The Neverhood (1996) je prazvláštny svet postavený
z plastelíny. A samozrejme, je to aj svojská počítačová hra. Až taká
svojská, že si na ňu s láskou spomína len niekoľko pamätníkov. Pretože ju
kedysi hrali, kedysi si ju kúpili... A tí čo si ju v dobách jej
zrodenia nekúpili, ju zháňajú do dnešných dní. Svojská, dnes ju možno nazvať
kultová klasika, ktorú si však skoro nikto nekúpil. Hlava, ktorá obsiahla
nápaditý svet z plastelíny, patrila výtvarníkovi, hudobníkovi – skrátka
tvorivému duchu – Douglasa TenNapela (okrem iného tvorca Earthworm Jima)
a jeho partii kreatívnych zbojníkov. Bolo ich osem – aspoň tak hovoria
legendy a stvorili svet z plastelíny. Komplet, celý. Od domčekov,
stromčekov, animácií až po hlasy, ktorými svet komunikoval s hráčom. Aby
však dielo bolo nadobro dokonalé musel mu niekto vdýchnuť hudbu. Hudbu, ktorá
(istým spôsobom) prežije v pamäti ľudových vrstiev i samotnú hru. Ten
niekto sa volal Terry Taylor a zvuk jeho hudby patrí dnes tiež
k často spomínaným. Stačí položiť nevinnú otázku – aký je podľa vás naj
soundtrack z hry alebo aký herný soundtrack by ste mi odporučili.
Neverhood bude častá odpoveď.
Niekedy sa nám pár riadkov písmeniek rozrastie na celý zástup.
Prečo? Možno sa dá o našom subjekte povedať toho viac, než sme si na
začiatku mysleli. Napríklad, aká bola Neverhood hra? Sám seba sa pýtam, či na
tom záleží. Pretože, úprimne, Neverhood patrí k tým hrám, kde je herná
kostra síce dôležitou súčasťou celku, ale netvorí to, kvôli čomu si hru
pamätáme. Point-and-click adventúra – jednoduché, cudzojazyčné spojenie, ktoré
naznačuje riešenie hádaniek pre postup v príbehu. Jasné, výpovedné
a nijak objavné. Hádanky majú svoju vnútornú logiku a spájajú nás
s Klaymenovým (ako sa volá náš plastelínový hrdina) svetom. Klaymen,
rovnako ako hráč, na začiatku netuší kde sa nachádza a čo by mal robiť.
Nevie čo sa stalo, preto musí preskúmať svoje okolie a postupne sa dozvedá
príbeh Neverhoodu. Poznávanie toho, čo sa stalo (a čo sa má stať) je tak
súčasťou hry.
Ak necháme hernú mechaniku bokom – ostane nám nádherný,
kreatívny svet Neverhoodu, ručne tvorený, ručne animovaný, ktorý má viac šarmu
a jedinečnosti než akákoľvek iná – do dnešných dní stvorená – počítačová
hra. Medzi nami, je to práve tento šarm a autorské úsilie, vyzdvihujúci
túto hru nad všetky ostatné. Svojim spôsobom a vo svojej dobe. Nie, nikto
vám tu nebude tvrdiť, že je lepšia ako iné hry. Nie je to o „naj“ čohosi, čímsi
či kde. Je to magická jedinečnosť, ktorá sa ťažko popisuje slovami a ešte
ťažšie sa obhajuje konkrétnymi faktami. Moje okúzlenie Neverhoodom nie je len
o tom, že by bola táto hra dobrou adventúrou. Dobrých a výborných
adventúr (a možno systémovo lepších) je na svete habadej. Ale Neverhood je len
jeden. Plastelínový. Jedinečný. Tvorivý. Zvučný. Odráža sa v ňom tvorivý
um autorov, ktorý sa navždy vryl do mojej pamäti. Spomínam na Neverhood.
Úprimne, nie je tak úplne jednoduché obhájiť si výnimočnosť
istého diela, keď veľká časť vášho vnímania závisí na pocitoch. Prečo mám rád
Neverhood? Pre všetko to čo bolo napísané vyššie a i pre to, čo som
nedokázal napísať. Tak jednoduché a tak zložité zároveň. Ak by sa vám snáď
zdalo, že tých otázok je nejako málo... Prečo to všetko? Return to the
Neverhood je – podľa mňa – z istej časti o spomínaní. Na množstvo
vecí, ktoré sú prenesené do rekonštrukcie hlineného (vlastne plastelínového)
sveta Neverhoodu. Dedinky. Klaymena. Aj iných vecí. Spomínanie starého muža
a svojim spôsobom aj o onom ume. Ní, možno tiež. Tvorbe a istej
dávke nostalgie, ktorá z toho pramení. Myslím. Pre mňa určite.
Všetko je naopak. A už vidím toho čitateľa, ktorý sa
teraz pýta, čo vlastne ten Return to the Neverhood je. Hudobná rozprávka, ako
znie podnadpis. Poviedka, ktorej autorom je Terry Scott Taylor. Vdýchol návratu
do Neverhoodu nielen svoj textový um, ale samozrejme i hudobný. Príbeh
sprevádzaný ilustráciami Douga TenNapela, bez ktorého by to snáď ani nemohol
byť správny návrat do Neverhoodu. Je to Terryho príbeh alebo jeho sen, ako píše
v úvode. Pre mňa to však bola nostalgická cesta do miest, ktoré som si
dávno obľúbil. A bola to nádherná cesta. Iste, svojim sa pričinil
i hudobný soundtrack. Hudba Neverhoodu, tak hravá, tak ľahko
identifikovateľná. Návrat má hudbu novú a predsa veľmi známu. Opäť máme tú
česť s hravou, originálnou hudbou patriacou do plastelínového sveta. Každá
skladba má svoje miesto v príbehu.
Text, kresba i hudba. Akoby sa nikdy nerozišli, len ich
bolo treba znova objaviť. Teraz mi je opäť ľúto, že ešte stále nemám originálny
The Neverhood vo svojej zbierke. Ani soundtrack nie. Obe veci sa veľmi ťažko
zháňajú – za rozumnú cenu. Ale mám Návrat do Neverhoodu a neľutujem jediný
cent, ktorý som dal autorom tohto diela. Mimochodom, cestoval ku mne takmer tri
mesiace. Poznáte to – cestou zo zámoria sa občas niektorá zásielka stratí.
Stačil však jeden email na support a na ceste bola druhá zásielka. Bez
komplikácií, vymýšľania a zbytočných otázok. Úprimne, ešte stále ma tento
prístup k zákazníkovi príjemne prekvapuje. Kiež by všetko takto fungovalo
i v našich zemepisných šírkach.
Nakoniec, len symbolické ďakujem za Neverhood.
Vystihnuté ... asi nič viac sa povedať nedá.
OdpovedaťOdstrániť