Gateway to the Savage Frontier je veľmi dobrá hra vo svojom žánri i na pomery série. A to i napriek tomu, že hru už nevyvíjalo interne štúdio SSI, ale prenechali ho ľuďom z Beyond Software – teda spoločnosti, ktorá sa o pár rokov premenuje na Stormfront Sudios. Spoločnosť, ktorá vytvorila vynikajúci Stronghold.
Vytvorenie postáv v hre je tradičné a na výber máte všetky povolania a rasy prvých edícií Dungeons & Dragons. Po rozohraní som mal chvíľu pocit, že je Gateway predsa len trochu jednoduchá. Cez hru som prechádzal ako nôž maslom a všetko sa zdalo byť samozrejmé a priamočiare. Na začiatku sa dozviete kam máte ísť, a potom vás už vedie samotný príbeh hry a Dobrodruhov denník. Pravdu povediac, nie som si istý, či existuje v hre nejaké striktné obmedzenie pohybu vašej družiny. Pravdepodobne sa niektoré udalosti nespustia skôr ako dokončíte iné, ale prakticky od začiatku môžete cestovať do ktoréhokoľvek mesta na mape. Dokonca uvažujem o tom, že by som túto malú sériu odporučil každému, kto by chcel vyskúšať niektorú „gold box“ hru. Je užívateľsky – relatívne – prijateľná a nezdá sa byť priveľmi náročnou (na štandardnej obtiažnosti). Jediné čo mi už dnes trochu vadí, je obmedzený výhľad na bojisko v prípade bojovej obrazovky. Počas celého hrania som mal nutkanie točiť kolieskom na myši, aby som trochu oddialil výhľad. :-) No a samozrejme, rasové obmedzenie polelfa klerika na piatu úroveň ma tiež veľmi nepotešilo, pretože...
Bol to úspech a sakra parádny pohľad. Ako sa Vaalgamonova armáda rúti pod nájazdom príšer z púšte. V Yartare našich dobrodruhov privítali ako pravých hrdinov. A potom sa už len oslavovalo... a oslavovalo sa dlho. Zhruba dva týždne po udalostiach, keď naši hrdinovia odpočívali na kopcoch neďaleko Yartaru – užívali si príjemný vetrík a skrývali sa pred slnkom v tieni vysokého stromu... sa to všetko skončilo. Mág Amanitas ich privolal do trpasličieho mesta Llorkh. Bol koniec osláv a koniec prázdnin. Trpaslíci potrebujú pomôcť s oslobodením mesta od zvyškov zhentarimských okupovateľov. A kto by bol vhodnejší ako naša šestka dobrodruhov, ktorá porazila ich najvyššieho veliteľa Vaalgamona? Samozrejme, všetko sa neskôr ešte trochu skomplikuje...
Import postáv z prvého dielu do Treasures of the Savage Frontier prebehol úspešne a moja družina sa tak mohla vydať na ďalšie spoločné dobrodružstvo. Tentoraz som si rýchlo preletel aj manuál, aby som zase niečo neprehliadol a čo som videl ma nepotešilo. Limit pre polelfa klerika na maximálnu piatu úroveň stále ostáva. Doh. Dúfam, že mi tento fakt v neskorších fázach hry nepodlomí kolená. Ono totiž moja klerička bola už od polovice Gateway na maximálnej úrovni a zdá sa, že maximálnou úrovňou začína i v Treasures. Povedzte mi, ktorý Gygax toto vymyslel? Nevadí, svojich družníkov sa väčšinou nevzdávam, obzvlášť nie tých čo patria do klasickej štvorky! Budem s tým musieť žiť a hra mi to už od začiatku dáva jasne najavo. Keď sa prvý boj zdal trochu náročnejší, než to čo som zažíval v Gateway. Radšej nespomínam to stretnutie v divočine, kedy mi (priznám sa, mojou vlastnou blbosťou) akýsi prerastený mravenčiar (alebo čo to bolo) skoro vyhubil celú družinu. Tu sa už asi nebudeme hrať s cukríkmi.
Treasures of the Savage Frontier je o rok staršia (1992) ako jej predchodkyňa. Stále je postavená na gold box engine a je to i na nej vidno. Avšak patrí k poslednej generácii gold box hier a bez debát k najkrajším hrám postaveným na tomto engine. Kde autori pridali na grafickej prezentácií, tam však nepridali takmer nič na prezentácií zvukovej a hudobnej. Hudba tu nie je – okrem samotného úvodu, opäť žiadna a zvuky sú rovnako skromné. Avšak tentoraz trochu viac variabilnejšie ako v predchádzajúcom prípade. Nechýbajú dokonca niektoré, ktoré poznám z už spomínaného Stronghodlu. V každom prípade je na hru stále pekný pohľad.
Okrem grafického vylepšenia, hra priniesla i niekoľko ďalších menších zlepšení – na obrazovke mapy, po ktorej cestujete sa môže meniť počasie, ktoré má vplyv na vašu cestu, nepatrne sa zlepšila manipulácia s vecami v inventári, príšerám ako i vám môžu počas boja prísť posily a pod. Najväčšou novinkou však je, že sa jedna z vašich postáv môže zamilovať do jednej z dvoch NPC postáv. Vy ste si mysleli, že s tým prišlo Bioware? Ale no tak, nebudeme predsa historický ignoranti. Nie, a myslím si, že práve Treasures je prvé cRPG, v ktorom sa táto možnosť objavila (ale môžem sa tiež mýliť). Jedna NPC postava je ženská bojovníčka a druhý je bojovník (myslím, keďže ho nemám v družine). Od čoho závisí, kto sa do vašej družiny pridá? Nuž, podľa všetkého to závisí od prvej postavy v družine – teda toho kto momentálne pri vstupe do jednej časti hry družinu vedie. Buď to bude Siulaija alebo Jarbarkas. Niekde som však čítal, že sa Siulaija zapozerá do postavy, ktorá má zákonne dobré presvedčenie. Ale ťažko povedať, keďže v čele mojej družiny mám často práve paladina, takže neviem čo je na tom pravdy. Čo však viem je, že si paladin a bojovníčka už k sebe pomaly nachádzajú cestu. Och, toľká romantika. Rytier bez bázne a hany a ona silná a sebavedomá, blonďavá bojovníčka. :-) Wikipedia na adresu tejto vlastnosti tvrdí – bez citovaného zdroja - , že AI sleduje v hre každé rozhodnutie, ktoré hráč spraví a podľa toho upravuje vzťah NPC postavy k jednej z vašich postáv. Ťažko povedať. Zatiaľ som len niečo za začiatkom hry (odohraných cca 6 hodín) a mal som k dispozícii len jedno morálne rozhodnutie – družina v jednej z budov mesta Llorkh narazila na ošetrovateľa a zranených nepriateľských vojakov. Mal som možnosť ich buď doraziť alebo nechať tak.
 |
| Hups, nejako nám prituhlo! :-) |
P.S. Niektoré mapy z Gateway a postupne i z Treasures už môžete nájsť na príslušných miestach na oldgames.sk. Plus, v diskusii pre Gold Box hry som uploadol i vytvorené mapy pre Gold Box Companiona a nejaké NPC portréty – tiež pre GBC.
2. časť: po dohraní...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára