Pár prírastkov a ako na ne...

Namiesto toho, aby som zbytočne plytval slovami o svojich nových prírastkoch do zbierky, som sa rozhodol ich trochu otestovať a napísať k nim, ako fungujú na moderných systémoch (žiaľ pre používateľov Win Vista, len pod Windows XP :)). Snáď to niekedy nejakému zblúdilcovi pomôže.

Ako som brázdil ebay, hľadal som či niekde nenájdem hru Klingon Academy za priaznivú cenu. Aj keď u nás sa dá stále na niektorých miestach kúpiť, jej cena bola veľmi nevýhodná (okolo 1800 ešte korún slovenských). A tak sa stalo, že som narazil na balíček klingonských hier, ktorý obsahoval aj Klingon Academy a stál ma sotva tretinu novej hry.


Klingon Academy

Hra, o ktorú mi išlo predovšetkým, bohužiaľ pod Windows XP SP3 nie je hrateľná. Hru je možné bez problémov spustiť, nastaviť všetky možné detaily, pozrieť si zaujímavé intro, skrátka zdá sa, že bude všetko fungovať. Avšak akonáhle prejdete do samotnej hry a objaví sa na scéne prvý objekt, hra sa začne sekať tak, akoby ste mali nedostatočnú konfiguráciu. Slideshow, nehrateľné (a to i po aplikovaní posledného patchu). Žiadna zo známych kombinácií na umúdrenie nefunguje, a tak ostáva len skúsiť hru na inom počítači s Windows 98.

Star Trek: Klingon

Táto virtuálna učebnica klingonskej kultúry je zdá sa pod Windows XP SP3 nespustiteľná, aspoň v mojom prípade vyhadzovala podivné chybové hlášky. Avšak v tomto prípade nie je nič jednoduchšie ako vyskúšať niektorý z virtualizačných programov. Ako som už nedávno spomínal, mám nainštalovaný Microsoft Virtual PC so systémom Win98 a tam táto „hra“ funguje bez problémov. Až na jeden malý detail – myš je v nižších rozlíšeniach trochu nepresná. Avšak to je skôr problém MS Virtual PC, ako programu samotného.

Inak je to program vskutku zaujímavý – áno, program, keďže toto sa snáď ani nedá nazvať hrou. V podstate je to akási učebnica klingonskej kultúry, vrátane jazyka. Zahraná a zrežírovaná priamo štábom, ktorý bol zodpovedný za seriál Star Trek: The Next Generation. Keď nič iné, aspoň je to neuveriteľná zábava.

Klingon Honor Guard

Snáď prvá skutočná FPS hra z prostredia Star Treku, ktorá bežala na engine Unrealu. Svojím poňatím ma blízko k Dark Forces, akurát sa odohráva na iných miestach a v inej galaxii. Veľmi zaujímavá, i keď dnes už príliš „obyčajná“ FPS hra.

Spustenie pod Win XP prebehlo viac-menej bez problémov. Je dobré si stiahnuť posledný patch na hru. Treba ešte dodať, že som mal zaškrtnutú Windows 98/Me kompatibilitu a v počítači mám nainštalovaný aj Glide wrapper, ktorý mohol tiež pomôcť.

X-Wing vs. Tie-Fighter + Balance of Power

Ďalšia srdcová záležitosť, aspoň čo sa série týka. X-wing vs. Tie-Fighter prakticky nemá problém s behaním pod najnovšími XP-čkami. V každom prípade – ako vždy – je dobré nainštalovať posledný patch (v prípade ak máte samotný XvT bez datadisku) a zapnúť Win98 kompatibilitu.

Napokon, jediná vec, ktorá vás môže na tejto hre naštvať je jej ochrana. Vložíte CD do mechaniky, pri spúšťaní si hra vypýta CD s Balance of Power. Vymeníte teda CD a hru spustíte. Nabudúce teda necháte CD v mechanike, ale hra si vypýta CD s XvT, dáte mu ho a hneď potom si opäť vypýta CD s Balance of Power. Argh. Zaujímavé je, že to nerobí vždy. Niekedy si vypýta len jedno CD. Divné a otravné.

Mimochodom...ak chcete počuť aj hudbu, ktorá hra priamo z CD, je dobré hru inštalovať z najnižšie označenej mechaniky.

Nemesis: The Wizardry Adventure

No a napokon je tu táto zaujímavá hra, akýsi spin-off série Wizardry. V podstate sa jedná o klasické RPG, ktoré je však (oproti normálnej sérii Wizardry) o niečo jednoduchšie. Autori ju nazvali "single character role-playing adventure". Hra obsahuje mnoho charakteristík svojich predchodcov, avšak tieto RPG prvky sú pred zrakmi hráča skryté, ale sú kedykoľvek k nahliadnutiu. Musím povedať, že po hodinke hrania, to naozaj vyzerá zaujímavo, avšak ešte uvidím, či si v dohľadnej dobe nájdem čas, tento 5 diskový kolos aj dohrať.

Čo sa spúšťania týka, je do DOSová hra, čiže s pomocou Dosboxu by nemali byť žiadne problémy. Hra by mala fungovať bez problémov na štandardných nastaveniach Dosboxu.

The Art of Queen the eYe

Za tých pár libier som nemohol odolať. O Queen: the eYe som už svoje spomienky spísal pre Kulturu Kriplů, a stále mi táto hra vŕta v hlave. Každý jeden list v tejto knihe len vracal onú nezodpovedanú otázku... Prečo ste tu hru zabili ovládaním!

Knižka v pevnej väzbe by sa dnes snáď dala prirovnať k „Making of“ dokumentom prikladaným k špeciálnym edíciám, akurát v luxusnejšom knižnom vybavení. Plná nádherných artworkov, prekrásne ilustrujúcich umelecké smerovanie hry a podtrhujú výtvarnú výnimočnosť, ktorú tejto hre celé tie roky prikladám. Medzi artworkmi je potom text, ktorý uvádza jednotlivé aspekty hry, postavy, ich tvorbu a rozoberá jednotlivé prostredia.

Svoje istotne povie i úvodné slovo do hry, resp. jeho úvodná časť (prepáčte mi trochu kostrbatý preklad). Mimochodom, písal sa rok 1998.

Revolúcia vo svete zábavy naberá na tempe. CD-ROM technológia približuje sen o skutočnom interaktívnom filme. Sen o prežívaní skutočne prirodzených svetov. O ponorení sa do záplavy zvuku a obrazu.

Ploché, dvojrozmerné sprity minulosti umierajú. Na ich miesto nastupuje grafika fotografickej kvality a dych vyrážajúce montio-capture modely. Kým vás realizmus obrazu a dynamika pohybu vťahujú dovnútra, hudba a zvuky vybudzujú vaše emócie.

Hry sa stávajú formou umenia...

Kniha ponúka pohľady na hru, ktoré sa na iných miestach vidieť nedajú. Človek tak zisťuje, že samotné herné „domény“ sú vlastne menším umeleckým dielkom, keďže majú svoju vlastnú vnútornú štruktúru. Rendery z vtáčej perspektívy hovoria sami za seba. Dokonca si myslím, že by sa z toho materiálu dal napísať celkom slušný článok á la „Making of...“ do časopisu. Lenže...

Plány, náčrtky a celý koncept. Je to veľmi zaujímavé, ale čím viac stránok človek prečíta, tým viac sa jeho myseľ upiera k výslednej práci. Niečo, niekto neurobil dobre...kde padlo to rozhodnutie a kto to testoval. Prečo? Neustále sa tak musím vracať k jednému bodu. Ešte nikdy som nehral hru, ktorá by sa tak urputne bránila hraniu. Niet sa tak čomu čudovať, že tento kus ostal v zabudnutí.

Wing Commander

Vždy som mal rád vesmírne „simulátory“, práve vďaka ignorovaniu fyzikálnych zákonov. Ale hlavne, človek tam každú chvíľu neoral cudziu zem :-). Nie je kam spadnúť...teda v prípade, že práve neútočíte na Hviezdu smrti. V histórii počítačových hier sa objavili dva výrazné vesmírne simulátory, každý trochu iný, a predsa svojim spôsobom rovnaký. Legendárna séria X-WING od Totally Games a Wing Commander od Origin-u.

X-WING necháme na chvíľu odpočívať – a to aj napriek tomu, že mám v ňom nalietaných viac hodín, a opakovane sa k nemu vraciam. Wing Commander bol trochu iný, už od začiatku viac zviazaný s príbehom. Z počiatku hráčovým...keďže protagonista ešte nemal oficiálnu identitu. Tú získal až v treťom pokračovaní. Blair... Chris Roberts a jeho filmové ambície v rámci hier a vesmírneho simulátoru. Pár dni dozadu som sa konečne dostal k filmovému zostrihu oboch dielov Wing Commandera. Jednak si človek príjemne zaspomínal na staré časy – bez toho aby musel niečo hrať, a jednak to dalo celkom novú perspektívu na kvalitu týchto filmov. Spomínaný zostrih štvrtého filmu má okolo 2:56, čo je naozaj dosť filmového materiálu. Samozrejme, je to len časť materiálu natočená pre hru, keďže v nej existovalo niekoľko možností, ktorými sa mohol príbeh vydať. Ani sa nečudujem, že bol v minulosti považovaný za najdrahšiu hru, čo sa výrobných nákladov týka. Mark Hamill, Malcolm McDowell, John Rhys-Davies, Tom Wilson a ďalší podávali v Price of Freedom skvelé výkony, dokonca si myslím, že lepšie ako v Heart of the Tiger. Zdá sa, akoby Chris Roberts chytil tú správnu režisérsku slinu, a čo si v prípade tretieho Wing Commandera len mierne skúšal, vo štvrtom pokračovaní rozvinul v plnej sile (a neskôr stihol pochovať v prípade celovečerného filmu).

Dobrá hra a dobrý interaktívny film, to sú spojenia, ktoré (historicky) nejdú príliš dohromady. Ale v tomto prípade sa to podarilo, i keď občas mal človek pocit, že hraná časť ustupuje tej hernej. Stále však aj herná náplň bola na veľmi dobrej úrovni. Rôznorodé misie, spracovanie vesmírnych bitiek. K dobru tejto sérii treba pripočítať unikátnu atmosféru, ktorú sa podarilo vytvoriť. Hry pôsobia ako filmy klasické filmy o letcoch (lode boli tvarované ako vesmírne náprotivky ponoriek, či lietadlových lodí), istým spôsobom sa podarilo dosiahnuť akéhosi prazvláštneho realizmu, že takto nejako by to mohlo fungovať – a to i napriek tomu, že ako každá podobná hra, aj Wing Commander do istej miery ignoroval zákonitosti vesmíru, alebo keď chcete tak fyziky. Skrátka bola to jedna vynikajúca séria, zaujímavý experiment, ktorá však skončila v hlbinách histórie a ustupujúcou popularitou PC hrania.


Dokonca som sa nedávno dozvedel, že na motív hry vznikol aj trinásť dielny kreslený seriál a vyšlo niekoľko kníh, popisujúcich dej Wing Commandera (hlasy postavám prepožičali Mark Hamill, Malcolm McDowell a Tom Wilson). Seriál už mám na dosah a o knihy sa začínam zaujímať. Uvidíme či prekročia tieň priemernej hernej-knižnej adaptácie. I keď už mám referencie, ktoré skôr kritizujú český preklad.

Samozrejme, filmové zostrihy tretieho a štvrtého dielu môžete nájsť na vynikajúcej stránke wcnews.com, kde okrem informácii o samotnej sérii nájdete aj čosi o remakoch a aj spomínaný kreslený seriál. Veľmi zaujímavé čítanie sú aj rôzne dokumenty, ktoré sa tam nachádzajú. Zatiaľ som si listoval scenárom k Wing Commander 3 alebo aj post-mortem dokument k štvrtému dielu. Bez zaujímavosti určite nie je ani Wing Commander Universe Bible, kde sa na začiatku objavujú predané kusy jednotlivých dielov série (Čo nám tie čísla dnes povedia?). Skrátka ak má niekto rád túto sériu, nemal by toto vynikajúce internetové miesto vynechať.

Snáď pre každého je alterego Marka Hamilla Luke Skywalker, pre niektorých je jeho druhou vydarenou postavou hlas Jokera v animovanom Batmanovi, málo ľudí si ho možno pamätá ako Ripburgera :-)... Pre mňa však po Skywalkerovi ostane asi navždy Christopher "Maverick" Blair.

Prvé dojmy: Assault on Dark Athena

Atmosféra to je slovo, ktorým často popisujem niektoré hry. Tiež by ma zaujímalo kde sa berie, čo je jej príčinou. Prečo u niektorých hier je, a u niektorých po nej človek nenájde ani stopy. Nový Riddick má perfektnú atmosféru, veľmi blízku svojmu predchodcovi. Ono sa niet čomu čudovať, veď je to v podstate remake.

Ako som si tak užíval začiatok tejto hry, rozmýšľal som, čo je na nej také výnimočné, ako to fakticky zdôvodniť. Je to unikátne prostredie, či hutná atmosféra. Opäť, čo robí tu atmosféru? AI protivníkov to určite nie je, nijak nevyniká, ale ani nijak nenadchne. Možno za to môže Vin Diesel a jeho neuveriteľný hlas. Môže mať človek takýto hlas? Vin Diesel je mimozemšťan. :-)

Hudba, zvuky, to je ono, to je ťažisko atmosféry. Výtvarné spracovanie ju len výborne dotvára. Zvuky...Assault on Dark Athena má vynikajúci dabing postáv, človek tomu verí, nepôsobí to umelo a nútene. Skrátka veríte tomu, že sledujete – ste súčasťou – nejakého príbehu. To je silou Dark Atheny. I keď hrateľnostne môže na niektorých ľudí pôsobiť mierne archaicky, stále ostáva jednou z najlepších FPS hier na PC platforme. Avšak uvidíme, či tento náhľad počas hrania ešte nezmením. Po prvých hodinách hrania je však dojem rovnako dobrý ako z predchádzajúceho dielu.

Spúšťať staré hry nie je (niekedy) sranda...

DosBox je takmer všemocný, aspoň pokiaľ sa držíme v obodí hier pre DOS, prípadne Windows 3.1x. Avšak akonáhle prechádzame na ďalšiu generáciu „Okien“ začína byť so starými hrami problém, ktorého riešením je mnohokrát len druhý fyzický počítač s príslušnou konfiguráciou.

Je to už pár dní, čo do mojej skromnej zbierky pribudla hra Lands of Lore 3, a tak som sa ju rozhodol vyskúšať. Samozrejme na súčasnom systéme bez úspechu. Hlavným problémom boli animácie, resp. renderované filmy, ktoré zakaždým z mne neznámej príčiny zhodia hru rovno do systému. Chce to rýchlu ruku na klávese ESC, aby sa človek aspoň dostal do hry. Zdá sa, že hradvérová akcelerácia funguje, nastavujem rozlíšenie 1024x768, grafiku na maximum a už sa teším na hru. Zbytočne. Hudba blbne, seká sa, neprehráva poriadne, a zvuky samotné sa tiež akosi zadrhávajú. Nedá sa to počúvať. Samotná hra sa – logicky – hýbe celkom svižne a vyzerá k svetu. Na to aká je stará, a na akom engine beží. Lenže v takomto stave sa nedá absolútne hrať. Nehovoriac o tom, že by človek musel striehnuť kedy sa začína zase nejaká animácia, aby rýchlo siahol po ESC.

Čo s tým? Vyskúšať nejaký virtuálny stroj. Hm. Microsoft Virtual PC 2007? To znie zaujímavo... Pravda, chcelo by sa dodať znelo, pretože Mick si neprečítal čo to „umí“. A tak som si nádherne zaspomínal na staré časy. Inštalácia Windows 98, hľadanie manuálu a zistenie, že na originálne CD aj tak funguje akýkoľvek CD Key z internetu :-). Windows je konečne nainštalovaný, teraz už ostáva len samotná hra. Hotovo, sama sa dokonca zapatchuje. Čo ma, mimochodom, celkom prekvapilo, že 10 rokov starej hre ešte funguje „autopatch“. Lenže čo z toho keď vlastne MS Virtual PC emuluje len šunku s grafikou S3, a teda samotná hra nehorázne seká. Na druhej strane, aspoň som si v pokoji mohol pozrieť intro :-). Škoda. Budem sa musieť poobzerať po inom riešení.

Ale aby som tomuto príspevku pridal aj nejakú úžitkovú hodnotu. Mám tu pre vás jeden „balíček“, ktorý obsahuje návod ako pustiť na moderných systémoch Redguard – zozbierané mnou, napísané niekým iným (v angličtine). Podľa tohto návodu som pred nejakým časom (asi rok dozadu) spustil Redguard aj ja. V mojom prípade to bol alternatívny postup uvedený v inkriminovanom návode. Balíček ešte obsahuje manuál k Arene, radu ako pustiť Arenu a Daggerfall v DosBoxe, patch a *.bat súbor na bezproblémové spustenie Battlespire a samozrejme utility k Redguardu. Skrátka taký malý pomocníček k hraniu série Elder Scrolls. :-)

Na stiahnutie: TES Help Pack

Mimochodom, od poslednej zmienky sa moja zbieročka rozrástla o pár nových prírastkov:

The Curse of Monkey Island
Lands of Lore (CD)
Realms of Arkania: Star Trail

Pravda Star Trail som už doma mal, ale iba ako hru v „Jewel Case“, toto je nádherná, klasická krabička s manuálom, mapa a pár srandičiek. Lands of Lore je tiež krabička, i keď už je to White Label (pamätníci vedia), avšak obsahuje všetko čo mala aj pôvodná hra. Skrátka nádhera. Len škoda, že to človeka existenčne vysáva, ak mi rozumiete :-). Normálne by to chcelo nejakého slušného sponzora.

Emocionálna cesta temným lesom...

Podivuhodný projekt. The Path, hra, ktorej inšpiráciou bola stará, známa rozprávka o Červenej čiapočke. Šesť sestier, každá má svoju osobnosť, každá je iná, má svoje vlastné skúsenosti a pohľad na svet. A každá z nich sa vyberie pod vaším dohľadom k starej mame. Pôjde rovno po ceste alebo sa zatúla tam, kde čaká hladný vlk...

Mám pochybnosti, mám mnoho pochybností a väčšina z nich sa práve týka tohto diela. Áno, „The Path“ je istotne kus umenia, otázkou však ostáva nakoľko je hrou. Ako sa pozerať na toto dielo, z akého pohľadu ho hodnotiť? Hodnotiť ho ako hru by bolo trestuhodné, pretože ono je skôr hrou len tak, na povrchu. Má akýsi herný základ a jeden zrejmý cieľ. Avšak ak sa hráč vydá priamo k zrejmému cieľu, priamo po ceste k babičkinmu domu, príde na koniec a bude rozčarovaný... Nebude chápať čo sa to deje, nepochopí ani smiešnu dĺžku hry – veď je to také krátke, prídem na koniec a je to všetko... Koniec.

Nie, to nie je úvaha získaná na základe osobnej skúsenosti. Je to vypozorovaná reakcia niektorých hráčov na rôznych (domácich i zahraničných) diskusných fórach. Pritom moja prvá reakcia bola zísť z cesty... Preskúmať okolie. Odrazu sa všetko mení, nálada, hudba, dokonca i vzory na obrazovke sa prikresľujú, či miznú. Krátka hororová hra, tak ju aspoň pomenúvajú autori. Neviem. Netuším. Horor si skôr moje vedomie predstavuje inak. Čo však nemožno „Ceste“ uprieť je jej intenzívna, temná až depresívna atmosféra. Konštantný smútok visiaci a zakrádajúci sa do hráčovej duše. Mimo cesty človek odhaľuje povahu a históriu postavy, ktorú vedie temným lesom. Nič nie je explicitne dané, všetko je len naznačované. Niekedy je to skôr ako zlý sen, niečo povedome nepríjemné, náznak vecí.

Hra a hráč, pojmy, ktoré inštinktívne používam, avšak ich správnym významom som si v tomto prípade nie tak úplne istý. „Cesta“ je svojim spôsobom veľmi podobná inému umeleckému zážitku. Passage. Obe si berú pre svoju prezentáciu princíp počítačovej hry, avšak sú niečo viac, niečo iné. Sú vyjadrením a zážitkom zároveň. Zážitkom veľmi individuálnym a svojským. Rozdielnym pre každého jednotlivca zvlášť.

Neviem si predstaviť, že by niekto „The Path“ hodnotil ako hru. Postavil by sa k nej, ako ku každej hre, ktorá sa nachádza na trhu. Po tejto stránke by musela skrátka dostávať veľmi nízke hodnotenia. Pretože „The Path“ skrátka nie je hra. Je to zážitok. Nepríjemný a zároveň zaujímavý. Avšak nad týmto dielkom treba ešte rozjímať, treba si ho poriadne prežiť a to som ešte zďaleka neurobil. Zatiaľ to bolo len mierne ponorenie do jazierka podivnosti, skúmanie brehov, pretože jeho hĺbky ma ešte len čakajú. Berte to prosím teda ako prvé dojmy z prežívania tohto neobvyklého zážitku.

Možno...možno aj ako dôkaz, že herné princípy môžu mať presah aj do miest, ktoré nazývame umením.

Zbierka obohatená o...

Tento príspevok sa bude zdať trochu zbytočný, ale keď ja si nemôžem pomôcť. Mám tu svoju hernú zbierku celkom rád - a to i napriek tomu, že proti iným ľuďom, o ktorých som počul a pár fotografií videl, je to len mikro zbieročka. Práve dnes však dorazilo pár balíčkov a neuveriteľne ma potešili. Skrátka druhé Vianoce :-). Občas si hovorím, či nie som tak trochu - náhodou - blázon, magor...však viete. Holt, materializmus sa nezaprie. Lenže tie krabičky a ich obsah! Len teraz budem musieť trochu preorganizovať poličky... Hmmm.


Ja som vedel prečo tak krásne nostalgicky spomínam na túto hru :-)


Dark Messiah of Might & Magic zberateľská edícia, Tribunal, Deus Ex (PS2) :-), Lands of Lore III, Heimdall 2 (Amiga), Dungeon Master 2, Redguard...ako vo sne, však?! :-)

Z histórie jedného hráča...

Keď som pred nejakým časom na vysokonapäťovom high-voltage.cz čítal o „špeciálnom archíve“ na všetko čo sa týkalo hier, spomenul som si, že i ja som kedysi niekde vlastnil podobnú vec. I keď mala možno trochu iný obsah – bola to skôr zbierka návodov z čísel časopisov, ktoré som vtedy nemal v originálnej podobe, spolu s rôznymi radami a tipmi, cheatmi a okopírovanými manuálmi, či aspoň „bezpečnostnými“ kódmi do hier.

Našiel som ho, vlastne on ani nebol tak stratený, ako bol z očí. Odpočíval medzi starými hernými časopismi. Okrem závanu veľmi dávnej hernej histórie na mňa odniekiaľ vypadol aj katalóg hier od LucasArts, ale už až z roku 1998. Zvláštne listovanie. Čo ma však na tom mohutnom „fascikli“ papiera zarmútilo, sú chýbajúce ručne kreslené mapy...vlastne zachovala sa len jedna. Škoda, pretože takéto mapy krásne dokumentujú tie staré časy, dokumentujú činnosť hrania, samotného hráča. Skrátka, ak by niekedy, niekto myslel na fyzické múzeum o počítačových/videohrách a chcel by zachytiť všetko čo k tomu patrí, také mapy by aspoň v pár exemplároch nemali chýbať. Patrilo to k sebe, patrilo to k hraniu starých dungeonov. Aby som bol aspoň trochu exaktný, tak historický vznik tohto fascikla sa datuje zhruba do rokov 1991-1992, i keď väčšina materiálov v ňom obsiahnutá patrí do zlatého veku, ergo od roku 1994. Nostalgia sa prehlbuje, ja chuť vrátiť tie staré časy narastá. A to už radšej ani nespomínam tie diskety, na ktoré už nemám v počítači ani mechaniku...áno, tie ktoré sme za mlada volali „veľké“ (odbornou rečou povedané 5.25”). Pritom je na nich stále to, čo tam bolo pred cca dvadsiatimi rokmi... Skrátka nostalgia.

Vidíte, čo dokáže jedena zložka zo starým herným materiálom. Až mám občas pocit, že mi z toho i nejaká ta slzička ukvapne :-). Je to jednoducho história, doba a časy, ktoré už rovnaké nikdy nebudú. I ako hráči sme sa líšili od tých dnešných.




Mapa z Isharu 3, na jej druhej strane je ďalšia. Vedľa, ofotený anglický manuál.


Kódy pre hru Darklands, a návod na Dark Sun, už zo Score


Na fotke to zrejme nebude dobre vidno, ale na vrchnom papieri sú zapísané pohyby pre postavy v Mortal Kombat 2 - ešte písané na klasickom písacom stroji! :-)


Och áno, to sú spomínané diskety a áno, sú ešte na nich hry. Avšak netuším nakoľko sú diskety v poriadku. Nie je totiž kde ich vyskúšať :-).




Napokon spomínaný LucasArts katalóg 1998, aspoň pár prvých strán.

Byť trochu "retro" nie je na škodu.

Postoj niektorých ľudí k dnešným a budúcim hrám sa mi občas zdá byť trochu zvláštny. Na jednej strane sú ľudia, ktorí preferujú pokrok v rámci možností a na strane druhej ľudia, ktorí sú za každý originálny prvok v hrách.

Ja osobne som niekde uprostred. Po pravde, ono to skôr záleží na tom, akú mám práve náladu. V poslednej dobe si totiž častejšie všímam, ako sa niektoré mainstream média stavajú voči hrám, ktoré v sebe skrývajú akúsi nostalgiu hier minulých. Nechcem to nazvať priamo „retro-prvky“, keďže to by mohlo u niektorých vyvolať mylné asociácie. Sú v podstate dve kategórie takýchto hier – absolútne klony starých systémov a hry, ktoré si zachovávajú akýsi nostalgický nádych v súčasných podmienkach. Absolútne klony, sú hry, ktoré nič nemenia na prístupe k hráčovi, sú také, aké boli ich vzory v dobe vzniku. Dobrým príkladom tejto kategórie je UFO: Extraterrestrials. Hra, ktorá priamo vychádza zo série X-COM. Na jej systéme nie je prakticky nič zmenené. A možno práve preto sa hrá rovnako dobre, s rovnakou atmosférou ako inšpiračný zdroj. Pritom množstvo recenzií k nej nebolo vôbec prívetivých a vyzeralo to, akoby sa ich autori vyhovárali na vlastnú neschopnosť namiesto toho aby hodnotili hru. Jedinou jej slabinou tak ostalo slabšie grafické spracovanie. Avšak ako zvyknem hovoriť – technická stránka grafiky nie je pre hry podstatná, pokiaľ všetko ostatné funguje. Druhým zástupcom tejto kategórie je Hired Guns: The Jagged Edge. Opäť hra, ktorá zanechávala v recenzentoch zmiešané pocity. Svoju mieru na tom má iste nevyvážená obtiažnosť – už oproti Jagged Alliance 2 je táto hra neuveriteľne ťažká. Na druhej strane treba hneď dodať, že nie neprekonateľná. Jednoducho, treba sa adaptovať. Inak je to výborná hra, rozvetvená, ktorá ponúka niekoľko zakončení a jeden celkom zaujímavý príbehový zvrat. Atmosféra, akoby človek hral Jagged Alliance - avšak v novom prevedení.

Do druhej skupiny potom patria hry, ktoré sa z rozhodnutia vzdávajú istých moderných postupov, avšak býva to v prospech celkovej atmosféry a hrateľnosti. Sem by som z poslednej doby zaradil napríklad nemecké RPG Drakensang. Ktoré sa vracia ku koreňom „novodobých“ RPG, resp. k obdobiu znovuzrodenia RPG na počítačoch – k dobe Baldur’s Gate. Aj keď ešte stále nemám tendenciu považovať nič, čo vzniklo po roku 2000 za retro. :-) V mnohých recenziách (ak nie v každej, ktorú som čítal) sa nájde ako väčšia, či menšia (záleží od recenzenta) chyba, nenahovorené dialógy, či málo dynamické dialógy. Áno, vo svetle hier ako Mass Effect, či Rise of the Argonauts, vyzerajú dialógy v tejto hre príliš staticky. Ale je to zlé? Samozrejme, že nie je. Rovnako ako ostatné prvky, ktoré by sa dali považovať za zastarané. Drakensangu takéto „retro“ prvky svedčia a dotvárajú tak špecifickú atmosféru Aventurie.

Na jednej strane mám rád dnešné „jednoduchšie“ hry, pretože poskytujú úľavu a oddych. Naopak staré hry ponúkali väčšiu výzvu, viac fantázie a občas i zaujímavejšie svety. Áno, bolo by pekné keby sa dnešní autori hier naučili tieto dva svety skĺbiť bez väčších kompromisov (začal by som ťahovými súbojmi pre Drakensang ;-) ), avšak akosi nechápem trend herných médií takéto hry z princípu zatracovať. Keď jediné, čo im väčšinou môžu vytknúť je ono „retro“ spracovanie. Hry, ktoré boli dobré pred dvadsiatimi rokmi, budú dobre aj dnes – na tom sa nič nemení. Herné princípy fungujúce v minulosti, fungujú veľmi dobre aj dnes – bárs by boli jemne poupravené.