piatok, 1. júna 2012

Prvé dojmy: Dragon’s Dogma


Napriek tomu, že ma demo na Dragon’s Dogma veľmi prekvapilo a donútilo jedným očkom sledovať túto hru, stále som si nebol istý, či ma bude baviť. Áno, bude. Po strávení nejakého času v jej svete som ňou nadšený, ale zároveň začínam vidieť jej menšie nedostatky. Dragon’s Dogma je hra od japonského Capcomu a je to na nej poznať...

V prvom rade ide o zaujímavý mix japonského a západného. Základný RP systém je veľmi podobný mnohým japonským RPG. Vrátane onej fascinácie vysokými číslami. A to sa netýka len štatistík, ale aj hernej meny. Človek už je tak navyknutý, že ak niečo stojí 1500 zlatých, už je to poriadna suma. Nuž, v Dragon’s Dogma sú to len drobné. Podobné je to so všetkými číselnými hodnotami. Na druhej strane – pokiaľ si dobre spomínam – nie je to nič nezvyklé pre východné RPG (a niektoré západné hry v poslednej dobe tiež občas preberajú tento model).

Japonská je aj svojím príbehom. Alebo, tak sa mi to aspoň javí po niekoľkých odohraných hodinách. Kvalitu príbehu však posúdiť – zatiaľ – nedokážem. Avšak už dávno som úvod hry nesledoval s otvorenými ústami a výrazom „Čo sa to tu sakra deje?! Prečo ten drak na mňa hovorí po maďarsky a čo vlastne chce?!“ Hráč je „Arisen“, človek ktorému drak zobral srdce, ale predsa žije. Ak chcete svoje srdce späť, musíte si ho prísť od draka zobrať. Lenže, tento drak nevyzerá, že mi si s vami rád pokecal pri nedeľnom čaji o piatej. Takže to bude treba vybaviť pekne po starom – zoceliť sa v boji a stretnúť sa s dráčikom v boji na život a na smrť. K tomu vám dopomáhaj vaša šikovnosť a verný spoločník z tzv. „pawn legion“ (pawn – pešiak, teda šachová figúrka). Vyzerajú ako ľudia, ale nie sú ľudia, bez života, bez cieľa vo svete Dragon’s Dogma často využívaný ako žoldnieri. Avšak sú priťahovaní k Arisenovi, verní a poslušní. Arisen je ten, ktorý ich môže viesť, za ktorým pôjdu.

Úvodná dedinka. Hovoríte, že je to väčšie ako mestá v Skyrime. Veď práve! :-)

Na nich je potom založený systém družiny. Jedného „pawna“ si hráč vytvára podľa svojich predstáv, svojej vôle. V rovnako výbornom editore, ako si vytvárate svoju vlastnú postavu. Ďalších dvoch si môžete najať buď priamo vo svete, v ktorom sa nachádzate alebo môžete pribrať do družiny „pawna“ od ostatných hráčov. Každý z hlavných „pawnov“, pokiaľ ste online, je totiž k dispozícií i ostatným hráčom Dragon’s Dogmy. Váš vlastný spoločník postupuje do ďalších úrovní, zlepšujete mu štatistiky – skrátka tradičný RPG manažment postavy, avšak ostatní dvaja sú vo vývoji statickí. Kým ich máte v družine ich vlastnosti sa nezlepšujú. Môžete im darovať lepšie vybavenie, ale to je tak všetko. Na druhej strane, ak sa pawn osvedčí, nie je nič jednoduchšie ako si ho založiť do „obľúbených“ a neskôr opäť vyhľadať, keď bude sám na vyššej úrovni. Údaje o každom sa totiž pravidelne obnovujú na server hry, vždy keď sa vyspíte v krčme alebo tábore.

Západné je prostredie a celý svet, na ktorom Dragon’s Dogma stojí. Beštiár akoby vypadol z pravidiel Dungeons & Dragons. Ešte aj ta chiméra vyzerá ako si ju pamätám z niektorého Beholdera. Ako som už raz poznamenal – Todd Howard by si mal túto hru zahrať, aby videl ako má vyzerať poriadne mesto a dedina. Čo na tom, že je v hre (podľa všetkého) len jedno hlavné mesto. Ale aké je to mesto! Mesto, ktoré na vás pôsobí tým správnym stredovekým dojmom. Mohutné, rozsiahle, že dokážete bez problémov uveriť jeho skutočnosti. Medzi nami, i úvodná dedina, z ktorej pochádza hráčova postava, je väčšia ako najväčšie mesto v Skyrime. Nehovoriac o tom, že teraz mi draky v Skyrime prídu ako maličký príbuzní tých z tejto hry.

Ono i tie boje sú oveľa zaujímavejšie, a nie sú tak úplne len o náhodnom stláčaní tlačítok – aby už tá vec konečne skapala. Na obyčajné potvory to samozrejme funguje, ale akonáhle príde na niečo väčšie... Už sa treba oháňať, vyhýbať a skákať, vyštverať sa na potvoru a útočiť na jej slabé miesta. Jašterom treba napríklad useknúť chvost – a, že mi to trvalo, než som na to prišiel. Čo na tom, že moji verný družníci kričali: „Chvost majster, treba mu ísť po chvoste!“ No však, keď som pár krát umrel, pochopil som. :-)

Družina putuje temným lesom - skoro ako z Tolkiena, nie? :-)

Pokriky a konverzácia vašich „pawnov“ je veľmi dvojsečná záležitosť. Na jednej strane v boji pridáva na atmosfére. Je to neustále komentovanie boja, pokriky, čo treba urobiť, ako zaútočiť, prípadne volanie o pomoc. To je všetko fajn. A ono človeka poteší, keď (ako mág) čaruje, vzduchom lietajú blesky a odrazu sa vaša postava skáca únavou k zemi. Váš „pawn“ okamžite pribehne a kontroluje či ste v poriadku – skrátka úžasne to pridáva na atmosfére ako vystrihnutej z brakových fantasy románov. Ale, komentovanie okolia nie je vyriešené dobre. Vlastného „pawna“ môžete korigovať vo frekvencii komentárov, ale ostatných bohužiaľ nie. Problém je, že komentovanie sa púšťa v určitých bodoch a je stále rovnaké. Takže ak idete jednou cestou už desiaty krát, počujete desiaty krát ten istý komentár. A neuveríte, ako to dokáže liezť na nervy... :-)

Druhá vec, ktorú som si všimol, je, že napriek viazanosti hráča na svoju postavu a družinu, mi niečo v tom rozsiahlom svete chýba. Chvíľu som uvažoval, čo by to mohlo byť. Veď všetko zásadné má. Avšak je tu jedna vec, ktorú dokázali najlepšie (do dnešných dní) vystavať len Elder Scrolls hry. Svet. Resp. vedomosti o svete, v ktorom sa pohybujem. Príbehy, jeho fungovanie, skrátka jeho literárne žitie a odkaz minulosti. Aby na vás dokázal pôsobiť živo a starobylo. Po slovensky povedané „lore“ toho sveta. Niečo viac, čo by vás na ňom lákalo, než samotná hrateľnosť. Ale zas to som ja, rokmi rozmaznávaný životom na Tamriele :-).

Som si istý, že som v týchto prvých dojmoch zabudol na mnoho vecí. Niekoho by možno zaujímala grafika (mňa nie) – nuž, nie je to úplná špička platformy, povedal by som, že stojí niekde medzi Mount&Blade Warband a Skyrimom. Na druhej strane, modely veľkých príšer sú úžasné a len tak v iných hrách nevidené. Pritom, ako som už napísal, je to váš obľúbený „monster manual“ z Dungeons&Dragons. Čo môže byť svojim spôsobom, vlastne tiež plus. 

Cesta do mesta.

Hra ma skutočne baví. Baví ma, i keď ako rodený PC hráč, stále bojujem s kamerou a spôsobom akým sa hry na PS3 ovládajú. Bavím sa, ako som sa naposledy bavil práve pri (už toľko krát spomenutom) Skyrime, či naposledy Legend of Grimrock. Pre mňa osobne je Dragon’s Dogma skutočne prekvapením tohto roka. Nesledoval som jeho kampaň, vôbec ma extra nezaujímala, ale nakoniec si ma získala. Otázka je, na ako dlho...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára