Začiatok 90-tych rokov patril dinosaurom. Tak akosi sa to zišlo, stratené svety, Spielberg, dino transformeri . Kto nebol dinosaurus, akoby ani nebol. Boli sme posadnutí rovnako dinosaurami ako ninja korytnačkami. A ja som tie veľké tvory miloval rovnako ako drakov. Je až úsmevné, keď si spomeniem ako som nemal rád rozprávky, v ktorých sa draky zabíjali. Ostatne, do dnes to nerád robím v RPG hrách. No a potom tu boli dino-zvieratká. Svojim spôsobom také skutočné – i keď vymreté – draky. Do tohto krásneho obdobia sa nám potom triafa hra Lost Eden od Francúzov z Cryo Interactive.
V roku 2015 som hru po rokoch opäť prešiel, ale nejako som k nej nič nenapísal. Nedávno sa však objavila v portfóliu GOG, nastal čas si ju trochu pripomenúť. Vo svojej základnej forme je Lost Eden point-and-click adventúra. Nič viac a nič menej. Jej príbeh je vystavaný ako klasická rozprávka, možno trochu legenda zo starých, dnes už takmer zabudnutých čias keď ľudia a dinosaury spolu kráčali svetom. Vlastne aj jej vyvrcholenie je bizarne zvláštne, ale stále (do značnej miery) rozprávkové.
Hra s menom Stratený raj nemôže mať asi iného hrdinu ako Adama. Je to priamočiare, nič neskrývajúce. Hlavným hrdinom je princ Adam z citadely Mo. Je to jedna z posledných bášt spolunažívania človeka a dinosaurov. Umenie stavať citadely je dávno zabudnuté. Krajine však hrozí ďalšie nebezpečenstvo. Starý kráľ však nehodlá bojovať. V minulosti stratil takmer všetko – ženu, dcéru a Adam je vlastne jediný, ktorý môže prevziať žezlo. Tým zlom číhajúcim za vysokými stenami citadely je Morkus Rex, tyran (-osaurus, povedal by jeden) sužujúci mierumilovných obyvateľov údolí Edenu. Z Adama sa musí stať muž. Postaví sa proti rozhodnutiu vlastného otca a nakoniec konfrontuje i samotného Morkusa Rexa (a áno na svojich cestách stretne Evu ;)).
Mimochodom, s tým zabudnutím budovania citadel sa to má tak... Žil, bol predok Adamov veľký kráľ Priam, ktorý je v histórii známy ako „Architekt“. On bol ten, ktorý má na svedomí výstavbu Citadely Mo. Lenže ako to už býva, jeden vládca je osvietený, kým ten ďalší... Keď na trón usadol Priamov syn Vangor všetko sa zmenilo. Vangor chcel uzavrieť alianciu so zlým Morkusom Rexom. Aby dokázal Morkusovi, že to so spojenectvom myslí vážne, nechal Vangor každého kto sa zúčastnil stavby citadely zabiť. A tak všetky znalosti o budovaní citadel sa stratili, navždy. Morkus Rex a jeho tyranosauri v nasledujúcich rokoch ovládli väčšinu Edenu. Nikto viac nebol v bezpečí...
V hre sa stretnete s množstvom podivných postáv a postavičiek. Rozprávajúcich dinosaurov, ale nie všetkým budete rozumieť. Nie každý dinosaurus zvláda ľudskú reč. Niekto umrie, niekto sa nájde a vy sa kocháte nádhernou renderovanou grafikou, akú vaše oko predtým nevidelo... V roku 1995. Dnes je to s tou grafikou všetko trochu úsmevné. Pixelart prakticky nestarne, avšak Lost Eden je kombináciou „pixelartu“ a predrenderovanej trojrozmernej grafiky. Tá už dnes vyzerá príliš umelo a zvláštne. Lenže z autentickej skúsenosti vám hovorím, že v dobe keď hra vyšla sme na všetkých tých dinosaurov pozerali s otvorenými ústami. K tomu všetkému hrala nádherná hudba Stéphane Picqa, ktorú zvyknem občas počúvať do dnes. Hudba, ktorá na vás pôsobila organicky a magicky, výborne podkresľovala celkovú náladu hry.
Lost Eden nie je dlhá, ani komplikovaná hra. Naopak na svoje pomery je celkom jednoduchá a priamočiara. Vaši spoločníci, s ktorými cestujete, vám zvyknú na určitých miestach dať nápovedu. Nikdy to nie je povedané priamo, skôr naznačené. Kombinácie predmetov sú z časti logické, z časti logické v závislosti na svete a jeho prostredí. Čo bolo povedané, čo vo svete platí. Ostatne nachádzate sa v dobe hovoriacich dinosaurov. Svet vnímate z vlastných očí a presúvate sa po jednotlivých obrazovkách cez vopred animované sekvencie. Alebo len skokmi, ak túto sekvenciu preskočíte.
Až prídete na koniec celého príbehu, trochu sa usmejete, možno pokrútite hlavou. Ale na úplnom, samotnom konci... i pri pohľade na obrázky zo záveru hry mi okolie očí akosi zvlhlo. Asi sa na staré kolená zo mňa stáva citlivka. Lost Eden je skrátka príjemná hra.
Ak sa pýtate na nejaký výrazný „zákysový“ moment. Sú to už takmer dva roky čo som hru znova odohral. Ale kdesi vzadu mojej pamäti mi čosi straší... niečo o istej časti hry, čo mi už pripadalo trochu ako zbytočné naťahovanie. Nie ani tak klasický „zákys“, ale moment kedy som si hovoril, že táto časť by mohla byť spracovaná inak. Možno to bolo ono „stavanie citadel“, ktoré musíte niekoľkokrát zopakovať na rôznych miestach mapy. Ale ruku do ohňa vám za to nedám. Totiž keď sa pozriem na obrázky z hry, a prenesiem na ne moje spomienky z roku 2015 a potom roku 1996 (kedy som prvý raz hru hral), ostáva mi len príjemný zážitok. V zmätku toho nášho cynického reálneho sveta je i dnes Lost Eden (pre mňa) celkom krásny eskapizmus.
Na záver snáď len link na jeden krásny artwork, na ktorý som kedysi dávno narazil.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára