piatok, 15. januára 2016

Retro: Treasures of the Savage Frontier

Úvod do pokladov Divokého pohraničia sme si odbili niekedy pred rokom. Čas letí a mne sa konečne medzi sviatkami podarilo túto RPG klasiku konečne dohrať. Treasures of the Savage Frontier je rovnaká makačka ako niektoré iné hry z „gold box“ série. Prvý diel tejto duológie bol proti nej prechádzkou ružovým sadom. Vážne! Niečo som už naznačil v príspevku v čase keď som hru len začínal hrať. Teraz po dohraní sa pozrieme ešte na niektoré detaily.

Či je to už vyššou úrovňou vašich postáv alebo možno kritikou dobových hráčov, že predchádzajúci diel bol príliš ľahký, obtiažnosť niektorých súbojov v Treasures znateľne stúpla. Niekedy mal človek chuť vyšmariť klávesnicu von oknom. Totiž (a to platí aj o iných hrách postavených na tomto engine), veľmi záležalo na tom v akom poradí vaša družina začala boj. Obzvlášť keď bola konfrontovaná s množstvom magicky nadaných protivníkov. V takom prípade, ak nezačne vaša družina boj, je dosť pravdepodobné, že to už nerozchodí. Ak začne, je dobré, aby bola vybavená mágom, ktorý má niekoľko masových kúziel a preventívne sa týchto protivníkov zbaví. Okamžite! Nepamätám si, že by v nejakej z novších hier boli kúzla „hold person“ a „hold monster“, tak efektívne ako v „gold box“ hrách. Obzvlášť na nervy bolo tých niekoľko súbojov, ktoré sa odohrávali na etapy. Samozrejme, to hráč na začiatku nemohol tušiť. A tak keď po ťažko vydrenom víťazstve nasledoval okamžite ďalší súboj (bez možnosti oddychu), bolo to okamžite na reset hry. Vyčerpaní mágovia v podstate neprispievajú k súboju, čo ostáva sú ranení bojovníci. Človek sa cíti vyčerpaný a trochu zúfalý. Skrátka akoby bol skutočne účastníkom tuhého a zložitého boja. :-)

Čo mi pripomína. Z celej klasickej zostavy mojej družiny, sa mi ako najmenej využiteľná zdala moja zlodejka. Uvažujem, že možno by bola lepšia zostava s hraničiarom namiesto zlodeja. Možno by mi to uľahčilo nejaké to trápenie v prípade súbojov. 


Nikdy však nemáte pocit, že je voči vám hra neférová. Teda, keď nepočítam to rasové obmedzenie v postupe, kedy vám celú hru váš half-elf klerik ostane na piatej úrovni, pretože preto. Vždy sa nájde spôsob akým nakoniec celú tú bojovú vravu prežiť. Aspoň s jednou postavou. Problém je, že ak vám postava v hre zomrie, jediná cesta na pokračovanie je jej oživenie. Prípadne vytvorenie novej. Pri oživovaní však postavy prichádzajú o svoju „constitution“ a teda i počty životov, ktoré majú k dispozícií. Stávajú sa zraniteľnejší a tým menej spoľahlivejší v boji. A verte mi, to nechcete! Takže v podstate je dobré po masovom úmrtí načítať hru pred súbojom a skúsiť to znova. Iste, niekto by to mohol nazvať „srabáckym“ hraním, ale značne to uľahčuje život neskôr. 


Ako som spomínal už pred rokom, Treasures of the Savage Frontier je jedna z prvých hier kde sa vyskytuje niečo ako romantická linka. Teda možnosť, že sa jedna z vašich postáv zapozerá do inej NPC postavy. V tomto prípade to bola bojovníčka Siulaija a môj paladin. Rôzne zdroje tvrdia, že sa postava vždy zapozerá do prvej postavy, ktorú máte v družine so zákonne dobrým presvedčením. Paladin je tak ideálny kandidát. To som však ešte netušil, že toto „zapozeranie sa“ bude mať celkom zaujímavé následky na fungovanie zamilovaného pána. Ich vzťah vám hra pomaly naznačovala počas odpočinku. Nejaké tie úsmevy pri ohníčku, držanie za ruky... však to poznáte. :-) Všetko pekne postupne. Až všetkým bolo samozrejme jasné čo sa deje. No a konečne sa odhodlali a oznámili celej družine, že tu ide o vzťah. Až to došlo do bodu, ktorý by sme mohli nazvať skoro svadba. Boli sme opýtaný, či s tým súhlasíme a nie sme proti. Mám taký pocit, že ak by som bol proti, tak sa paladin i bojovníčka zbalia a opustia družinu na veky vekov. Ešte jeden efekt tento vzťah mal. Jednak by mali údajne naši vtáčkovia spoločne bojovať efektívnejšie. A jednak, keď jeden z nich upadol do bezvedomia (bol zabitý), potom ste ako hráč stratili kontrolu na postavou. Tá sa bezhlavo vrhla do súboja. Veselé časy. Och a to nespomínam to obdobie kedy nám Siulaijau uniesli piráti... Miláčik paladin potom bojoval horšie a menej efektívne. Tak to dopadá, keď ste priaznivo naklonený vzťahom uprostred družiny. Skutočne netuším koho to bol nápad, ale táto ranná implementácia „romance“ v RPG bola veľmi dobre realizovaná a dodávala i vašej vytvorenej družine istú hĺbku. A trochu neočakávaných udalostí.


Kým v predchádzajúcej hre bol postup relatívne jasný a viac-menej priamy, v tomto pokračovaní bolo treba najprv očistiť česť samotných hrdinov. Pomocou intríg sa z nich totiž stali podozrivé osoby a dokázať nevinu to chcelo mať v ruke pádne dôkazy. To znamenalo získať tri farebné drahokamy, ktoré slúžili na rozlúštenie tajných plánov. Vtip bol v tom, že ako ste zabili v boji jedného nositeľa takéhoto drahokamu, ostatní tie svoje okamžite zničili. Bolo si teda treba dobre zapamätať, ktorý kameň už máte a na základe toho plánovať takýto súboj. Týchto špeciálnych súbojov bol v hre však len obmedzený pocit. A naozaj by ma zaujímalo, čo by sa stalo keby sa mi nepodarilo získať všetky tri kamene. Nemohol by som dokázať svoju nevinu a pravdepodobne by to znamenalo koniec hry?


Čoho sa však v hre nemusíte báť je nedostatok peňazí. Tých tu bude, že vaša družina ich nebude vládať nosiť. Vážne. Okrem toho, máte obmedzený priestor v inventári, takže ak bude váš hrdina celkom slušne vyzbrojený – všetkými opaskami, prsteňmi, plášťami a neviem ešte čím, tak vám už neostane priestor na veľa iných vecí. A samozrejme, všetky tie peniaze, šperky a drahokamy niečo vážia, takže to je ďalšia príťaž, ktorá bude brániť vaším hrdinom v pohybe. Ak ich máte pri sebe príliš. Čo je opäť ďalší rozmer, ktorý si hráč musí ustrážiť. 


V hre sa striedajú ročné obdobia, počasie a svet máte relatívne otvorený. Môžete ísť kam chcete, ale je dobré držať sa všeobecných rád jedného šialeného kúzelníka. Jeho rady vás totiž vždy povedú tým správnym smerom. V hre nie sú nejaké hádanky alebo zložité logické problémy. Dôležité je vyznať sa na mape, vedieť kam ísť a prežiť všetko čo sa na vás zosype. Na konci potom budete šťastný a bohatý. Ale medzitým určite mnohokrát umriete. Treasures možno nemá prepracované NPC postavy ako moderné RPG, ale to na čom stavia (skúmanie sveta, súbojový systém) robí výborne. A ako som už napísal v prípade Gateway, myslím si, že je táto séria vhodná pre úplného začiatočníka. Alebo kohokoľvek kto by si rád vyskúšal aké boli hry postavené na „goldbox“ engine. Treasures sú síce zložitejšie (čo do obtiažnosti) ako prvý diel, ale zas na druhej strane graficky krajšie. Viem si predstaviť, že okrem grafického spracovania, by mohlo mladších hráčov odradiť sparťanské zvukové spracovanie a možno i absolútny nedostatok hudby. Ale to nech vás neodrádza. Vždy sa dá do pozadia pustiť hudba vlastná.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára