utorok 29. septembra 2009

Das Schwarze Auge: Drakensang

Nechal som tam kus svojej duše... Dá sa povedať o mnohých reálnych miestach, miestach, ktoré vám istým spôsobom prirástli k srdcu. Rovnako to možno povedať o miestach, ktoré existujú mimo našu existenciu, len vo fantázii človeka., či o miestach virtuálnych. Časť seba som určite zanechal v Tamriele, ďalšia potom istotne bude sídliť niekde v Ríšach Arkánie...


Keď sa dozviete, že kdesi v Nemecku pripravujú hru z vášho obľúbeného prostredia, je to zvláštny pocit. Mieša sa v ňom radosť, očakávanie a strach. Strach, že už to nebude také ako pred mnohými rokmi. Ako vtedy keď sa hry ešte robili úplne inak. Drakensang veľa sľuboval, ale zároveň to bolo riziko, ktoré vôbec nemuselo vyjsť. Nie je preto prekvapením, že hneď ako vyšlo nemecké demo som sa do neho s chuťou pustil – ešte nejako človek tú zakrpatenú nemčinu opráši! :-) Po dohraní dema bolo jasné, že sa tu čosi podarilo, a to i napriek tomu, že demo obsahovalo asi najslabšiu časť celej hry – jej začiatok.

Je to tak, hra má neuveriteľne pomalý rozbeh. Pre určitú skupinu nezáživný a schopný odradiť od ďalšieho hrania – čo nie je príliš dobrá vizitka. Akonáhle sa však dostanete do mesta Ferdok, všetko sa odrazu mení. Hrá začína mať spád, úlohy sú zaujímavejšie a... príbeh viac-menej štandardný. Och áno, už vidím tých nepriateľov večného klišé. Chyba! Drakensang si nejakým zázrakom udržuje atmosféru starých DSA hier. Áno, priam z neho dýcha atmosféra Aventurie, a vy cítite akýsi povedomý pach. Niečo, čo jemne šteklí a hovorí: „Ja som Realms of Arkania 21. storočia!“ Dokonca i tá hudba ma v sebe čosi povedomé. Nie, vo svojej podstate a kompozícii je úplne, ale v niektorých skladbách je cítiť akoby ozvenu hudby Severskej trilógie. Alebo sa mi to možno celé iba zdá?

Pravda samotný systém doznal menších zmien, však je i založený na novších pravidlách „Das Schwarze Auge“. Schopností a kúzel je tu pomenej, ale to je bežný trend hier súčasnej doby. Na druhej strane – a to by som rád poznamenal – nie je Drakensang nejako výrazne zjednoduchšený, len má skrátka všetkého trochu menej. Nalejme si čistého vína, kto z vás si pamätá všetky schopnosti, vlastnosti a hlavne kúzla zo starej trilógie. Nejde len o pamätanie, ale ja ich zmysel :-) I keď je pravda, že v tých dobách sa hrávalo bez manuálu, všakže...

Svet Drakensangu je krásny..., nemecky krásny, občas hraničiaci s gýčovitosťou, ale napriek tomu krásny. V mestách sa prechádzajú obyvatelia, robotníci v dokoch prenášajú tovar do skladov, mačky, psy a iná háveď sa prechádza po uliciach, či tam len tak postáva. Medzi nami, všetky vyzerá výrazne lepšie ako v druhom Neverwinter Nights, kde to bolo všetko akési voskové. Grafika však nie je všetko a pri hraní je dôležitá aj kamera. Nie je najhoršia, pokiaľ sa s postavami pohybujete v otvorených priestoroch, všetko sa dá bez problémov ustrážiť. Komplikácie môžu občas nastať v stiesnenejších priestoroch v podzemí, či menších budovách. Skrátka a dobre, po technickej stránke sa dá Drakensangu len máločo vytknúť.

Vlastne len jedna vec mi na Drakensangu vadí – súboje, resp. súbojový systém. On je v podstate rovnaký ako vo vzore RPG hier 21. storočia – Baldur’s Gate, ale napriek tomu je na ňom čosi nepohodlného. Neviem, či za to môže zlozvyk umelej inteligencie vrhnúť všetkých protivníkov na jednu postavu a takticky tak likvidovať vašich družníkov alebo nedoladením celkového pauzovacieho systému, skrátka ma to rozčuľuje. Čo by som dal za klasický ťahový systém hier „Realms of Arkania“. Systém, v ktorom sa prejaví skôr taktické plánovanie ako chaos, ktorý vytvárajú real-time súboje. Samozrejme ani tu sa bez taktiky neobídete, treba dať každej postave správne úlohy, v každom súboji sa správne rozhodnúť ako ktorú postavu použiť. Lenže veľmi často sa súboj mení vo veľký chaos – a to sa v BG nestávalo.

V každom prípade, pre hráčov hľadajúcich staré hry, dobré staré hry, mám jednoznačné odporúčanie, ktoré znie „Good Old Games“ a ich relatívne čerstvá ponuka hier Realms of Arkania. Minimálne Star Trail a Shadows over Riva určite vyskúšajte!

Nuž a nám ostatným, čo máme svet Arkánie prelezení od severu na juh, od západu na východ, ostáva len sa tešiť na ďalší diel (River of Time), ktorý je už dávno v príprave. Vlastne druhý Drakensang nie je jediná hra zo sveta DSA, ktorá sa na nás chystá (DSA:Demonicon). Držme palce aby im to vyšlo!


Rozdiel vekov alebo Das Schwarze Auge včera a dnes. Inak povedané, nad úbohým obsahom krabičky českého vydania sa mi chce plakať! :-)


P.S. Prijemným zistením – aspoň pre mňa – bolo, že uložené pozície z nemeckej verzie bez problémov fungujú i v anglickej verzii hry, takže som nemusel hrať tretí krát hru od začiatku :-)

pondelok 21. septembra 2009

Teenage Mutant Ninja Turtles v1 číslo 4 (1985) slovenský preklad

Čože je to 11 tisíc znakov (aj s medzerami), nič, len pierko trepotajúce sa vo vetre. No vidíte a trvalo mi to takmer dva roky! Ešte raz, zrejme sa budem opakovať ako taký papagáj, ale klobúk dolu pred ľuďmi čo robia komiksov vo svojom voľnom čase! A robia to vo väčších množstvách, než malých. Máte môj obdiv. Ale teraz späť k Nindža korytnačkám...25 rokov je pekný vek...a môže ma aj od jedu rozpučiť, že sú tie korytnačky mladšie ako ja, ale nič s tým nespravím. Aspoň som však dokončil preklad štvrtého čísla.

S prekladmi je vždy nejaký problém. Cudzie slová prekladáte tak, aby dávali zmysel vo vašom rodnom jazyku, ale zároveň sa chcete pokúsiť zachovať istú dávku atmosféry. Či sa mi to podarilo netuším, ale verte mi, snažím sa vždy najlepšie ako to ide. Skúsenosti mi velia nechať ešte onen preklad nejaký čas odležať, vrátiť sa k nemu po čase, aby som ho mohol ešte lepšie učesať, čo sa vetnej stránky týka...vždy sa nájde nejaká maličkosť, čo človeku ušla. Len už to na mojom harddisku ležalo príliš dlho... Modlím sa preto, aby všetko zelené stálo pri mne a snáď sa bude preklad páčiť tak ako tie predchádzajúce.

Na tomto mieste by sa iste dalo písať o preklade, ako človek uvažuje, keď sa dostáva do mierne zapeklitých slangových uličiek. Prečo som použil taký výraz, namiesto toho druhého...lenže koho zaujíma tlachanie amatéra? :-) Každý vie, aký mám názor na odfláknuté a nekvalitné preklady, ktoré bohužiaľ prevládajú hlavne tam, kde by človek čakal profesionálny preklad. Preto sa snažím aby to bolo dobre. Ale aj tak vždy platí, že originál je originál...a na tom už zrejme nič nezmením.

Mladé nindža korytnačky č. 4

Pre tých, čo sa o tejto mojej záľube práve dozvedeli, radi by aj predchádzajúce čísla:
číslo 1
číslo 2
číslo 3

sobota 12. septembra 2009

Čeľusť som nechal pod stolom...

Teda neviem ako vy, ale ja som bol na moju zbieročku rôznych hier celkom hrdý. Nie je dokonalá a nie vždy je to úplný originál (rozumej nájdu sa aj rôzne reedície a "budgetové" vydania), ale človek má z toho tak nejako dobrý pocit. Nedá sa samozrejme zbierať všetko...už takto mám pocit, že peňazí nikdy nie je dosť :-) Hlavný záber tak ostáva na najobľúbenejšom hernom žánri - RPG, a potom ďalších pridružených obľúbenostiach iného typu. A bol som spokojný až do dnes, kedy som narazil na túto stránku a čeľusť nechal pod stolom... Tu niekto musí mať strašne rád LucasArts!!! Čo mať rád, priam milovať!

Klobúk dolu pred takouto zaujímavou zbierkou...nič iné sa na to povedať nedá. Ticho mlčím a som aspoň rád za svoje treťotriedne verzie pár Lucasovských klasík. Bohovia, to je niečo tak deprimujúce :-), ale na druhej strane krásne.

Mimochodom, s plánovaným oživením LucasArts by sme sa ešte nejakej tej zaujímavej hry mohli dočkať, len by to chcelo aj krabice! Krabicu s Monkey Island SE! Pretože bez krabíc nemôžu vznikať také nádherné zbierky. Čo mi bolestivo pripomína, že ja vlastne vo svojej zbierke nemám žiadny skutočný LucasArts originál. Curse of Monkey Island je síce veľká krabica, ale z edície "LucasArts Classic", Sam & Max je zase reedícia z posledných rokov...je to skrátka zlé. :-)

Aké poučenie nám z toho plynie? Správne, je dobre určiť si užší cieľ a držať sa ho, ako byť rozhádzaný na všetky možné strany...prípadne byť milionár a problémy by sa vyriešili samé :-).

streda 2. septembra 2009

R.E. Feist - Zrada v Krondoru

Niekedy si človek kladie množstvo zbytočných otázok a odpovede neprichádzajú. Napríklad, z akej perspektívy hodnotiť knihy. Aké nároky mať na knihu, keď do istej miery poznáte ako vznikla, prečo vznikla a na aký účel vznikla. Na jednej strane je tu Karpyshyn, ktorý vie vytvoriť dobrý príbeh a my čo sme odchovaný hrami od Bioware to vieme. Hrami, kľúčové slovo. Na druhej strane ho celkom kritizujem za jeho knihu zo sveta Mass Effect. Čo potom taký autor ako R.E. Feist, ktorého knižná „Riftwar saga“ bola vynikajúca. Do dnešných dní patrí medzi moje obľúbene „klasické“ fantasy knihy. Bude v tom nejaká zrada!

Ak niekto čaká, že napíšem v Krondore, tak ho musím sklamať. Ostatne, máte to v názve príspevku. :-) Samozrejme, Zrada v Krondore nie je žiadna nová kniha, už má pekný rad rokov, avšak dostal som sa k nej až toto leto. Druhá kniha leta (prvá bol už spomínaný Mass Effect, o ktorom píšem na inom mieste), od ktorej som predsa len očakával trochu viac. Áno, počul som, že nepatrí k najvydarenejším. Počul som rôzne veci, ale človek verí len vlastnej skúsenosti a nie táraninám druhých. V prvom rade treba poznamenať, že originálna „Zrada v Krondore“ je počítačová hra, RPG vynikajúcej kvality s výbornou atmosférou a hudobným podkresom. Lenže, ako som už mnohokrát v nejednom článku naznačil, hra nie je kniha a naopak. V mnohom majú na seba silný vplyv (hlavne v smere literatúra – hry), ale nikdy neznamená, že z dobrej hry dokážete vydolovať vynikajúci literárny zážitok. A tak sa nenápadne opäť dostávam k otázke položenej na začiatku. Posudzovať knihu v kontexte Trhlinovej ságy, dostali by sme sa niekde na dolný okraj kvality. Ak sa budem na knihu pozerať ako na adaptáciu počítačovej hry, bude to oveľa lepšie.

Z príbehu je totiž cítiť oná štruktúra hry, ako sa príbeh a udalosti pohybujú na základe jednotlivých herných úloh. I keď svojim spôsobom to aj samotný Feist priznáva „...kdo jste Betrayal at Krondor jako hru hráli, bude tato kniha povědomá, ale naleznete v ní několik překvapení. A vy, kdo jste hru nikdy neviděli, prostě tento svazek pokládejte za novou kapitolu v nekonečných dějinách světa Midkemie a města Krondoru...“ Niekedy to pôsobí trochu úsmevne, nikdy však kŕčovito a príbeh pritom príjemne odsýpa. Stretnete sa so starými – známymi postavami, prejdete si povedomé lokality a čosi sa dozviete aj o temných elfoch, ktorých v miestnej družine zastupuje Gorath. Príbeh je lineárny, nikam neodbáča, nezaťažuje vás zbytočnosťami a pekne odsýpa. Akurát vo vás vyvoláva neutíchajúce nutkanie vytiahnuť a oprášiť tu starú - dobrú hru.

Čaká tak na vás tradičná fantasy so všetkým pozitívnym aj negatívnym, čo k tomu patrí. A i napriek istej šablónovitosti sa jedná o celkom dobrú knihu. Pri priamej konfrontácii s Mass Effectom, dopadá určite lepšie (i keď v druhom prípade sa jedná o sci-fi, ale obe sú inšpirované svetom počítačových hier), na druhej strane R.E. Feist je aj o mnoho skúsenejší autor.

P.S. Po dovolenkovo-prázdninovom čase, opäť vitajte v šedi každodennosti! :-)