Mick, piaty tohto mena

Spomínal som to už pri uverejnení príspevku s podobným názvom , to čo nasleduje je len presťahovaním príspevku z predchádzajúceho blogu na tento nový, aby som všetky určujúce veci mal na jednom mieste, takpovediac pod jednou strechou. Vznikol niekoľko mesiacov pred vydaním hry "The Elder Scrolls IV: Oblivion" (publikovaný na starom blogu 10.2. 2006)  a bol to príbeh prepájajúci existujúce postavy z Arény (istým spôsobom), ale hlavne Daggerfallu a Morrowindu. Pričom postava, ktorá prevzala úlohu v nasledujúcom pokračovaní bola práve tá žijúca v provincii Northmoor kráľovstva Daggerfall. Text je to z literárneho hľadiska veľmi hrubý, neotesaný (a som si istý, že by mi ho ktokoľvek oplieskal o hlavu), ale byť "literárnym" ani nebolo jeho primárnym cieľom. Pravda, urobil som niekoľko kozmetických zásahov, avšak prakticky ostáva nezmenený. Päť rokov starý text o tom, ako Mick Mág jednej generácie do sveta Oblivionu prešiel...  

 
Our current Emperor, his Awesome and Terrible Majesty, Uriel Septim VII, son of Pelagius IV, has the diligence of his great aunt Morihatha, the political skill of his great uncle Uriel VI, and the military prowess of his great grand-uncle Uriel V. For twenty-one years he reigned and brought justice and order to Tamriel. In the year 3E 389, his Imperial Battlemage Jagar Tharn betrayed him.
(A Brief History of the Empire, Part III)

Ten príbeh sa ma dotýka viac ako som si pred tými rokmi myslel. Myslím, že každý pozná legendu o neznámom hrdinovi, ktorý porazil Jagar Tharna a zachránil tak cisára. Podľa všetkého sme boli jedna krv. Možno sme mali i spoločný osud, veď – ako to len už bolo dávno – v čase keď sa chystali oslavy na počesť cisára, som zachránil jeho príbuzných pred nebezpečným šialencom. Neskôr som cisára poznal bližšie, a dodnes si myslím, že je to vynikajúci panovník, čestný a spravodlivý. Je mi cťou mu slúžiť. I keď po svojej poslednej misii pre cisára som sa usadil tu, ďaleko od Cyrodiilu v provincii Northmoor. Žijem tu už roky, študujem magické učenia, i tie zakázané, všetko pre dobrú vec. Dosiahnutie nesmrteľnosti patrí k najvyšším métam aké môže mág dosiahnuť. Študoval som upírov, dokonca som sa jedným z nich na nejaký čas stal, ale nebol to veselý svet. Bez slnka, plný tmy a utrpenia. Kým to šlo, vyliečil som sa a pokúsil sa nahliadnuť do tajov vyššej nekromancie. Kráľ červov, áno i sním som sa stretol, a toto stretnutie ma utvrdilo, že stať sa lichom nebude najšťastnejší nápad. Ale Nirn skrýva mnoho tajomstiev, neodkrytých, ktoré stále čakajú až ich niekto objaví. Roky som strávil cestovaním po High Rocku a okolí, raz som sa vrátil i do mojej domoviny na Summerset Island, ale bola to len krátka zastávka v mojom putovaní. Avšak, snáď osud, či len obyčajná náhoda chceli, aby som tu stretol svojho budúceho učeníka.

Bol mladý, šikovný a mal talent, to musel vycítiť každý, a čo bolo najdôležitejšie, chcel sa učiť. Lenže to nie je len tak, mágia je mocná, nevyspytateľná a zradná. Už mnohých priviedla do šialenstva, odhodlanejších a sebavedomejších. Ale mladík bol ako plameň, ktorý drieme v hrudi draka. „Dobre teda, mladý Altmer, dozvieš sa tajomstvá sveta, dozvieš sa ako držať svet vo svojich rukách myšlienkou, ak prežiješ moju skúšku!“ Súhlasil. Moja skúška bola jednoduchá, ale zároveň vražedná. Musel prežiť štyridsať dní v púšti Alik’r, sám bez vybavenia, vody a jedla. Ako to urobí bolo už na ňom. Chlapec to prežil a tak sa stal mojim učeníkom. Spolu sme sa vrátili do Northmooru, kde som celé tie roky po získaní Totemu žil. Adoptoval som toho chlapca, bol bez rodiny, zázemia, a tak som mu ho dal. Dal som mu meno, učil ho úcte k ríši a cisárovi Urielovi Septimovi VII, a predal svoje vedomosti, ako som najlepšie vedel. Jedného dňa však odišiel a viac sa nevrátil. Roky plynuli a ja som mal stále horšie sny. Pokúšal som sa v nich hľadať znamenia, akékoľvek. Stále však ostával len pocit, pocit niečoho neistého, zlého. Nemohol som sa zbaviť pocitu, že nad ríšou stále visí tieň Jagar Tharna. Jednej jari som sa vybral do hlavného mesta ríše, navštíviť svojho dávneho priateľa a môjho cisára Uriela. Nikdy nebolo ťažšie sa k nemu dostať, niečo sa dialo, ale mne to ostalo skryté. Ani cisár už nevyzeral, tak ako som si ho pamätal. Posledné roky som s ním komunikoval len prostredníctvom listov. Starosti a udalosti, ktoré prežil sa nezmazateľne zapísali do jeho výzoru. Prehovorili sme pár slov, a z toho čo som pochopil, bolo jasné, že si ani on nie je istý tým čo sa stane. Len mi povedal, že až sa otvoria brány Oblivionu, ten deň bude jeho posledný. Uistil som ho, že pokiaľ budem žiť, budem sa zo všetkých síl snažiť, aby som podobnej udalosti zabránil. Cez moje plamene a meč nik neprejde! Kto však mohol tušiť, že som ho videl posledný raz živého. Vlastnými očami.

Neodkladné záležitosti ma odvolali do môjho Northmoorskeho sídla. Ako Arcimág miestneho cechu mágov som mal mnoho povinností a na niektoré nestačili ani moji zástupcovia. Vtedy som si myslel, že to bola chyba, mal som poveriť úlohami svojho učeníka, možno by nezmizol. Ale ako už bolo mojím zvykom, na spiatočnej ceste som si spravil malú zachádzku. Navštívil som Imperiálnu knižnicu a v jednej knihe, ktorej názov z pochopiteľných dôvodov zatajím, som objavil stopy niečoho úžasného, niečoho čo by mohlo byť receptom na večný život. Tak som navštívil miesta na severe, aby som objavil niekoľko veľmi vzácnych zvitkov, ktoré som nazval Archa Nesmrteľnosti. Významné a poučné dielo, ktoré by však nemalo padnúť do nesprávnych rúk, a preto som ich obsah zašifroval a pôvodné dielo skryl na mieste, ktoré poznám len ja. Naozaj som nemal silu zničiť toto dielo, bolo by to najistejšie riešenie, ale ja si veľmi vážim prácu predkov, ich znalosti, ktoré by sa – i keď nebezpečné v rukách šialenca – nemali ničiť. Niekde na ceste medzi Dunlainom a Evermorom, sa mi do uší doniesli správy o Nerevarovi znovuzrodenom. Nebolo to len tak, dostal som totiž list od svojho žiaka, už som ani nedúfal, že sa niekedy ozve. A predsa, moje tušenie o jeho výnimočnosti sa potvrdilo, on bol Ten o ktorom hovoril celý Morrowind, a ktorého sa bál i samotný Tribunál. (Samozrejme, Lorkhanovo srdce, i o ňom som už mnohé vedel, moje štúdium nesmrteľnosti ho obsahovalo, lenže toto riešenie som zavrhol ako nedosiahnuteľné. V čase keď som sa dozvedel, že môj žiak je Nerevarine, som už mal iný recept na večný život.) Poslal som mu teda rodinný klenot, dai-katanu, ktorú nosili ešte moji predkovia, ukovanú z neznámeho kovu. Bola ľahká a pritom silná akoby bola zhotovená z daedrického materiálu. Mojou jedinou požiadavkou bolo, aby mi poslal všetky zvláštne, zaujímavé artefakty a miestne knihy, ktoré neboli dostupné v západnej časti Tamrielu. To bolo to jediné, čo som chcel. A bol som hrdý, skoro ako otec, ktorého dieťaťu sa neobyčajne darí. To boli posledné dni mojej radosti. Krátko na to sa všetko pokazilo. Tieň, ktorý visel nad Septimovou dynastiou zaútočil s nevýslovnou krutosťou.

Moje štúdia Archy Nesmrteľnosti ešte neboli dokonané, ešte bolo stále čo odhaľovať, ale správy o smrti cisárových potomkov zasiahli aj mňa. Preto som sa rozhodol urýchlene opustiť Northmoor a vrátiť sa späť do hlavného mesta Ríše. Vtedy som ešte netušil, že je to moja posledná cesta. Brány Oblivionu sa otvárali, cisár bol v nebezpečenstve a utekal z mesta. Chcel som ho za každú cenu nájsť, aby som mohol umrieť po jeho boku, ako som to sľúbil – bojovať po jeho boku, zomrieť za človeka, ktorý Tamrielu toľko dal. Cisárova ochrana zlyhávala, ak som mohol vycítiť kde sa nachádza, ktokoľvek ho chcel zabiť, musel to vedieť tiež. Hrôza zahalila miestnosť, ponáhľal som tam kde bol cisár, kde mal byť cisár. Pri tom zhone som však nedával pozor, moje zmysli boli otupené a tak čiasi čepeľ preťala mi hrdlo. 

Ako je možné, že teraz tu drahí čitateľ sleduješ tieto riadky? Riadky mŕtveho muža. Šťastie, možno osud, možno odkaz nenaplneného sľubu, chcel aby som žil. V tom jedinom momente, tej krátkej chvíli keď všetci predkovia vo mne vykríkli a oheň pomaly uhasínal, zozbieral som svoje znalosti, svoju moc a použil tajomstvo Archy Nesmrteľnosti. Konečný efekt ale nebol taký, aký by mal byť. Moja duša opustila telo, na pár sekúnd sa zhmotnila a potom sa vrátila do tela muža, ktorý už nemal vôľu žiť. Jeho duša bola prakticky mŕtva a vyčerpaná, tá moja posilnená kúzlom, jednoducho prebrala vládu. Ten muž bol Altmer, tak ako som býval ja, sedel vo väzení a pomaly umieral. Pomaly som prebral vládu nad jeho telom, moje vedomosti boli preč, nie definitívne, ale pre tento moment boli zabudnuté. Netrvalo dlho a pred mojimi očami stál sám veľký cisár Uriel Septim VII. Videl moju tvár vo svojich snoch, práve nadišiel jeho posledný deň.

Sedím tu nad kúskom zvitku a snažím sa rozpomenúť na to čo bolo. V jednej ruke zvieram amulet, ktorý mi dal umierajúci cisár, s prosbou aby som našiel jeho potomka, toho ktorý uzavrie brány Oblivionu. To sú udalosti, ktoré prídu. Čo bolo? Stále sa snažím získať späť všetky svoje znalosti, tak aby som to bol ja, i keď v cudzom tele. Som slabý a unavený, možno som mal naozaj radšej umrieť, ale nesplniť posledné želanie najväčšieho muža Tamrielu, jedného z najlepších akých som za svoj život poznal? Nie, to určite nie. Znalosti sa vrátia a plameň sa opäť rozhorí. Nech je táto chvíľa venovaná pamiatke Uriela Septima VII.