V jednoduchosti je krása

V jednoduchosti je krása. Aspoň tak sa to niekedy hovorieva. A ako to tak vždy býva i na tomto kuse múdrosti bude čosi pravdivé. Dotýka sa to i samotných hier. Veď vďaka ich úzkej previazanosti na technológie, i hry začínali veľmi jednoducho. Boli to základné zhluky pixelov, ktoré však vo svojej najprimitívnejšej podstate fungovali veľmi dobre. Samozrejme, digitálne hry dávnych dôb boli trochu iné ako tie dnešné, avšak myslím si, že mnohé z nich nestratili nič na kráse a elegancii.

Hra nemusí mať tisíce polygónov aby bola dobrá. Nemusí mať dokonca ani hudbu od renomovaného skladateľa či dokonalý zvuk. Aby fungovala musí byť dokonalé jej herné jadro. Niekedy ma trochu mrzí, že mladí hráči opovrhujú starými hrami. Možno ich nezávislá scéna naučí vnímať ich cez inú optiku, ale... Kto vie. Možno, že to celé bude naopak. Trh začína byť presýtený pixelmi, návratmi k tradičnému zobrazovaniu hier a mnohým hráčom už začína pixelart (alebo pixelová grafika) prerastať cez hlavu. Aj keď by nemusel. Zobrazenie hry je sekundárne k hre samotnej. Na druhej strane pekný pixelart, to je potešenie pre oko. V týchto dňoch sa snažím ponoriť do sveta nezávislej RPG, ktorá bola vizuálne inšpirovaná hrou Darklands. A musím povedať, že je to potecha pre oko. Pritom sa tu vôbec nebavíme o nejakom jasnom, prehľadnom vysokom rozlíšení, ale o skutočnom a štýlovom pixelarte. Dodáva to hre špecifickú atmosféru, nádych ktorý by v iných dobách musel obstarávať manuál. Pocit zo sveta. Ale Serpent in the Staglands je nová hra, inšpirovaná v dávnej minulosti, ale predsa veľmi aktuálna (a svinsky ťažká!).

Čo tak siahnuť po niečom autentickom? Niečom tzv. hardcore a skoro tak starom ako som ja? Robotron 2084, hra stará ako môj vlastný brat. Vážne. Pritom je to pár rôznorodých pixelov a hra má nejakých pár kilobytov. Hre je venovaná i retro rubrika v poslednom čísle časopisu LEVEL. Zaujímavá, malá hra. Mno, malá na dnešné pomery. Vo svojej dobe, v roku 1982 to bola sakra veľká hra. Čierna obrazovka a na nej plno pixelov. Každý pixel má svoj tvar, je až neuveriteľné ako sa človek dokáže v tej zmäti znakov veľmi rýchlo zorientovať. A orientáciu teda táto hra vyžaduje veľmi dobrú. Nehovoriac o pozornosti. Poviete si, aha inšpiroval ho LEVEL, tak si hru zahral. Nie je to pravda, skôr zhoda náhod. Robil som poriadku na pevnom disku (viď. článoček o LaunchBoxe) a popri tom som zisťoval, ktoré všetky romky na ňom mám. A bola tam i táto hra vo verzii pre Atari 7800. Keď už som o nej čítal, tak ju skúsim. Klasikám by sa človek nemal nikdy vyhýbať. I keď by ho v konečnom dôsledku mohli trošku sklamať (ostatne to sa mi nedávno stalo s hrou Bard’s Tale). Obavy sú tú vždy. Hlavne z ovládania – teda spôsobu akým hra s vami bude komunikovať. To býva často veľký kameň úrazu starých hier. Ale ako som časom zistil, skôr je to obava, ktorá sa dotýka počítačových hier ako tých konzolových (či automatových). Tam je ovládanie väčšinou veľmi jednoduché a priamočiare. Smerové šípky a tlačítko na strieľanie. Hotovo. Vyskúšam na päť minút a budem robiť poriadok ďalej. Lenže ako už každý vie, ak padne predchádzajúca veta, nikdy nič netrvá krátko. Prešla trištvrte hodina a ja som sa stále nemohol od hry odtrhnúť. Pritom sa mi vždy podarilo dostať maximálne do štvrtej vlny. Lame. Veru, to by si určite povedal nejaký vetrom ošľahaný 80s gamer. Ale! Žiadne polygóny, minimalistické grafické spracovanie a predsa hra funguje i po 33 rokoch. A nefunguje z nejakej nostalgie, pretože ja už som skôr hráč 90s (a teda zasiahol ma i koniec 80s), ale pretože jej herné jadro je solídne a parádne chytľavé. Set jasných pravidiel a zvyšujúca sa náročnosť. Žiaden príbeh, žiadne pozlátko okolo. Funguje. Neohŕňajme nad hrami nos iba preto, že sú staré. Preto že ich technológia je už dávno za zenitom. Práve preto, že sa museli spoliehať na nedokonalú technológiu, málo pamäti (z dnešného pohľadu) sú vynaliezavé a často oveľa lepšie, než to čo vychádza dnes. Samozrejme, generalizovať sa nedá, ale pointa je práve v jednoduchosti.

Ehm, nie to nie je môj screenshot :-)

Ostatne hneď s druhou hrou, ktorú som mal po ruke, sa mi stalo úplne to isté. Tiež je vo svojej podstate veľmi jednouchá. Vo svojej podstate sa jednalo o variáciu na Space Invaders s niekoľkými zmenami. Vlastne to skôr platilo pre jej prvý diel menom Galaxian. Galaga, ako sa spomínaná hra volá, je podobná so Space Invaders v tom, že hráč musí postupne zostreliť všetky mimozemské lode (potvory), ktoré sa mu dostanú na obrazovku. Na rozdiel od Space Invaders však nie sú na obrazovke od začiatku, ale postupne prilietajú. Verzia pre Atari 7800 je čo do grafického spracovania o niečo jednoduchšia ako jej automatová verzia, avšak stále je rovnako chytľavá a zábavná. Nestráca nič na hrateľnosti, ani hráčskej výzve. Rôzne lode sa správajú rôznym spôsobom a vy sa postupne ako hru hráte učíte čo môžete od protivníkov očakávať. Nemusím snáď ani dodávať, že som namiesto chvíľkového „vyskúšam“ pri hre zase stvrdol ďalšiu trištvrte hodinu. Takto ten poriadok nikdy nedokončím... :-)

Nebojte sa starých hier a nebojte sa pixelov. Bojte sa tvorcov, ktorí sa snažia nedokonalosti v herných systémoch zakryť oslnivým pozlátkom. Alebo aspoň odpusťte nezávislým tvorcom, že si nemôžu dovoliť lepšiu grafiku, pokiaľ ich hra funguje i v štýlovom pixelarte.