Vypátrať kto sa pokúša o život nášho dobrého lorda Dhelta z Elturel,
nebolo príliš jednoduché, ale nakoniec sa nám to podarilo. Bohovia však
vedia, že nie všetky cesty sú tak rýchle akoby sme potrebovali. Vedel
som, že niečo nie je v poriadku, už keď sme vchádzali do Dheltovho
sídla. Ponáhľali sme sa do komnát lorda Dhelta, keď v tom nám zrak
spálil výbuch. Dhelt i Baranta Chansil, magička, ležali zranení, avšak
živí, na zemi. Vrah však stihol strhnúť z krku nášho pána posvätný
Helmov amulet.
Možno by sa na tomto mieste patrilo i predstaviť. Aby neznalý pomerov vedel, kto sa podujal na úlohu získať amulet pre lorda Dhelta. Vedz teda, drahý čitateľ, že som to bol ja Mick, povolaním mág už po niekoľko generácií. Mojim spoločníkom a ochrancom v prípadoch najnutnejších je Dragon, paladin, ktorý mi je skoro ako brat. Pokúsim sa tak zaznamenať našu výpravu za získaním amuletu, aby si každý mohol vypočuť jeho pravdivú verziu.
Dragon zahliadol vraha utekajúceho do neďalekých lesov. Nečakali sme na nič a vydali sa po jeho stopách. Naspäť sa nevrátime, až kým amulet nebude v našich rukách...
Kto mohol tušiť, že splniť onú prísahu bude možno ťažšie, než sa vtedy zdalo. Netrvalo dlho a zabijaka sme chytili hlboko v lese. Bol nádherný jesenný deň, stromy svietili všetkými farbami. Všetka tá krása však akoby bledla v očakávaní niečoho neprirodzeného. Ticho. I šumenie lesa ustalo. Prázdno a ticho. Len ten podivný smiech a výkrik umierajúceho muža. Nemal u seba nič, len pár artefaktov, z ktorých však vyžarovala podivuhodná mágia. Čosi vo forme píšťalky... a samozrejme tam ležal i amulet lorda Dhelta. Keď mi ho Dragon podával, stalo sa čosi nečakané. Na les sa vzniesla hmla, na chvíľu akoby sme stratili vedomie. Avšak v tom hustom mlieku...zdalo sa mi akoby som rozoznával tvary. Čosi sa nás dotklo. Napokon...
Už len mýtina pred nami a starý zrúcaný dom. Ten predtým v lese určite nebol. Niečo však chýbalo. Artefakty, ktoré sme našli u vraha! Niekto ich ukradol. Zmizol aj Helmov amulet.
„Pozri,“ postrčil ma Dragon. Nechápal som čo mohlo môjho spoločníka tak zaujať. Pozrel som sa smerom, ktorým ukazoval. Hmla. Na okraji sa držala neprekonateľná hmla. Že by to bola cesta späť? Opatrne sme vkročili dnu. Len niekoľko metrov, oči nás pálili, dýchanie sa takmer zastavilo...museli sme rýchlo späť. Nie je to obyčajná hmla, je jedovatá, nepriestupná... Moje úvahy o povahe hmly prerušilo hlasné zavitie, sprevádzané zlostným vrčaním. Worg! Uskočil som za Dragonov chrbát. Worg cvakol zubami na prádzno. Dragon neváhal a preťal potvore papuľu. Nastalo ticho. Vzápätí sa však ozvalo ďalšie zavytie. Rýchlo sme sa pozbierali a hnali sa k rozpadnutej budove.
Opatrne sme vošli dnu. „Smrť, vo vzduchu visí smrť.“ Povedal Dragon, skôr pre seba, než by tú poznámku mieril na mňa. Pravda, naše prvé stretnutie je symbolické. Mŕtvy na stoličke, vlastne už z jeho tela ostala len kostra. „V akom kraji nepochovávajú svojich mŕtvych?“
Hnev paladina, pomyslel som si. Avšak skôr než som mu stihol odpovedať, zaujal ma popísaný papier pod rukami mŕtveho... Dragon medzitým objavil tajné dvere vedúce do suterénu budovy. „Počkaj,“ hovorím mu, „vypočuj si to...“
Strahd von Zarovich pán Barovie. Ak má srdce tejto temnej krajiny meno, je to Strahd – môj pán a môj kat. Než posledný krát vydýchnem, nechajte ma napísať, čo by som slobodne nikdy nevyslovil, že vzduch ktorý dýchame je zatuchnutý Strahdovov hnilobnou vôľou. Nech je mojim epitafom, ak by som bol plný mladíckej sily, žiaden Ba’al Verzi-ho vrah by nebol viac odhodlaný zničiť Strahda. S mojim posledným vydýchnutím, preklínam jeho meno!
Dragon zahliadol vraha utekajúceho do neďalekých lesov. Nečakali sme na nič a vydali sa po jeho stopách. Naspäť sa nevrátime, až kým amulet nebude v našich rukách...
Kto mohol tušiť, že splniť onú prísahu bude možno ťažšie, než sa vtedy zdalo. Netrvalo dlho a zabijaka sme chytili hlboko v lese. Bol nádherný jesenný deň, stromy svietili všetkými farbami. Všetka tá krása však akoby bledla v očakávaní niečoho neprirodzeného. Ticho. I šumenie lesa ustalo. Prázdno a ticho. Len ten podivný smiech a výkrik umierajúceho muža. Nemal u seba nič, len pár artefaktov, z ktorých však vyžarovala podivuhodná mágia. Čosi vo forme píšťalky... a samozrejme tam ležal i amulet lorda Dhelta. Keď mi ho Dragon podával, stalo sa čosi nečakané. Na les sa vzniesla hmla, na chvíľu akoby sme stratili vedomie. Avšak v tom hustom mlieku...zdalo sa mi akoby som rozoznával tvary. Čosi sa nás dotklo. Napokon...
Už len mýtina pred nami a starý zrúcaný dom. Ten predtým v lese určite nebol. Niečo však chýbalo. Artefakty, ktoré sme našli u vraha! Niekto ich ukradol. Zmizol aj Helmov amulet.
„Pozri,“ postrčil ma Dragon. Nechápal som čo mohlo môjho spoločníka tak zaujať. Pozrel som sa smerom, ktorým ukazoval. Hmla. Na okraji sa držala neprekonateľná hmla. Že by to bola cesta späť? Opatrne sme vkročili dnu. Len niekoľko metrov, oči nás pálili, dýchanie sa takmer zastavilo...museli sme rýchlo späť. Nie je to obyčajná hmla, je jedovatá, nepriestupná... Moje úvahy o povahe hmly prerušilo hlasné zavitie, sprevádzané zlostným vrčaním. Worg! Uskočil som za Dragonov chrbát. Worg cvakol zubami na prádzno. Dragon neváhal a preťal potvore papuľu. Nastalo ticho. Vzápätí sa však ozvalo ďalšie zavytie. Rýchlo sme sa pozbierali a hnali sa k rozpadnutej budove.
Opatrne sme vošli dnu. „Smrť, vo vzduchu visí smrť.“ Povedal Dragon, skôr pre seba, než by tú poznámku mieril na mňa. Pravda, naše prvé stretnutie je symbolické. Mŕtvy na stoličke, vlastne už z jeho tela ostala len kostra. „V akom kraji nepochovávajú svojich mŕtvych?“
Hnev paladina, pomyslel som si. Avšak skôr než som mu stihol odpovedať, zaujal ma popísaný papier pod rukami mŕtveho... Dragon medzitým objavil tajné dvere vedúce do suterénu budovy. „Počkaj,“ hovorím mu, „vypočuj si to...“
Strahd von Zarovich pán Barovie. Ak má srdce tejto temnej krajiny meno, je to Strahd – môj pán a môj kat. Než posledný krát vydýchnem, nechajte ma napísať, čo by som slobodne nikdy nevyslovil, že vzduch ktorý dýchame je zatuchnutý Strahdovov hnilobnou vôľou. Nech je mojim epitafom, ak by som bol plný mladíckej sily, žiaden Ba’al Verzi-ho vrah by nebol viac odhodlaný zničiť Strahda. S mojim posledným vydýchnutím, preklínam jeho meno!
Strahd, meno ktoré sme určite nepočuli posledný krát. Aspoň na niečo bol ten starý dom dobrý. V jeho podzemí sme si mohli trochu oddýchnuť. Ja som si medzitým pripravil niekoľko dôležitých kúziel. Musíme nájsť nejakých ľudí. Niekoho živého, kto sa nás nepokúša zabiť. Také jednoduché to nebude.
Na ceste sme narazili na muža, nešťastník, ktorý si skrýval tvár v dlaniach. Možno i plakal. Myslel som, že je rovnako stratený ako my. Bol skôr šialený žiaľom ako stratený... „V temnote za nocou...je pre mňa môj syn stratený...naveky! Choďte domov, choďte všetci domov, bude to len horšie...“ Mávol som nad šialencom rukou a vydal sa k neďalekému rázcestiu. Dragon, zamračený, však chvíľu ostal. Chcel úbohej duši pomôcť, priniesť mu spravodlivosť...možno zadosťučinenie za jeho stratu. Nemohol však nič. Začínal som pomaly chápať túto temnú krajinu.
Len nešťastie a smútok. A Strahd. Opäť sme narazili na jeho meno. Napísané, snáď krvou, na znetvorenom tele. „Keď kráčaš mojou krajinou, dbaj mojich zákonov. Nech je to varovaním pre tých, čo pohŕdajú mojou vôľou. Strahd von Zarovich.“ K mŕtvym tu úctu nečakaj, obrátil som sa na svojho spoločníka. Ten postoj som dobre poznal. Ruky skrížené, zamračený pohľad. „Nie bratku,“ hovorím mu „pochovávať nikoho nebudeme, nikde by sme sa totiž nedostali. Pozri sa okolo seba! Nemôžeš, nešlo by to... Musíme ísť ďalej, ak sa niekedy chceme vrátiť.“ Nepovedal nič, len potichu kráčal za mnou.
Nejakú dobu sme išli pomaly, opatrne v neznámom svete. Nikto z nás nič nepovedal, keď v jeden moment ma Dragon strhol z cesty. Dal si prst na ústa a ticho pokračoval: „Tu sa aj les hýbe... nevidíš to? Možno si budeme môcť opäť zatrénovať. Myslím, že sme ráno vynechali bojový tréning.“
„Ty a tvoj bojový tréning,“ zamrmlal som. Lenže mal pravdu. Les sa hýbal, avšak neboli to stromy čo sa zakráda v tieňoch listov, ale banditi. Mierili sme rovno do pasce. Než som si usporiadal všetky myšlienky, už na nás pätica vyvrheľov útočila. Nečakal som, poľahky som jedného spálil, kým Dragon sekal ďalšieho. Posledný zreval, padol na kolená a prosil o milosť... Všetko nám povie, už nikdy nič neukradne. Zbabelec. Ale pustil som ho. Za odmenu nám vyzradil, kde sa nachádza tajný tábor jeho komplicov.
Kam vlastne táto cesta vedie? Niekde vnútri som dúfal, že k civilizovanejšiemu svetu. Krátko na to sme stretli ďalšieho pocestného. Vistani, cigáň, slobodný ľud. Hovoril, že cesta vedie rovno do dediny Barovia.
„Je to snáď cigánska dedina?“ Pýtam sa ho.
„Ha! Barovia je miesto pre giorgios, pre tých čo nemali šťastie aby sa narodili ako Vistani!“
Och áno, avšak aspoň sme sa dozvedeli opäť niečo nové. Zdá sa, že títo Vistani vedia ako prejsť cez jedovatú hmlu rozplývajúcu sa na hraniciach Barovie. Samozrejme, nič nie je zadarmo. Ale aspoň sme už vedeli, že ideme správnym smerom...
Na ceste sme narazili na muža, nešťastník, ktorý si skrýval tvár v dlaniach. Možno i plakal. Myslel som, že je rovnako stratený ako my. Bol skôr šialený žiaľom ako stratený... „V temnote za nocou...je pre mňa môj syn stratený...naveky! Choďte domov, choďte všetci domov, bude to len horšie...“ Mávol som nad šialencom rukou a vydal sa k neďalekému rázcestiu. Dragon, zamračený, však chvíľu ostal. Chcel úbohej duši pomôcť, priniesť mu spravodlivosť...možno zadosťučinenie za jeho stratu. Nemohol však nič. Začínal som pomaly chápať túto temnú krajinu.
Len nešťastie a smútok. A Strahd. Opäť sme narazili na jeho meno. Napísané, snáď krvou, na znetvorenom tele. „Keď kráčaš mojou krajinou, dbaj mojich zákonov. Nech je to varovaním pre tých, čo pohŕdajú mojou vôľou. Strahd von Zarovich.“ K mŕtvym tu úctu nečakaj, obrátil som sa na svojho spoločníka. Ten postoj som dobre poznal. Ruky skrížené, zamračený pohľad. „Nie bratku,“ hovorím mu „pochovávať nikoho nebudeme, nikde by sme sa totiž nedostali. Pozri sa okolo seba! Nemôžeš, nešlo by to... Musíme ísť ďalej, ak sa niekedy chceme vrátiť.“ Nepovedal nič, len potichu kráčal za mnou.
Nejakú dobu sme išli pomaly, opatrne v neznámom svete. Nikto z nás nič nepovedal, keď v jeden moment ma Dragon strhol z cesty. Dal si prst na ústa a ticho pokračoval: „Tu sa aj les hýbe... nevidíš to? Možno si budeme môcť opäť zatrénovať. Myslím, že sme ráno vynechali bojový tréning.“
„Ty a tvoj bojový tréning,“ zamrmlal som. Lenže mal pravdu. Les sa hýbal, avšak neboli to stromy čo sa zakráda v tieňoch listov, ale banditi. Mierili sme rovno do pasce. Než som si usporiadal všetky myšlienky, už na nás pätica vyvrheľov útočila. Nečakal som, poľahky som jedného spálil, kým Dragon sekal ďalšieho. Posledný zreval, padol na kolená a prosil o milosť... Všetko nám povie, už nikdy nič neukradne. Zbabelec. Ale pustil som ho. Za odmenu nám vyzradil, kde sa nachádza tajný tábor jeho komplicov.
Kam vlastne táto cesta vedie? Niekde vnútri som dúfal, že k civilizovanejšiemu svetu. Krátko na to sme stretli ďalšieho pocestného. Vistani, cigáň, slobodný ľud. Hovoril, že cesta vedie rovno do dediny Barovia.
„Je to snáď cigánska dedina?“ Pýtam sa ho.
„Ha! Barovia je miesto pre giorgios, pre tých čo nemali šťastie aby sa narodili ako Vistani!“
Och áno, avšak aspoň sme sa dozvedeli opäť niečo nové. Zdá sa, že títo Vistani vedia ako prejsť cez jedovatú hmlu rozplývajúcu sa na hraniciach Barovie. Samozrejme, nič nie je zadarmo. Ale aspoň sme už vedeli, že ideme správnym smerom...
Poznámka: Pôvodne uverejnené na blogu gamesweb.sk v októbri 2010. Vtedy som plánoval hrať Ravenloft ďalej (až do konca) a postupne si takto písať denník. Avšak ako je vidno, zostalo len pri tomto jedinom zápise, keďže povinnosti chceli inak. Ale jeden nikdy nevie, možno sa k znovudokončeniu tejto skvelej RPG ešte niekedy vrátim. A potom snáď bude pokračovať i denník.
Ravenloft je bomba, tak jsem jej pred lety hral a myslim ze skoro i dohral, ale nebylo mi prano, v urcite casti hry mi to vzdy spadlo do DOSu s nejakym silenym errorem, nevim jestli to bylo cracklou verzi hry, nebo Cyrixem, na kterem jsem to hraval? Dodnes toho lituji.. jen nevim jestli jeste v dnesni dobe budu schopen prejit graficke zpracovani.. preci jen, je to jeden z prvnich 3D dungeonu a na techto se zub casu bohuzel podepsal nejvice...
OdpovedaťOdstrániťRavenloft a volné pokračování Stone Prophet patří mezi méně známá, nicméně naprosto špičková RPG s licencí AD&D. Obojí vychází z AD&D světa Ravenloft. Stejný engine používá i Menzoberanzzan (ten pro změnu vychází z Forgotten Realms a krom jiného je v něm přítomen Drizzt). Menzoberanzzan už je slabší, ovšem ne tak slabý, jak tvrdil tuším Andrej kdysi ve Score (a asi desetkrát lepší než takový Thundescape).
OdpovedaťOdstrániťOba Ravenlofty jsou neskutečně originální, atmosférické a zejména první je brutálně obtížný (hledání desítek tlačítek v elfí kryptě, vysávání levelů, ultimátní nepřítel jménem zombie golem atd.) Napoprvé bych snad doporučil hrát i s návodem, protože na několika místech je možné hru nevratně zkonit (možná to řešil patch, je to už hodně let, co jsem první Ravenloft hrál).
Obojí rozhodně stojí za zahrání a dohrání. A co se týče zubu času, Menzoberanzzan jsem dohrál před rokem (protože dříve jsem dohrál jen disketovou verzi a CD verze se od ní dost liší) a graficky mě hra rozhodně neurážela. Inventář je netypicky v rozlišení 320x400 a vypadá naprosto úžasně, samotné dungeony zase tak úžasně nevypadají, ale pořád žádná hrůza.
Ono mozna pomuze to prepnout do krokovaciho rezimu, pk to bude asi o neco lepsi, ze se clovek nedostane az tak blizko ke stenam atpp..
OdpovedaťOdstrániťAd ten Menzoberanzzan, nikdy jsem to ani nezkusil, ovlivnen recenzi od Andrewa.. je to srovnatelne s Ravenlofty, nebo lehci,horsi,lepsi ? Asi by to stalo za zkousku, doplnit si vzdelani :)
Tak nakonec to recenzoval tehdy ICE a dal tomu peknych 40% . viz http://www.oldgames.sk/mag/score-13/page/52/
OdpovedaťOdstrániťV krokovacím režimu jsem měl se hrou problémy, už si ale nepamatuji přesně s čím. Buď se mi špatně trefovalo do monster (ty se pohybují plynule nezávisle na způsobu pohybu hráče) nebo se mi dařilo jen obtížně procházet různé jeskyně se spoustou zavazejícího haraburdí typu sloupků, krápníků a tak. Ale třeba opět něco řeší patch, původní Ravenloft jsem hrál z disket bez patche, Stone Prophet sice z CD, ale také bez patche.
OdpovedaťOdstrániťCo se týče Menzoberanzzanu, na rpghry.cz jsem svého času Ringa přemluvil, aby se do něj pustil a vypadal, že toho nakonec vůbec nelituje.
http://www.rpghry.cz/game.php?id=388
Oba Ravenlofti su vynikajuce a kazdy ma svoju specificku atmosferu, co ich robi zaujimavymi a odlisnymi navzajom. Prvy vhodny na oktober a dusickove dni :) a druhy vhodny na dlhe, horuce letne dni :) Oba som v dalekej minulosti samozrejme dohral. Toto vzniklo pri plane - znovu si to cele zahrat. Plan bol pekny, ale...
OdpovedaťOdstrániťAd Menzoberanzzan ako taky nie je zly, ale v porovnani s Ravenloftami ma takmer vsetko zle :) Ako hovori moj strucny komentar na DH:
"Zaujímavé po nostalgickej stránke, avšak omnoho plytkejšie než ostatné hry na tomto engine (Ravenloft a Stone Prophet). Kto má slabosť pre Drizzta, určite si túto hru zahrá, ale narazí na obrovské a prázdne priestory, ktorým chýba akákoľvek atmosféra. A to nehovorím o miernej bugovosti, zasekávaní sa o prekážky, protivníci zaseknutí v stene a pod. "
Ale zas ak uz je na tom clovek tak, ze presiel snad vsetky "party RPG" a len Menzoberanzzan mu unikal, chybu uplne nespravi ak si ho zahra. :)
.. cteni to je zajimave, hlavne ten rozdil mezi disketovou a CD verzi.. ale nakonec dam dolarky na stone propheta, pak se uvidi.. stejne mne ted ceka EoB3 :) takze na rozmysleni je casu asi jeste dost.
OdpovedaťOdstrániť