streda, 27. júna 2012

O rozšírených koncoch


Príbehy by mali byť ukončené. O tom sa snáď so mnou nikto nebude hádať. Teda, poznáme aj príbehy otvorené. Lenže medzi otvoreným príbehom, resp. jeho koncom a uzatvoreným je veľký rozdiel. V prvom rade, autor by nemal prehlasovať, že sa v jeho príbehu všetko ukončí a potom... Potom ho vlastne ani neukončí. Čo je prípad tretieho Mass Effectu.
 
Napriek všetkým sľubom prišiel záver, ktorý mnohých nechal rozčarovaných, prekvapených z ukončenia, ktoré nám vybrali autori. Konce nemali svoje logické opodstatnenie, do cesty sa nám postavilo božské dieťa – len tak, aby sa nepovedalo a výsledný efekt vyfučal do prázdna. Nebolo nič. Vlastne bolo... hráčova vlastná fantázia. Úprimne, milujem fantáziu, tú hráčsku obzvlášť, ale ak má autor nejaký zámer so svojim svetom, mal by ho vypovedať na sľúbenom konci a nie nechávať ťažisko vyvrcholenia na hráčovej fantázii. Tiež by som vám mohol rozprávať, čo všetko som si po konci predstavoval, ale bolo by to irelevantné z hľadiska vesmíru Mass Effectu. Čo je v mojej hlave je v mojej hlave, autori určite mali iný zámer. Aj keď, po pravde, keď som teraz videl všetky závery...občas sme mysleli podobne. Len  z hľadiska reputácie Bioware, teraz neviem či je to plus alebo sa mám ísť hanbiť do kúta. ;-) Skrátka, Bioware žehlilo narýchlo to, čo v prvom vydaní svojej hry odflákalo. Mimochodom, predstavte si literárneho autora ako do druhého vydania svojej knihy mení vyznenie záveru svojho príbehu. Úsmevná predstava. Avšak v tomto prípade možno máme šťastie, že knihy nie sú hry.

Konce ako také stále nie sú dobré (= spôsob akým sa k nim hráč dostane), avšak tentoraz sú už aspoň uzavreté. Natoľko aby uspokojili tie roky hrania a vyústenie celého snaženia. Pritom sa im však podarila jedna maličkosť, všetky konce v konečnom dôsledku vyznievajú pozitívne, dokonca aj ten štvrtý (z dlhodobého hľadiska). Tu sa mi zdá, že tvorcovia z Bioware nenápadne ustúpili tlaku vokálnej internetovej menšiny, čo sa „happyendov“ týka. Ani jeden koniec síce nie je hollywoodsky happyend, ale všetky v podstate skončia šťastne. Pritom sa ešte podarilo pozmeneným dialógom spraviť z božského dieťaťa niečo viac uveriteľné a lepšie sediace z pôvodným príbehom. Nepamätám si totiž, že by niečo podobné tvrdil, keď som hru hral prvý krát – a teda, že máme čo dočinenia z centrálnou AI reaperov, samou ich podstatou, hnacím motorom ich snaženia. Okrem iného, sme sa však dostali do momentu klišé AI obracajúcej sa proti svojmu stvoriteľovi. Stvorenej na to, aby zabránila chaosu, ktorý vzíde vždy keď sa umelá inteligencia dostane do istého stupňa vývoja a nastane neodvrátiteľný konflikt s organickým životom. Po mnohých neúspešných pokus o nastolenie rovnováhy sa došlo k záveru, že jediným možným riešením sú Reapery a cykly...


Zničenie reaperov, aka červený koniec – bol mojim prvým výberom už v základnej hre. Vtedy som bol silne presvedčený, že je to jediná rozumná cesta. Strašne ma však štvalo, že som pritom musel obetovať celé národy syntetikov (vrátani EDI). Pretože celý čas som sa snažil vesmír presvedčiť, že syntetici a organici dokážu žiť a spolupracovať. Nemusia sa navzájom vyhladzovať, i keď na prvý pohľad sa zdá, že syntetici majú isté výhody. Organici zase tendenciu pozerať na nich ako na svoje výtvory (čo aj boli) a očakávať od nich poslušnosť. Ak prejavia svoju vlastnú vôľu – nastala chyba v programovaní a treba ich okamžite zastaviť, vypnúť a zničiť. Chyba, z ktorej sa Quariani poučili až po mnohých rokoch...a to zas hlavne vďaka Shepardovmu zásahu (teda môjmu). Bol nastolený mier. Ako dlho by trval? To je vždy otázka a miery trochu filozofickým smerom na to, ako sa správa človek vo svojej histórii. Lenže vesmír Mass Effectu to nie sú len ľudia. Aj keď, niekto by mohol namietať, že bol stvorený ľuďmi (Bioware) a teda len odráža všetky možné ľudské archetypy v jeho rôznych (často extrémnych) polohách – tak ako to môžeme vídať aj v iných vedeckofantastických dielach. Neviem však či je na jednom človeku, aby rozhodol o osude iných mysliacich bytostí. Myslím si, že som v tomto prípade rozmýšľal veľmi človečensky a v rozpore s mojimi vlastnými úmyslami. Tým, že som zničil všetkých syntetikov, som vlastne potvrdil to, že organici nedokážu dlhodobo existovať bok po boku so syntetikmi. Myšlienka, ktorá mala ospravedlniť toto rozhodnutie totiž niesla podobné posolstvo ako „súčasný svet“ Mass Effectu – druhy po celej galaxii vyvinú novú AI, nové syntetické bytosti a snáď sa poučia z chýb, ktoré viedli v minulosti k mnohým vojnám. Dostanú druhú šancu. Z „reálneho“ pohľadu príliš naivné, príliš optimistické a neviem, či skutočne ospravedlňujúce masovú genocídu iných mysliacich druhov.
Ostatne, myšlienku vybudovania novej, lepšej spoločnosti rozvíja aj epilóg. Teda tá časť, ktorá v pôvodnom konci chýbala, a tak celý príbeh, celé vaše snaženie (a prípadná obeť) dáva konečne nejaký zmysel a dôvod. Z popola vojny snáď vyrastie nová, lepšia civilizácia.

...a Shepard to možno prežije...

Ovládnutie Reaperov, aka modrý koniec – možnosť, ktorú som po premýšľaní zavrhol z jediného dôvodu – nezdalo sa mi správne, aby jeden človek ovládal moc, ktorú predstavujú Reaperi. Pretože v konečnom dôsledku sa sám mohol stať novou hrozbou. Po rozšírenom konci sa mi však zdá táto možnosť oveľa zaujímavejšia a prijateľnejšia, než moja prvá voľba. Shepard sa stane novým mozgom Reaperov, centrálnou jednotkou, ktorá ich ovláda. Jeho fyzické telo zanikne, avšak jeho podstata ostáva súčasťou syntetického kolosu. Shepard vlastne vstupuje do akéhosi stavu božstva. Už to vlastne ani nie je Shepard, muž ktorým býval, je niečo iné...niečo viac. Má obrovskú moc, ktorá mu umožňuje chrániť vesmír, za ktorý bojoval. Všetky znalosti Reaperov sú mu k dispozicíí, všetky ich armády, zdroje všetky slúži Shepardovi. Pomocou nich pomôže znovuvybudovať civilizácie, opraviť všetky škody, ktoré napáchala posledná vojna. A z jeho znalosťami a schopnosťami, ktoré má k dispozícií nebude ani dlho trvať opraviť Mass Relay a prepojiť tak opäť celú galaxiu.
V tomto smere vidím Sheparda ako božskú figúru, ktorá môže vytvoriť okolo svojho kultu akúsi formu nového náboženstva. Shepard sa o to nemusí snažiť, nemusí sa mu to páčiť, ale tým ako odišiel zo sveta, čím sa stal a čo môže pre galaxiu urobiť...jedného dňa to určite príde samo. Jedného dňa by sa vďaka jeho menu mohli začať diať v galaxii zlé vec. Možno. Prípadne sa zo samotného Sheparda môže stať akýsi galakticky policajt, uzurpátor a diktátor, vymáhajúci si mier a poriadok – potláčajúci vlastnú vôľu a schopnosť rozhodovať sa všetkých obyvateľov galaxie. Kto vie... Shepard ako nadľudská bytosť sa môže stať čímkoľvek.

Tento koniec, resp. jeho epilóg má len jeden háčik. Podľa mňa absolútne nesadne človeku, čo hral celý čas za „renegade“ Sheparda. Hlavne záverečná Shepardova reč ide proti tomuto typu hráča a teda nemá šancu ho uspokojiť.

...a Shepard svojim spôsobom prežije...

Splynutie, aka zelený koniec – Nie! Človek by nemal rozhodovať o osudoch iných, nie v tak masovom a nebezpečnom merítku, ako to sľubovala možnosť syntézy v prvom vydaní hry. Splynutie totiž malo zmeniť samotnú podstatu všetkého živého i syntetického v celej galaxii. Konečné riešenie.
Pritom teraz, po rozšírenom konci, sa zdá byť splynutie ako to správne, pravé a jediné riešenie. Šťastné a usmiate. Vďaka Shepardovi vznikla nová forma existencie, nová forma života – syntetická a organická zároveň. Všetko splynulo v jedno. Vďaka Shepardovému rozhodnutiu si môže EDI povedať, že je živá. Žije.
Áno, tento koniec vám uvedie svojimi slovami EDI, je to nádherný a veľmi šťastný koniec. Celé to síce pôsobí trochu zvláštne a vágne, ale máme ho tu. Všetci nádherne svetielkujú a chápu jeden druhého. Nebude viac konfliktov, nebude viac problémov v celej známej galaxii. Všetci sú jedno. Mestá sa postavia, život sa obnoví a všetci budú šťastne žiť až... Zaujímavá otázka. Sú teraz všetci smrteľní alebo získali „nesmrteľnosť“ syntetických bytostí. Alebo túto formu existencie syntéza nerieši? V tom prípade, čo vlastne splynutie rieši? Na akej báze vlastne funguje? Vidíme rodiace sa deti, ktoré už sú onou novou formou života – keď sa rodia, musia i umierať. Čo sa presne stalo, to ostáva i po závere záhadou. Skôr rozprávkovým riešením, ktoré myšlienku ďalej nerozvíja a ani nemá opodstatnenie v predchádzajúcich činoch, či náznakoch v celej hre. Krásny záver i jeho vyznenie, ale v konečnom dôsledku trochu prázdny.

Štvrtý koniec, aka kašlem na tvoje voľby! – Áno, možnosť nová, ktorá hovorí a odpovedá na otázku, čo ak si nevyberiem ani jednu z troch možností. Nechcem ich! Radšej budem bojovať až do horkého konca. Mimochodom, v tomto momente budeme na chvíľu počuť pravý hlas Reaperov a nie len onú detskú projekciu, ktorá komunikuje so Shepardom.
V prípade tohto výberu sa nestane nič. Nakoniec, vidíme už len záznam, ktorý zhotovila Liara a hovorí o nádeji, neúspešnom pokuse postaviť sa Reaperom a možnostiach ich porazenia. Záznam, ktorý niekto za tisíce rokov prehrá, snáď i pochopí. Galaxia svoj boj z Reapermi prehrala, jeden cyklus skončil, aby mohol nastať ďalší. Ostáva nádej, že sa tak jedného dňa stane. A ako hovorí absolútny – potitulkový - záver, jedného dňa sa to skutočne podarilo. Vďaka znalostiam, ktoré zanechal po sebe istý komandér Shepard.


Ako vidno, konce sú tentoraz skutočne koncami. Uzatvárajú celú Shepardovu púť a konečne dávajú aspoň nejaký zmysel. Hlavne však sú zadosťučinením celého hráčovho snaženia. Pritom však nestrácajú schopnosť ďalej fabulovať a predstavovať si, čo sa mohlo diať s galaxiou po jeho ukončení (viď. moje možné scenáre pri modrom konci). To však nemení nič na tom, že stále sú výsledkom marketingového klamstva Bioware, resp. EA. Ani jeden z koncov, totiž nereflektuje hráčove rozhodnutia a snaženia počas celej trilógie. Nič nenaznačuje tomu, že by akékoľvek moje rozhodnutie malo vplyv na koniec. Som rád, že nešli smerom hlúpej indoktrinačnej teórie. Avšak konce ako také sú nesplnením sľubov a to je chyba, ktorú nedokáže odstrániť žiadne DLC, žiadna rozšírená edícia. Pretože napriek tomu čo nám celé tie mesiace tvrdili, hra nebola navrhnutá (a napísaná) tak, aby obsahovala kľúčové rozhodnutia zo všetkých dielov a zakomponovala ich do výsledku hry.

Nakoniec, Mass Effect 3 si už vo svojej existencii vyslúžil dosť kritiky a spomínaná rozšírená edícia koncov je konečne uspokojujúca. Človek má po závere pocit zadosťučinenia a hlavne má aj nad čím rozmýšľať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára