Úprimne, ubíja ma to. Občas však človek spozornie. Tu nájde nejaký kľúč, tu porazí väčšieho protivníka a postavy sa zlepšujú. Na začiatku som sa bál každého kúta, teraz už je moja družina oveľa smelšia. Nevadí je naraziť na nejakého „skeleton lorda“ alebo podobnú chamraď. Ono je to svojim spôsobom tradičný prieskum podzemia. Na začiatku som videl dve cesty. Jedna viedla zhruba na sever, druhá východne. Nevedel som nakoľko sú prepojené a či vlastne vôbec. Neboli. Bolo to ešte horšie. Do niektorých častí dungeonu vedú úplne iné cesty. A samozrejme magicky a kľúčmi uzamknuté dvere. To je ďalšou prekážkou, ktorá vám bráni v postupe. Na druhej strane, pokiaľ je človek všímavý a neprehliadne veci, nemalo by to byť bolestivé. I keď priznám sa, i ja som musel niekoľkokrát pochodovať z jednej strany podzemia na druhý, pretože som nemal správny kľúč. Ten bol niekde na druhej strane, v miestnosti, ktorú som zabudol preskúmať. Získať kľúč a pochodovať späť. Myslím, že škrípanie mojich zubov bolo počuť až k susedom.
Ale späť na začiatok. Môj prvý smer neodhalil nič tak zaujímavé. Bojoval som s pár kostlivcami a orkami. Našiel nejakú tú zbraň, ale pre moju súčasnú zostavu bola nepoužiteľná. Potom sme narazili na miestnosť plnú orkov a jedného prízraku. Vraj počkajte, na koho zaútočia ako prvého, povedal prízrak. Keď som uvidel prízrak a uvedomil si, že družinu mám asi tak na druhej úrovni... Nenápadne sme vycúvali a vrátili sa na začiatok. Prepáčte pán prízrak, vrátime sa za nejaký čas. Ehm.
Východný smer sa už vetvil trochu viac. Vybral som si južnejšiu cestu. Kde sme narazili na zamrznutú miestnosť. Rhonglyn room, akési teleportačné zariadenie, ktoré však momentálne nefungovalo. A chvíľu potrvá, kým fungovať bude. Pôvodne som myslel, že ju odmrazí zničenie ľadu a chladu v miestnostiach v juhovýchodnej časti podzemia. Ale to bol len slepý predpoklad, ktorý sa nepotvrdil. Háčik bude niekde inde. Nakoniec to nebolo až také komplikované ako som si myslel. Ale to predbieham prieskum jedného celého podzemia.
Zaujímavá však bola taverna zdravia, ktorá sa skrývala za skrytými dverami. Tu sa totiž nachádzalo pár sudov s magickou tekutinou. Každý sud dokázal zlepšiť jednu špecifickú vlastnosť pre vašu postavu. Tu to chcelo trochu experimentovať s ukladaním a načítaním hry. Pretože človek chcel aby sa správne vlastnosti zvýšili správnym ľuďom – charizma čarodejníkovi, sila paladinovi, múdrosť klerikovi... však to poznáte. A na pohľad nebolo možné zistiť, čo ktorý súd zvyšuje.
Zhruba v strede celej mapy, resp. dungeonu sme narazili na jedného nešťastníka zaseknutého od pása dole v kameni. Poznáte to, keď príliš naliehate (mno, viete čo myslím) na ženskú, môže sa vám to vypomstiť. Obzvlášť ak je čarodejka a má prchkejšiu povahu. Jarial, ako sa nešťastník volal, nás žiadal o pomoc. Na jednej strane malo jeho prekliate výhodu – bol prakticky nesmrteľný. Na strane druhej, nemal sa kam pohnúť. No a z realistického hľadiska... nie, na to nechcem myslieť. Ako ju poznám, zlodejka by určite poznamenala niečo v tom zmysle, že Jarial nie je prvý chlap, ktorý kvôli ženskej stvrdol tam dole. V každom prípade, na privítanie na nás čarodej vysypal nejakú hádanku. Vraj je kľúčom k jeho oslobodeniu. Nejako mi to celé nedávalo zmysel. Rozhovor skončil a viac sa s ním komunikovať nedalo. Ani kliknúť, ani nič... Prečo? Hovorí sa tomu herný chrobák. Háčik bol v tom, že na obrazovke bol len jeden malý, niekoľko pixelov široký priestor, s ktorým sa dalo interagovať. Riešenie hádanky bolo nakoniec jednoduché. Stačilo sa kameňa dotknúť akoukoľvek postavou s magickým prsteňom. Medzi nami, prečo som Jariala vyslobodil som sa dozvedel až neskôr z externých zdrojov. Proste som na neho klikol s mágom, ktorý už v tom čase mal nejaké tie prstienky na rukách.
A bolo nás päť.
V ďalšej – zhruba severozápadnej - časti sa potom ukrýval šéf orkskej bandy menom Zud. To on bol zodpovedný za ukradnutie magickej palice Deathbane mystrinho uctievača Berianda. Paladin sa okamžite vrhol na hlavného orka, zvyšok družiny sa snažil odstrániť šamanov... Až na našu zlodejku, tá strávila druhú polovicu súboja nehybným prizeraním sa. „Hold Person“ je úžasné kúzlo, v mojich vlastných rukách! V rukách protivníka už také vtipné nie je. V každom prípade tieto zelené, hnedé alebo čo to vlastne vôbec je, kože padli pod statočným nátlakom našich zbraní. Potom som sa pozrel na mapu a zistil, že mi tak ešte polovicu ostáva preskúmať.
Aby som nezabudol. Ako Jarial, tak aj Beriand a Faeril, spomínali akúsi podivnú bytosť kdesi v podzemí, ktorá zbiera magické náhrdelníky. Je uprostred tmy a rada vyjednáva. Myslím, že to bola práve táto bytosť, za ktorou sa vypravila Jarialova priateľka. A pokiaľ viem, už sa nevrátila. Preybelish sa volala tá bytosť a nachádzala sa niekde v severovýchodnej časti mapy. Takmer na jej samotnom konci. Vraj ho netreba provokovať a jednať s ním slušne a bude všetko v poriadku. A naozaj, Preybelish mal záujem o nejaký ten magický prívesok. Zhodou okolností visiaci na krku mojej maličkosti. Teda avatara predstavujúceho moju maličkosť. Respektíve... je to RPG, viete ako to myslím. Hrubo som ho odmietol. Čo som nemal robiť. Otvoril magicky uzamknuté dvere a vrhol sa na celú družinu. Odolávali sme asi tak sekudnu. Dark Naga, nie tadiaľto to nepôjde, snáď sa niekedy vrátim. Vážne, skúšal som niekoľko stratégii a postupov. Lenže ten jeho... neviem čo to bolo... dokázal akúkoľvek postavu zlikvidovať jednou ranou.
Kdesi okolo námestia sme narazili na ducha menom Elena. Prosila nás, aby sme pomohli oslobodiť ducha prameňa alebo čosi podobné. Dali dýchať studniam nachádzajúcim sa na námestí. Strážca prameňa sídli kdesi v Hlbokých sieňach (Deep Halls) a vstup k nemu chráni slovo moci. To nám Elena promptne prezradila. Nuž, keď budeme v okolí, hodíme očkom po strážcovi prameňa.
Prieskum je prieskum. Myslím, že v tento moment som začal uvažovať či to s tou hrou neskončím. Dlhé temné tunely. Sem-tam súboj... Keď už ich spomínam. Doteraz som mal pocit, že dávkovanie súbojov je veľmi dobre vyvážené. Neotravujú, nie sú na každom kroku a pri tom výborne búrajú stereotyp prehľadávania podzemia. Pevne dúfam, že sa to v ďalšej časti hry nepokazí. Dávkovanie súbojov je totiž hodne citlivá vec a ja som na ne celkom háklivý. Ostatne je to problém, ktorý som mal ku koncu aj s vynikajúcim Divinity: Original Sin.
Písmenká sa nám v tomto zápise akosi vŕšia na seba. Už budem teda čo najstručnejší. V jednej časti sa nám podarilo naraziť na Jabbu, teda na tvora, ktorý vyzerá ako Hutt, ale... Momentík, musím nahliadnuť do manuálu a hneď vám poviem čo to bolo... Ach, Ormyrr – tak sa volá jeho druh. Jeho meno bolo Geb. Dal sa so mnou do hovoru a ja som zistil, že je tu spolu so svojimi súputníkmi a hľadajú magické veci. Alebo aspoň Geb ich hľadá. Mohol som na neho i zaútočiť, ale... Prečo by som to robil? Bol priateľský a ak neskôr narazím na jeho kamarátov a tí priateľský nebudú...? Skrátka, ako sa hovorí, ten most prekročíme až pri ňom budeme.
Mol bol (ech) ďalším orkským šéfom, ktorého sme spacifikovali. A tým myslím totálne a úplne. Tento súboj už bol o niečo ľahší ako so Zudom. Dobrodruhovia poctivo trénujú a so silnejšími kúzlami sa i veselšie bojuje. Napokon sme sa po hodinách a hodinách motania v podzemí – čo zahrnovalo i ojedinelé zostupy do Hlbokých siení – domotali na pomyselný koniec cesty. Čakal tam na nás zjazvený mág. Ako sa zdá, pôvodcom všetkého zlého v ruinách Myth Drannoru je Kult draka. A títo zjazvenci patria k nemu. Mága a jeho prisluhovačov sme odprevadili do Priepasti a mohli sme so zdvihnutou hlavou vstúpiť do Siení kameňa...
... čo je z vizuálneho hľadiska presne to isté čo Hlavné siene.
Herný čas: cca 20 hodín (1 reštart, 10 reload)
Poznámka na okraj: Herný čas predstavuje kompletný, aktuálny čas, ktorý som strávil s hrou. Samotné zápisky sú trochu pozadu za časovou osou. V tomto prípade to zahŕňa komplet Main Halls, Halls of Stone a veľkú väčšinu Deep Halls.
Pool of Radiance: Ruins of Myth Drannor - Hor sa do podzemia!
Pool of Radiance: Ruins of Myth Drannor - Siene z kameňa
Pool of Radiance: Ruins of Myth Drannor - Hor sa do podzemia!
Pool of Radiance: Ruins of Myth Drannor - Siene z kameňa
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára