Už to raz tak chodí... Keby nebolo DJa z oldgames.sk,
tak si ani nevšimnem, že Ernest Cline vyhlasuje nejakú súťaž a už vôbec by
som nenarazil ani na túto malú, ale šikovne chytľavú hru. Ernest Cline je
samozrejme autor skvelej knihy Ready Player One, ale to myslím pravidelní
návštevníci tohto blogu vedia. Súťaž je svojim spôsobom druhoradá
a irelevantná – teda v prípade, že nežijete dlhodobo v USA. Ak
náhodou áno, tak hlavnou cenou v súťaži je jeden z autorových DeLoreanov. Ak nie – ako my všetci slušní občania Slovenskej a priľahlých
republík – v tom prípade si môžete zasúťažiť len tak, pre zábavu. Presne
o tom sú predsa hry, nie?
Ako znalci knihy istotne odtušia, súťaž sa bude točiť okolo
starých hier. V tomto našom konkrétnom prípade by sa skôr dalo povedať
novej – starej hry. The Stacks (Komíny) pre Atari 2600 totiž len ako stará hra
vyzerá, ale inak je celkom čerstvá. Myslím. ;-) Rovnako ako v knihe
i v Clineho súťaži ide o prekonávanie jednotlivých brán
a ich hľadanie. Prvú bránu tvorí práve spomínaná hra. Treba v nej
nájsť skrytý QR kód a následne ho poslať na príslušné miesta. Samozrejme,
nezabudnúť rozkódovať, aby vás dostal k ďalšej bráne. Ponáhľať sa
nemusíte, ďalšia brána sa otvára až 1.7. :-)
Ale prečo o The Stacks píšem? Pretože je to malá, chytľavá
hra, bez ohľadu na to, či niečo môžete alebo nemôžete vyhrať. A potom je
tu ten prvý, trápny moment, keď som si myslel, že je to už dnes na mňa príliš
ťažké. Nuž nie je. To len moje rozmaznané ja si nevidelo cez svoje zahmlené
okuliare dneška. Vôbec, tá hra je jednoduchá, priam až primitívna, ale cez to
všetko zábavná. I keď sa zo začiatku nedarí chcete ju hrať, chcete
pokračovať a pokoriť ju. Pritom (a tak trochu nadväzujem na včerajší
príspevok) vám nepredkladá žiaden komplikovaný svet, žiadne zložité príbehy, je
to len čistá esencia hry. Jednoduchý systém, v ktorom hráč musí pozbierať
kúsky puzzle, aby našiel výsledok. Aby sa tak stalo musí pobehať všetky
obrazovky a vyhýbať sa nástrahám, ktoré sú mu hádzané pod nohy. Po bitke
je každý generál, a tak aj ja môžem dnes prehlásiť, že je to skutočne
jednoduché. Aj napriek tomu, že (aspoň ja osobne) som na začiatku asi päťdesiat
krát umrel. Lenže to bola práve (a len) moja chyba. Dnešné hry si totiž
nevyžadujú takmer žiadnu koncentráciu. Vôbec, nič. Len idete a ono sa to
všetko hrá akosi samo. Viac-menej. Stačilo sa sústrediť a prísť na pár
základných princípov hry. Dokonca, po tých pár úmrtiach, som si začal kresliť
aj mapku (čo som naposledy robil v 90-tych rokoch)! Nakoniec som ju
vlastne nepotreboval, keďže som Stacks prešiel zároveň s dokončením mapy.
:-)
 |
| Och áno, takmer ako za starých-dobrých čias. :-) |
Ak môžem niečo odporučiť – neriaďte sa pomocou mapy, ktorú
už niekto vyrobil. Skazíte si zážitok z hry samotnej. Hra beží na Atari
2600, resp. na jeho emulátore a vyzerá presne akoby ste očakávali od hry pochádzajúcej
z prelomu 70-tych a 80-tych rokov. Jednoduché pixely, jednoduchý
princíp, ale veľmi dobrá zábava. A tak ako množstvo starých klasík i Stacks
potvrdzuje, že nie technická kvalita grafiky robí dobrú hru, ale dobrý musí byť
základný herný systém. Vtedy všetko nádherne funguje a (čo je najdôležitejšie)
baví vás to hrať i umierať. Opakovať a učiť sa – ako sa hovorí –
dostať hru do ruky.
The Stacks nie je dlhá, naopak je to celkom krátka hra, ale
na tú chvíľku vás zabaví a možno... Nuž, uvidíme, čo nás čaká za ďalšou
bránou.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára