Príbehy by mali byť ukončené. O tom sa snáď so mnou
nikto nebude hádať. Teda, poznáme aj príbehy otvorené. Lenže medzi otvoreným
príbehom, resp. jeho koncom a uzatvoreným je veľký rozdiel. V prvom
rade, autor by nemal prehlasovať, že sa v jeho príbehu všetko ukončí
a potom... Potom ho vlastne ani neukončí. Čo je prípad tretieho Mass
Effectu.
Napriek všetkým sľubom prišiel záver, ktorý mnohých nechal
rozčarovaných, prekvapených z ukončenia, ktoré nám vybrali autori. Konce
nemali svoje logické opodstatnenie, do cesty sa nám postavilo božské dieťa –
len tak, aby sa nepovedalo a výsledný efekt vyfučal do prázdna. Nebolo
nič. Vlastne bolo... hráčova vlastná fantázia. Úprimne, milujem fantáziu, tú
hráčsku obzvlášť, ale ak má autor nejaký zámer so svojim svetom, mal by ho
vypovedať na sľúbenom konci a nie nechávať ťažisko vyvrcholenia na
hráčovej fantázii. Tiež by som vám mohol rozprávať, čo všetko som si po konci
predstavoval, ale bolo by to irelevantné z hľadiska vesmíru Mass Effectu.
Čo je v mojej hlave je v mojej hlave, autori určite mali iný zámer.
Aj keď, po pravde, keď som teraz videl všetky závery...občas sme mysleli
podobne. Len z hľadiska reputácie
Bioware, teraz neviem či je to plus alebo sa mám ísť hanbiť do kúta. ;-)
Skrátka, Bioware žehlilo narýchlo to, čo v prvom vydaní svojej hry
odflákalo. Mimochodom, predstavte si literárneho autora ako do druhého vydania
svojej knihy mení vyznenie záveru svojho príbehu. Úsmevná predstava. Avšak
v tomto prípade možno máme šťastie, že knihy nie sú hry.
Konce ako také stále nie sú dobré (= spôsob akým sa
k nim hráč dostane), avšak tentoraz sú už aspoň uzavreté. Natoľko aby
uspokojili tie roky hrania a vyústenie celého snaženia. Pritom sa im však
podarila jedna maličkosť, všetky konce v konečnom dôsledku vyznievajú pozitívne,
dokonca aj ten štvrtý (z dlhodobého hľadiska). Tu sa mi zdá, že tvorcovia
z Bioware nenápadne ustúpili tlaku vokálnej internetovej menšiny, čo sa
„happyendov“ týka. Ani jeden koniec síce nie je hollywoodsky happyend, ale
všetky v podstate skončia šťastne. Pritom sa ešte podarilo pozmeneným
dialógom spraviť z božského dieťaťa niečo viac uveriteľné a lepšie
sediace z pôvodným príbehom. Nepamätám si totiž, že by niečo podobné
tvrdil, keď som hru hral prvý krát – a teda, že máme čo dočinenia
z centrálnou AI reaperov, samou ich podstatou, hnacím motorom ich
snaženia. Okrem iného, sme sa však dostali do momentu klišé AI obracajúcej sa
proti svojmu stvoriteľovi. Stvorenej na to, aby zabránila chaosu, ktorý vzíde
vždy keď sa umelá inteligencia dostane do istého stupňa vývoja a nastane
neodvrátiteľný konflikt s organickým životom. Po mnohých neúspešných pokus
o nastolenie rovnováhy sa došlo k záveru, že jediným možným riešením
sú Reapery a cykly...
Zničenie reaperov, aka červený koniec – bol mojim prvým výberom
už v základnej hre. Vtedy som bol silne presvedčený, že je to jediná
rozumná cesta. Strašne ma však štvalo, že som pritom musel obetovať celé národy
syntetikov (vrátani EDI). Pretože celý čas som sa snažil vesmír presvedčiť, že
syntetici a organici dokážu žiť a spolupracovať. Nemusia sa navzájom
vyhladzovať, i keď na prvý pohľad sa zdá, že syntetici majú isté výhody.
Organici zase tendenciu pozerať na nich ako na svoje výtvory (čo aj boli)
a očakávať od nich poslušnosť. Ak prejavia svoju vlastnú vôľu – nastala
chyba v programovaní a treba ich okamžite zastaviť, vypnúť
a zničiť. Chyba, z ktorej sa Quariani poučili až po mnohých
rokoch...a to zas hlavne vďaka Shepardovmu zásahu (teda môjmu). Bol nastolený
mier. Ako dlho by trval? To je vždy otázka a miery trochu filozofickým
smerom na to, ako sa správa človek vo svojej histórii. Lenže vesmír Mass
Effectu to nie sú len ľudia. Aj keď, niekto by mohol namietať, že bol stvorený
ľuďmi (Bioware) a teda len odráža všetky možné ľudské archetypy
v jeho rôznych (často extrémnych) polohách – tak ako to môžeme vídať aj
v iných vedeckofantastických dielach. Neviem však či je na jednom človeku,
aby rozhodol o osude iných mysliacich bytostí. Myslím si, že som
v tomto prípade rozmýšľal veľmi človečensky a v rozpore
s mojimi vlastnými úmyslami. Tým, že som zničil všetkých syntetikov, som
vlastne potvrdil to, že organici nedokážu dlhodobo existovať bok po boku so
syntetikmi. Myšlienka, ktorá mala ospravedlniť toto rozhodnutie totiž niesla
podobné posolstvo ako „súčasný svet“ Mass Effectu – druhy po celej galaxii
vyvinú novú AI, nové syntetické bytosti a snáď sa poučia z chýb,
ktoré viedli v minulosti k mnohým vojnám. Dostanú druhú šancu. Z
„reálneho“ pohľadu príliš naivné, príliš optimistické a neviem, či
skutočne ospravedlňujúce masovú genocídu iných mysliacich druhov.
Ostatne, myšlienku vybudovania novej, lepšej spoločnosti
rozvíja aj epilóg. Teda tá časť, ktorá v pôvodnom konci chýbala,
a tak celý príbeh, celé vaše snaženie (a prípadná obeť) dáva konečne
nejaký zmysel a dôvod. Z popola vojny snáď vyrastie nová, lepšia
civilizácia.
...a Shepard to možno prežije...
Ovládnutie Reaperov, aka modrý koniec – možnosť, ktorú som
po premýšľaní zavrhol z jediného dôvodu – nezdalo sa mi správne, aby jeden
človek ovládal moc, ktorú predstavujú Reaperi. Pretože v konečnom dôsledku
sa sám mohol stať novou hrozbou. Po rozšírenom konci sa mi však zdá táto
možnosť oveľa zaujímavejšia a prijateľnejšia, než moja prvá voľba. Shepard
sa stane novým mozgom Reaperov, centrálnou jednotkou, ktorá ich ovláda. Jeho
fyzické telo zanikne, avšak jeho podstata ostáva súčasťou syntetického kolosu.
Shepard vlastne vstupuje do akéhosi stavu božstva. Už to vlastne ani nie je
Shepard, muž ktorým býval, je niečo iné...niečo viac. Má obrovskú moc, ktorá mu
umožňuje chrániť vesmír, za ktorý bojoval. Všetky znalosti Reaperov sú mu
k dispozicíí, všetky ich armády, zdroje všetky slúži Shepardovi. Pomocou
nich pomôže znovuvybudovať civilizácie, opraviť všetky škody, ktoré napáchala
posledná vojna. A z jeho znalosťami a schopnosťami, ktoré má
k dispozícií nebude ani dlho trvať opraviť Mass Relay a prepojiť tak
opäť celú galaxiu.
V tomto smere vidím Sheparda ako božskú figúru, ktorá
môže vytvoriť okolo svojho kultu akúsi formu nového náboženstva. Shepard sa
o to nemusí snažiť, nemusí sa mu to páčiť, ale tým ako odišiel zo sveta,
čím sa stal a čo môže pre galaxiu urobiť...jedného dňa to určite príde
samo. Jedného dňa by sa vďaka jeho menu mohli začať diať v galaxii zlé
vec. Možno. Prípadne sa zo samotného Sheparda môže stať akýsi galakticky policajt,
uzurpátor a diktátor, vymáhajúci si mier a poriadok – potláčajúci
vlastnú vôľu a schopnosť rozhodovať sa všetkých obyvateľov galaxie. Kto
vie... Shepard ako nadľudská bytosť sa môže stať čímkoľvek.
Tento koniec, resp. jeho epilóg má len jeden háčik. Podľa
mňa absolútne nesadne človeku, čo hral celý čas za „renegade“ Sheparda. Hlavne
záverečná Shepardova reč ide proti tomuto typu hráča a teda nemá šancu ho
uspokojiť.
...a Shepard svojim spôsobom prežije...
Splynutie, aka zelený koniec – Nie! Človek by nemal rozhodovať
o osudoch iných, nie v tak masovom a nebezpečnom merítku, ako to
sľubovala možnosť syntézy v prvom vydaní hry. Splynutie totiž malo zmeniť
samotnú podstatu všetkého živého i syntetického v celej galaxii.
Konečné riešenie.
Pritom teraz, po rozšírenom konci, sa zdá byť splynutie ako
to správne, pravé a jediné riešenie. Šťastné a usmiate. Vďaka
Shepardovi vznikla nová forma existencie, nová forma života – syntetická
a organická zároveň. Všetko splynulo v jedno. Vďaka Shepardovému rozhodnutiu
si môže EDI povedať, že je živá. Žije.
Áno, tento koniec vám uvedie svojimi slovami EDI, je to
nádherný a veľmi šťastný koniec. Celé to síce pôsobí trochu zvláštne
a vágne, ale máme ho tu. Všetci nádherne svetielkujú a chápu jeden
druhého. Nebude viac konfliktov, nebude viac problémov v celej známej
galaxii. Všetci sú jedno. Mestá sa postavia, život sa obnoví a všetci budú
šťastne žiť až... Zaujímavá otázka. Sú teraz všetci smrteľní alebo získali
„nesmrteľnosť“ syntetických bytostí. Alebo túto formu existencie syntéza
nerieši? V tom prípade, čo vlastne splynutie rieši? Na akej báze vlastne
funguje? Vidíme rodiace sa deti, ktoré už sú onou novou formou života – keď sa
rodia, musia i umierať. Čo sa presne stalo, to ostáva i po závere
záhadou. Skôr rozprávkovým riešením, ktoré myšlienku ďalej nerozvíja a ani
nemá opodstatnenie v predchádzajúcich činoch, či náznakoch v celej
hre. Krásny záver i jeho vyznenie, ale v konečnom dôsledku trochu
prázdny.
Štvrtý koniec, aka kašlem na tvoje voľby! – Áno, možnosť
nová, ktorá hovorí a odpovedá na otázku, čo ak si nevyberiem ani jednu
z troch možností. Nechcem ich! Radšej budem bojovať až do horkého konca.
Mimochodom, v tomto momente budeme na chvíľu počuť pravý hlas Reaperov
a nie len onú detskú projekciu, ktorá komunikuje so Shepardom.
V prípade tohto výberu sa nestane nič. Nakoniec, vidíme
už len záznam, ktorý zhotovila Liara a hovorí o nádeji, neúspešnom
pokuse postaviť sa Reaperom a možnostiach ich porazenia. Záznam, ktorý
niekto za tisíce rokov prehrá, snáď i pochopí. Galaxia svoj boj
z Reapermi prehrala, jeden cyklus skončil, aby mohol nastať ďalší. Ostáva
nádej, že sa tak jedného dňa stane. A ako hovorí absolútny – potitulkový -
záver, jedného dňa sa to skutočne podarilo. Vďaka znalostiam, ktoré zanechal po
sebe istý komandér Shepard.
Ako vidno, konce sú tentoraz skutočne koncami. Uzatvárajú
celú Shepardovu púť a konečne dávajú aspoň nejaký zmysel. Hlavne však sú
zadosťučinením celého hráčovho snaženia. Pritom však nestrácajú schopnosť ďalej
fabulovať a predstavovať si, čo sa mohlo diať s galaxiou po jeho
ukončení (viď. moje možné scenáre pri modrom konci). To však nemení nič na tom,
že stále sú výsledkom marketingového klamstva Bioware, resp. EA. Ani jeden
z koncov, totiž nereflektuje hráčove rozhodnutia a snaženia počas
celej trilógie. Nič nenaznačuje tomu, že by akékoľvek moje rozhodnutie malo
vplyv na koniec. Som rád, že nešli smerom hlúpej indoktrinačnej teórie. Avšak
konce ako také sú nesplnením sľubov a to je chyba, ktorú nedokáže
odstrániť žiadne DLC, žiadna rozšírená edícia. Pretože napriek tomu čo nám celé
tie mesiace tvrdili, hra nebola navrhnutá (a napísaná) tak, aby obsahovala
kľúčové rozhodnutia zo všetkých dielov a zakomponovala ich do výsledku
hry.
Nakoniec, Mass Effect 3 si už vo svojej existencii vyslúžil
dosť kritiky a spomínaná rozšírená edícia koncov je konečne uspokojujúca.
Človek má po závere pocit zadosťučinenia a hlavne má aj nad čím rozmýšľať.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára