Chladné podnebie Skyrimu... Chvíľu mi vyhovuje, chvíľu ma
štve a prajem si, aby som sa nachádzal na príjemnejšom mieste. Ale sám
seba sa musím pýtať, kde by to príjemnejšie miesto malo byť. Tamriel sa
nachádza v rozklade. Nič nie je také, ako si pamätám z rozprávania
svojho majstra. Všetko je hore nohami. Celý svet sa ide zblázniť.
A potom... objaví sa Alduin. Akoby potvrdzoval môj pocit z celého
bytia. Nakoniec, jeho zjavenie mi zachránilo život...
On však na svoju pýchu doplatil. Nebolo to jednoduché, nakoniec
však jeho existencia v tomto časopriestore skončila. Na nejaký čas. Alduin
sa vráti, kolobeh času je nevyhnutný a neodvrátiteľný. Lenže nie dnes, nie
teraz, kedy ja kráčam po tvári Tamrielu. Koniec si ešte musí počkať. Teda, ak
mu nepomôže Thalmor. Moji rodní. Tá ich posadnutosť vyhladením všetkého
ľudstva, ich túžba obnovenia starého poriadku sa mi zdá byť smiešna.
Nepochopiteľná. Možno je to mojou výchovou. Môj majster bol verný Impériu, ale
hlavne cisárovi Urielovi Septimovi, na konci Tretieho veku. Majster veril, že
jednota môže byť i v rozmanitosti. Rozmanitosti, ktorá sa tiahne
naprieč celým územím Tamrielu. Len to chce silného a spravodlivého vládcu.
Bol Uriel Septim VII silný vládca? Neviem. Bol príliš zmietaný osudom Prastarých
zvitkov, ale spravodlivý, to bol istotne. Impérium. Rozhodnutia. Je až
strašidelne samozrejmé, kam ma moje rozhodnutia doviedli. A ich korene
vidím práve vo svojom majstrovi, tom, ktorého meno dnes nosím.
Po porážke Alduina visel nad Skyrimom len jeden tieň – tieň
bratovražednej vojny, ktorá však nikam neviedla. Neposúvala sa, nemenila sa.
Avšak z mojej návštevy thalmorského veľvyslanectva som vedel, komu tento
stav najviac vyhovuje. Rozdelené Impérium, ktoré sa nemôže rovnať sile
Aldmerského domínia. Talosa na nich! A v tom bol práve ten problém.
Talos, človek, ktorý sa stal bohom. Niečo také Thalmor nedokáže pochopiť, niečo
také nehrá do karát vízií starého sveta. Nie je to tak jednoduché, ale podrobné
výklady rád ponechám na odborné debaty učencov. Na druhej strane tu bol Ulfric.
Čo vlastne chcel Ulfric? Skutočne mu išlo o dobro Skyrimu, o silný
samostatný Skyrim, nezávislý na Impériu, ktoré zradilo všetkých Severanov?
Pretože Impérium je slabé. Kvôli mieru sa vzdalo Talosa. Toho jediného, ktorý
povstal z človeka a usadol medzi osmičku tamrielských bohov? Talos.
Boh, ktorého som sa nevzdal ani ja. I keď často rozmýšľam, či to nie je
len naschvál Thalmoru. Pravda je, že mi Talosove požehnania mnohokrát pomohli.
Vzdať sa silného kultúrneho symbolu pre neistý mier. Mier s nepriateľom,
ktorý len potrebuje nazbierať sily. Slabosť. Urážka Skyrimu! Na jednej strane
som Ulfrica chápal. Na strane druhej som videl muža bez vízie, s túžbou
uchopiť moc nad Skyrimom. Vládnuť a nemyslieť na následky, ktoré jeho
rozhodnutia prinesú. Ulfric Stormcloak.
Bol príjemný i keď seversky chladný podvečer. Pamätám
si to, akoby to bolo včera. Navštívil som tavernu v Solitude, chvíľu
počúval bardské piesne a zohrieval ruky nad ohniskom. Pri pohľade na plamene
som videl oheň, ktorý uchvátil Skyrim. Oheň, ktorý bude skazou všetkých ľudí
nielen tu, ale v celom Tamriele. Ten oheň nebol Alduin. Ten už dávno nemal
právo na tento čas. Ten oheň bol znesvárený Skyrim.
Posledné mesiace som trávil malými prechádzkami v okolí
Solitude. Prácov v kováčskej dielni, tvorením nových elixírov
a očarovávaní zbraní. Predával som ich a za ušetrené peniaze kupoval
nový materiál. Z dobrodružných časov sa stali zašlé časy
a z práce rutina. Stále viac môj pohľad spočíval na vystavenej zbroji
a zbraniach, ktoré som ešte nedávno nosieval. Teraz odpočívali. Padal na
ne prach. Pomaly som sa však začal vracať k malým výpravám. Tu som pomohol
starcovi nájsť jeho stratenú prilbu, tam som zabil vodcu miestnej tlupy
banditov. Boli to jednoduché úlohy, na ktoré som nepotreboval ani svoju zbroj –
ani zbrane. Skúsený bojový mág si už v poli nejako poradí. Ale potom som
sa vždy vrátil k dennej rutine. Vykovať nejakú zbraň, či šperk, očarovať
ho a predať. Často som pri tom chodieval okolo hradu Dour. Sídlo
cisárskeho generála Tullia. Jeho slová neboli o nič patetickejšie
a prázdnejšie ako Ulfricove. Plné cti, slávy Impéria a spravodlivej
veci. Skyrim je Impérium a Impérium potrebuje Skyrim. Vlastne, potrebovali
sa navzájom – aspoň to mnohí prívrženci zotrvania Skyrimu ako súčasti Impéria priznávali.
Generál Tullius bol pri tom, keď ma viedli na popravu. Cisárskym vojakom bolo
jedno, či popravujú nevinného alebo rebela. Po pravde, táto udalosť vtedy mojím
presvedčením o jedinečnosti Cisárstva riadne zamávala. Zúril som
a mal som chuť ich všetkých poslať k Dagonovi kamsi do Oblivionu.
Lenže výchova je silnejšia ako ľudské zaváhanie. Aspoň tak sa mi to dnes javí.
Prečo inak by som opäť vzhliadol k Impériu...veď už dávno mu chýba sláva
a lesk septimovskej dynastie. A možno, možno je to len obyčajná
nostalgia, nostalgia za zašlými časmi. Kto vie, všetky tie príbehy
z Daggerfallu, Wayrestu, či Sentinelu. Ríše Oblivionu, nekonečné lesy
Cyrodiilu, to všetko sa mohlo podpísať na mojom konečnom rozhodnutí.
Bolo to vtedy, pri pohľade to plameňov, kedy som sa skutočne
rozhodol. Je na čase vybrať si stranu. Je na čase, aby bol Skyrim opäť
jednotný. Aby sa opäť stal súčasťou Impéria. Bude to silná rana pre Thalmor. Už
len pre ten pocit som vedel, že Ulfric musí padnúť. Vrah kráľov, v deň
tvojej smrti budeme spievať a piť... A bude to drakorodený, ktorý mu
zasadí poslednú ranu...
V tú noc som uvažoval, či sa ešte vrátim. Či náhodou
neberiem svoju zbroj posledný raz. A nevidím poslednýkrát svoj dom. Ťažko
povedať. Stalo sa to už neraz. Pamätám si, ako som vybavoval pozostalosť po
majstrovi. Bolo to v Northmoore, meste kde býval pred mnohými rokmi.
Bretónci a ich byrokracia. Z banky som nedostal jediný zlaťák
a v dome toho tiež veľa neostalo. Smutný pohľad na krásnu, bohatú
knižnicu, ktorá je dnes prázdna. Je dosť možné, že ak mi toto dobrodružstvo
nevydarí, skončí tak i môj domov. A ostatné nehnuteľnosti. Ten vo
Whiterune určite ostane Lýdii – som si istý. Myšlienky. Zahnal som ich
a v plnej zbroji sa vydal k hradu Dour. Hlavný stan Légie
a generála Tullia. Vedel som, že sa chcem pripojiť a pokúsiť sa
zbaviť Skyrim Ulfrica. Nikdy som si nebol viac istý.
Neviem či je toľko podstatné čo nasledovalo potom. Boj.
O legendárny artefakt. Čistenie a dobíjanie pevností. Špinavá práca
a bratovražedný boj. Našťastie ten sa ma toľko nedotýkal. Mnohí zo
spolubojovníkov v légii sa poznali s niekým na druhej strane. Vojna
nikdy nie je pekná, obzvlášť ak musí bojovať brat proti bratovi. A všetko
pre rozmary jedného muža. Stále, neustále som sa musel vracať
k politickému aspektu tohto boja. Rovnováhe síl, ktorá by mala byť
nastolená. Impérium, Thalmor a Skyrim. Mnoho severanov mi to často neverí,
ale naozaj nemám rád Thalmor. Logika veci by potom kázala, aby som sa pridal na
Ulfricovu stranu. Logika veci je však – ako to už býva – úplne opačná. Thalmor
sa bojí spojenej sily Impéria (alebo aspoň toho, čo z neho ešte ostalo)
a Skyrimu. Bojí sa Talosa, niečoho, čo nedokážu prijať, niečo čo im
nezapadá do plánov. A všetci vieme odkiaľ vzišiel Talos. Veľký hrdina severnej
zeme. Ale Impérium uctievanie Talosa zakázalo. Môj predpoklad je, že to nebude
nadlho. Akonáhle bude Skyrim opäť jednotný, Thalmor bude cítiť tlak a od
ďalšej vojny nebude ďaleko. Opäť predbieham udalosti. Vždy to tak bolo. Bol som
niekde, kde by som ešte nemal byť. Prítomnosť je tak nejasná, vratká
a neustále uniká. Kto vie, možno za to môže to čítanie Prastarého zvitku.
Pre učenca a mága je tento artefakt zaujímavou výzvou. To by však skôr
bolo na prednášku v Akadémii, než na toto spomínanie.
Skrátka, po všetkých tých obliehaniach, upevňovaniach
cisárskych pozícii v Skyrime nakoniec generál Tullius zaútočil na
Windhelm. Nebol to jednoduchý boj. Ulfric sa dobre pripravil, a tak musela
generálova armáda prekonávať nielen jeho dobre pripravených bojovníkov, ale
i dobre postavené zátarasy. A draka... Sám si kladiem otázku, či bol
tento prastarý drak nejako spojený s Ulfricom alebo to bola len čistá
náhoda. Jedna ohnivá guľa za druhov pálila rady Ulfricových verných, keď odrazu
mesto zakryl obrovský tieň. V ten moment som zdvihol hlavu, ale nič
nevidel. O nedlho na to, začali naši vojaci kričať na draka. Drak! Perúnov
hnev, jeden z mojich verných mečov, som rýchlo vymenil za Záhubu drakov
a pripravil sa na súboj. JOOR ZAH FRUL! Zvolal som a draka zachvátila
hrôza z pocitu smrteľnosti. Musel pristáť a potom... Potom ho už
nebolo také ťažké zdolať. V ten moment bolo všetkým vojakom jasné, že ak
dokážeme zdolať túto potvoru, nastali posledné chvíle Ulfrica Stormcloaka.
Ulfric Stormcloak, uzurpátor, vrah kráľov a hrdý syn
Skyrimu. Dezilúzia, túžba po moci alebo skutočná láska k vlasti. Nech
historici súdia. Ulfric sa bez boja nevzdal. Rád by som bol, keby to bol len
boj medzi mnou a ním. Avšak Tullius, bolo jeho povinnosťou tam byť.
Bojovať. Nakoniec však stačilo jednoduché IIZ, po ktorom sa Ulfric zlomil. Posledný
úder, mojím vlastným mečom ukončil dlhotrvajúcu občiansku vojnu. Bude si niekto
pamätať akú úlohu v nej zohral drakorodený? To naozaj netuším. Odrazu však
bolo po všetkom. Už viac Ulfric Stormcloak nesedel na tróne vo Windehlme. Už
viac neohrozoval jednotu Impéria. Ostali po ňom len mŕtvy, rieka krvi, ktorú
tak rýchlo nikto nezmaže. Orin brit ro. Jeden z mála, ktorý dokázal
disciplínou zvládnuť Thu'um. Jeho ľudia mi pomohli ujsť, keď Alduin besnel
v Helgene. Zabil kráľa, aby nakoniec sám zahynul mojou rukou – rukou
drakorodeného.
Je to skutočný koniec? Neverím. Z toho čo viem
o histórii Tamrielu, môžu byť posledné udalosti len začiatkom niečoho
nového. Impérium potrebuje novú krv, nového vodcu, ktorý by dokázal prevziať
plášť Septimovcov a opäť zjednotiť Tamriel.
A čo ja? Nuž, myslím, že sa na chvíľu opäť vrátim
k pokojnému životu. Zbieraniu bylín, štúdiu kníh a magickému učeniu.
Zavesím brnenie na svoje miesto, Ysolda ho bude opäť oprašovať a ja sa na
čas vrátim do Winterholdu. Už ani neviem ako dlho som svoju magickú univerzitu
zanedbával. Winterhold, zaujímavé miesto. Áno, možno sa tam na chvíľu vrátim.
Nie, žiadne dobrodružstvo neplánujem... Ale nakoniec, keď nad tým tak rozmýšľam
– neplánoval som ho ani keď ma chytili na hraniciach a spolu
s Ulfricom viedli na popravu. Prečo mám pocit, že sa s nami zahráva
sám Talos...
Meryaran Rimion zvaný Mick
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára