Napriek tomu, že ma demo na Dragon’s Dogma veľmi prekvapilo a donútilo
jedným očkom sledovať túto hru, stále som si nebol istý, či ma bude baviť. Áno,
bude. Po strávení nejakého času v jej svete som ňou nadšený, ale zároveň
začínam vidieť jej menšie nedostatky. Dragon’s Dogma je hra od japonského Capcomu a je to na nej poznať...
V prvom rade ide o zaujímavý mix japonského
a západného. Základný RP systém je veľmi podobný mnohým japonským RPG.
Vrátane onej fascinácie vysokými číslami. A to sa netýka len štatistík,
ale aj hernej meny. Človek už je tak navyknutý, že ak niečo stojí 1500 zlatých,
už je to poriadna suma. Nuž, v Dragon’s Dogma sú to len drobné. Podobné je
to so všetkými číselnými hodnotami. Na druhej strane – pokiaľ si dobre spomínam
– nie je to nič nezvyklé pre východné RPG (a niektoré západné hry
v poslednej dobe tiež občas preberajú tento model).
Japonská je aj svojím príbehom. Alebo, tak sa mi to aspoň
javí po niekoľkých odohraných hodinách. Kvalitu príbehu však posúdiť – zatiaľ –
nedokážem. Avšak už dávno som úvod hry nesledoval s otvorenými ústami
a výrazom „Čo sa to tu sakra deje?! Prečo ten drak na mňa hovorí po
maďarsky a čo vlastne chce?!“ Hráč je „Arisen“, človek ktorému drak zobral
srdce, ale predsa žije. Ak chcete svoje srdce späť, musíte si ho prísť od draka
zobrať. Lenže, tento drak nevyzerá, že mi si s vami rád pokecal pri
nedeľnom čaji o piatej. Takže to bude treba vybaviť pekne po starom –
zoceliť sa v boji a stretnúť sa s dráčikom v boji na život
a na smrť. K tomu vám dopomáhaj vaša šikovnosť a verný spoločník
z tzv. „pawn legion“ (pawn – pešiak, teda šachová figúrka). Vyzerajú ako
ľudia, ale nie sú ľudia, bez života, bez cieľa vo svete Dragon’s Dogma často
využívaný ako žoldnieri. Avšak sú priťahovaní k Arisenovi, verní
a poslušní. Arisen je ten, ktorý ich môže viesť, za ktorým pôjdu.
 |
| Úvodná dedinka. Hovoríte, že je to väčšie ako mestá v Skyrime. Veď práve! :-) |
Na nich je potom založený systém družiny. Jedného „pawna“ si
hráč vytvára podľa svojich predstáv, svojej vôle. V rovnako výbornom
editore, ako si vytvárate svoju vlastnú postavu. Ďalších dvoch si môžete najať
buď priamo vo svete, v ktorom sa nachádzate alebo môžete pribrať do
družiny „pawna“ od ostatných hráčov. Každý z hlavných „pawnov“, pokiaľ ste
online, je totiž k dispozícií i ostatným hráčom Dragon’s Dogmy. Váš
vlastný spoločník postupuje do ďalších úrovní, zlepšujete mu štatistiky –
skrátka tradičný RPG manažment postavy, avšak ostatní dvaja sú vo vývoji
statickí. Kým ich máte v družine ich vlastnosti sa nezlepšujú. Môžete im
darovať lepšie vybavenie, ale to je tak všetko. Na druhej strane, ak sa pawn
osvedčí, nie je nič jednoduchšie ako si ho založiť do „obľúbených“
a neskôr opäť vyhľadať, keď bude sám na vyššej úrovni. Údaje o každom
sa totiž pravidelne obnovujú na server hry, vždy keď sa vyspíte v krčme
alebo tábore.
Západné je prostredie a celý svet, na ktorom Dragon’s Dogma stojí. Beštiár akoby
vypadol z pravidiel Dungeons & Dragons. Ešte aj ta chiméra vyzerá ako
si ju pamätám z niektorého Beholdera. Ako som už raz poznamenal – Todd
Howard by si mal túto hru zahrať, aby videl ako má vyzerať poriadne mesto
a dedina. Čo na tom, že je v hre (podľa všetkého) len jedno hlavné
mesto. Ale aké je to mesto! Mesto, ktoré na vás pôsobí tým správnym stredovekým
dojmom. Mohutné, rozsiahle, že dokážete bez problémov uveriť jeho skutočnosti.
Medzi nami, i úvodná dedina, z ktorej pochádza hráčova postava, je
väčšia ako najväčšie mesto v Skyrime. Nehovoriac o tom, že teraz mi
draky v Skyrime prídu ako maličký príbuzní tých z tejto hry.
Ono i tie boje sú oveľa zaujímavejšie, a nie sú
tak úplne len o náhodnom stláčaní tlačítok – aby už tá vec konečne
skapala. Na obyčajné potvory to samozrejme funguje, ale akonáhle príde na niečo
väčšie... Už sa treba oháňať, vyhýbať a skákať, vyštverať sa na potvoru
a útočiť na jej slabé miesta. Jašterom treba napríklad useknúť chvost – a,
že mi to trvalo, než som na to prišiel. Čo na tom, že moji verný družníci
kričali: „Chvost majster, treba mu ísť po chvoste!“ No však, keď som pár krát
umrel, pochopil som. :-)
 |
| Družina putuje temným lesom - skoro ako z Tolkiena, nie? :-) |
Pokriky a konverzácia vašich „pawnov“ je veľmi
dvojsečná záležitosť. Na jednej strane v boji pridáva na atmosfére. Je to
neustále komentovanie boja, pokriky, čo treba urobiť, ako zaútočiť, prípadne
volanie o pomoc. To je všetko fajn. A ono človeka poteší, keď (ako
mág) čaruje, vzduchom lietajú blesky a odrazu sa vaša postava skáca únavou
k zemi. Váš „pawn“ okamžite pribehne a kontroluje či ste
v poriadku – skrátka úžasne to pridáva na atmosfére ako vystrihnutej
z brakových fantasy románov. Ale, komentovanie okolia nie je vyriešené
dobre. Vlastného „pawna“ môžete korigovať vo frekvencii komentárov, ale
ostatných bohužiaľ nie. Problém je, že komentovanie sa púšťa v určitých
bodoch a je stále rovnaké. Takže ak idete jednou cestou už desiaty krát,
počujete desiaty krát ten istý komentár. A neuveríte, ako to dokáže liezť
na nervy... :-)
Druhá vec, ktorú som si všimol, je, že napriek viazanosti
hráča na svoju postavu a družinu, mi niečo v tom rozsiahlom svete
chýba. Chvíľu som uvažoval, čo by to mohlo byť. Veď všetko zásadné má. Avšak je
tu jedna vec, ktorú dokázali najlepšie (do dnešných dní) vystavať len Elder
Scrolls hry. Svet. Resp. vedomosti o svete, v ktorom sa pohybujem.
Príbehy, jeho fungovanie, skrátka jeho literárne žitie a odkaz minulosti.
Aby na vás dokázal pôsobiť živo a starobylo. Po slovensky povedané „lore“
toho sveta. Niečo viac, čo by vás na ňom lákalo, než samotná hrateľnosť. Ale
zas to som ja, rokmi rozmaznávaný životom na Tamriele :-).
Som si istý, že som v týchto prvých dojmoch zabudol na
mnoho vecí. Niekoho by možno zaujímala grafika (mňa nie) – nuž, nie je to úplná
špička platformy, povedal by som, že stojí niekde medzi Mount&Blade Warband
a Skyrimom. Na druhej strane, modely veľkých príšer sú úžasné a len
tak v iných hrách nevidené. Pritom, ako som už napísal, je to váš obľúbený „monster manual“ z Dungeons&Dragons. Čo môže byť svojim
spôsobom, vlastne tiež plus.
 |
| Cesta do mesta. |
Hra ma skutočne baví. Baví ma, i keď ako rodený PC
hráč, stále bojujem s kamerou a spôsobom akým sa hry na PS3 ovládajú.
Bavím sa, ako som sa naposledy bavil práve pri (už toľko krát spomenutom) Skyrime,
či naposledy Legend of Grimrock. Pre mňa osobne je Dragon’s Dogma skutočne
prekvapením tohto roka. Nesledoval som jeho kampaň, vôbec ma extra nezaujímala,
ale nakoniec si ma získala. Otázka je, na ako dlho...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára