Hry, múzeá a výstavy

Opäť jeden archívny príspevok, pochádzajúci zo začiatku marca 2007. Je to kratšia úvaha, ktorá pojednáva presne o tom, čo mala v názve - o hrách, múzeách, ich zachovávaní, či prípadnom vystavovaní. Pôvodný text je ešte doplnený o jednu krátku poznámku - k "zmene" ktorú som medzitým zaznamenal.

O staré hry sa nikto nestará. Nie je to ako keď určité inštitúcie archivujú filmy, či knihy a ošetrujú ich. Stará hra je evidentne určená k zániku. Nikto s tým nič nerobí. Hry sú síce súčasťou našej kultúry, ale zrejme nemajú na ňu preukázateľný vplyv. Sú považované za zábavu menšiny, ktorá nemá žiadne hlbšie posolstvo, a preto sú určené k zániku. Alebo nie?


Nezaslúžia si – aspoň niektoré – hry byť zachované pre budúcnosť? Máme múzea hračiek. Nie je počítačová hra predĺženou rukou hračky? O hračkách sa občas tvrdí, že z časti formujú osobnosť človeka. Je z tohto kolobehu počítačová hra vyradená? Všetko tomu nasvedčuje, aspoň v našich zemepisných šírkach. A je celkom pravdepodobné, že aj mimo nich (pozn.: toto už príliš neplatí, medzitým sa objavilo niekoľko viac, či menej zaujímavých správ o projektoch týkajúcich sa zachovania hier, viď. napríklad National Videogame Archive, či túto nemenej zaujímavú správu.). Samozrejme, staré hry budú ťažko oslovovať dnešného rozmaznaného hráča, predsa len je navyknutý už na niečo iné. Možno sa počíta s tým, že nostalgici postupne vymrú, a na tie najstaršie hry sa úplne zabudne. Bola by to škoda.
V tomto prípade sa ku mne zakráda otázka – Od čoho sú múzeá? Nesúvisí technický pokrok tak trochu aj s hrami? V tomto prípade, by úloha „záchrancu“ starých hier pripadla akémukoľvek technickému múzeu. Otázka je, či by sa našla vôľa, peniaze a technické prostriedky na to, aby sa niečo také dalo zrealizovať. Okrem toho je tu i problém s legislatívou. Ale pre túto kratučkú úvahu netreba zabiehať do podrobností. Legislatívu spolu s ochotou zaradíme pod termín „vôľa“. Vôľa ostane kľúčové slovo aj pre budúcnosť. Pretože, ako som pochopil z článku Pavla Dobrovského v časopise LEVEL č. 149 (Česká republika: Gameoff), je to práve ochota pomôcť, a prekonať vlastnú malosť (možno príliš silné slovo), aby sa nejaký projekt týkajúci sa hier a hrania podaril zrealizovať. Ak mám byť úprimný, myslím si, že na Slovensku by to dopadlo ešte horšie. Sme malá krajina, a hranie je tu stále vnímané ako zábava divných čudákov. Nejde ani tak o nedostatok materiálu (i keď zrejme keby som sa do toho ponoril hlbšie, hovoril by som inak), ako o pochopenie, že hry a hranie sú súčasťou života človeka, súčasťou kultúry (alebo konkrétnejšie popkultúry). Kým sa nezmení celospoločenské vnímanie hier, vždy bude ťažké presadiť čokoľvek čo s nimi úzko súvisí.

Od úvahy nad archiváciou hier som sa prepracoval až k ich vystavovaniu. Jedno s druhým úzko súvisí. Bez jedného nieto druhého. Okrem toho hry sú závislé na svojich platformách, na technických prostriedkoch – jednoducho na hradvéri. Druhá vec je, že muzeológia má rada originálne exponáty. Verím, že v prípade hradvéru by to snáď ešte nebol problém, ale v prípade softvéru to už je beh na dlhé trate. Týmto konštatovaním sa krásne uzatvára onen pomyselný kruh. Keby sa boli hry archivovali – tak ako sa to robí s každou vydanou knihou, či časopisom – nebol by v tom najmenší problém. Samozrejme vyvstávajú z toho ďalšie otázky, niektoré som už naznačil v tejto úvahe, pretože momentálne to všetko vyzerá ako jeden začarovaný kruh. Nakoniec možno to naozaj všetko závisí len na spomínanej trojke – vôľa, technické zázemie a peniaze – ako budú hry pre budúcnosť vnímané. Pre nás, ktorí ich už vnímame, ako (a či) budú pre budúcnosť zachované.

Na záver by som chcel ešte podotknúť, že počítačová hra z muzeologického hľadiska nemusí byť len samotná hra. Je to i jej obal, spôsob akým bola propagovaná (reklama, plagáty), prípadne jej výtvarná (a na výstave veľmi dobre využiteľná, hudobná stránka).