áno, že...), takže koníčky občas musia ustúpiť neúprosnosti reálneho života. Blogom už tobôž nie. Aj keby som sa Fuka volal. :) Teda, nie že by som sa úplne prestal hrať. To myslím nehrozí, skôr už potom neostáva čas na písanie zaujímavých príspevkov na blogy (áno, množné číslo, stále myslím i na Kulturu Kriplů, ktorá má stále svoj potenciál). Lenže potom som si robil poriadky na harddiskoch a zrak mi spočinul na retro článkoch, ktoré som písal v začiatkoch na gamesweb.sk. Bolo ich pár, myslím, že jeden sa už stihol ocitnúť na tomto blogu (zrejme tiež v čase podobnej krízy zaneprázdnenosti) – a keďže už dávno zapadli prachom, nebolo by možno od veci ich trošku oprášiť. Aby si pocestný prechádzajúci okolo mágovej veže nemyslel, že mág umrel. Nie, nie – mág študuje, absorbuje vedomosti, aby bol mocnejší, šikovnejší a... No, nakoniec zistí, že mu to asi príliš nepomôže k živému bytiu, ale také už je koleso života. Uhm. Zase role-play, Mick? Tak trochu, človek sa toho nezbaví – čo sa v Daggerfalle naučil, už sa len tak ľahko neodnaučí... A možno sa medzitým objaví aj nejaký príspevok do zbierky, ktorý bude stáť za popis a odfotenie. Jeden nikdy nevie.

Shadows over Bratislava

Napísať – konečne je to tu – by bolo príliš klamlivé. Ono totiž sa mi (nejako) podarilo dokončiť aspoň základnú, prezentačnú verziu môjho Shadowrun dobrodružstva. Teda tú časť, v ktorej som sa najmä učil pracovať s editorom, vstrebával som základy a tutoriály, aby sa mi podarilo vytvoriť aspoň niečo. Má to svoje muchy, ale zdá sa, že to ako tak funguje. A to je práve jadro pudla – ako sa hovorí – prečo s tým idem von v takomto stave. Potrebujem odozvu a hlavne poriadne otestovanie ľuďmi, ktorí o tom nevedia absolútne nič. Ja už poznám tie mapy naspamäť a i keď sa snažím robiť veci inak – skrátka viem čo mám spraviť a preto sa nič neposerie. :-)

Shadowrun Bratislava

Jeden nedokončený príbeh, niekoľko nedokončených modov, a tak stále dokola. Vždy keď sa do niečoho pustím, narastie to do takých rozmerov, že nakoniec nemám čas to dokončiť. A preto som sa pustil do editora hry Shadowrun Returns - mimochodom, veľmi slušné klasické, ťahové, izometrické RPG. Lenže, nebol by som to ja, keby som si nevymyslel nejakú špecifickosť pre svoj príbeh. V tomto prípade, čo takto ho situovať do Bratislavy, resp. Petržalky. Áno, čítate správne - úplne som sa zbláznil. Problém je, že vo svete Shadowrunu toho o Slovensku príliš veľa nenájdete - čo je svojim spôsobom logické.