utorok, 19. mája 2015

Poďme si pohovoriť o... Dragon's Dogma

Keď príde reč na najlepšiu hru minulej konzolovej generácie, nebýva so mnou príliš reč. Všetky tie dopredu jednoznačné tituly len odmávam rukou. Nikdy ma príliš nezaujali, a myslím si, že sa zbytočne preceňujú. A úprimne, nikto mi nikdy nedokázal povedať čím by mali byť výnimočné alebo špeciálne. Pre mňa je to väčšinou hra, ktorá sa mi zapíše do pamäte, ktorú si poriadne zapamätám. Keď nie celú, bez detailov, aspoň ten pocit, ktorý som mal pri jej hraní. Dragon’s Dogma toto má a ešte k tomu niečo naviac.

Hlavne, bola táto hra pre mňa absolútnym zjavením ako blesk z jasného neba. Niečo čo človek nečaká a nakoniec sa do toho nezdravo zažerie. Myslím, že som to na adresu tejto hry už písal, ale prvý trailer (druhý i tretí, skrátka celá trailerová kampaň) na túto hru ma absolútne nezaujal. Nechal ma chladným, bez kúska záujmu o túto konzolovú exkluzivitu. Veď na PC máme tonu iných RPG hier, prečo vlastne by som chcel hrať toto? Pritom stačilo tak málo, aby človek zmenil názor. Volá sa to demo. Ja viem, dnes už je to raritný kus softvéru, ale Dragon’s Dogma mala svoje demo. A keďže sa na mojej PS3 prakticky hrávala len NHL, Brutal Legend a Red Dead..., chcelo to tú chudinku hernú trochu oprášiť. Za nainštalovanie dema dá človek len chvíľu svojho času a potom sa uvidí. Aj tak ma to nebude baviť. Lenže ja som demo zapol a zistil, že si v hre budem môcť vyrábať postavu a k postave kamaráta. Dragon’s Dogma mala celkom fajn editor. Hmm, to sa mi začína páčiť. Hups, s vytvorenou postavou v deme nemôžem hrať. Nevadí, tak vyskúšame ako sa to celé... A sakra! To vyzerá vážne dobre. Akčný štýl boja, ktorý hráča doslova vťahuje do bitky s obrovským gryfom (aspoň myslím, že v deme bol gryf, ale určite to bolo niečo veľké a okrídlené :-)), bolo niečo čo som dovtedy nezažil. Poviete si, to si istotne nehral Monster Hunter, ku ktorému často bývali bitky v tejto hre prirovnávané. Nie vtedy, nie. Ale dnes už mám niečo okúsené i z tejto série a nie, Dragon’s Dogma sa hrá trochu inak. Tak nejako... lepšie? V každom prípade som bol – ako sa hovorí – zahákovaný a hneď na druhý deň som si išiel kúpiť hru. Myslím, že to bolo len niekoľko dní po vydaní.

Aby ste možno pochopili na akom spektre hráča sa nachádzam, tak je dobré si zopakovať, že ma v prípade RPG nezaujíma min-max štatistík, čí ich ideálna zostava alebo to čo je v systéme hry najefektívnejšie na použitie (čo je na druhej strane možno dôvod, prečo som do dnešných dní nedokončil datadisk Dark Arisen). To sú vedľajšie veci, ktoré by ma zbytočne vyrušovali od hrania. Pre mňa je hranie RPG jeho svet. Príbeh a objavovanie jednotlivých miest a manažment hrdinu (alebo celej družiny) . Skrátka čo najviac si užiť všetky postavy a priestory, ktoré pre vás autori v hre pripravili.

Dragon’s Dogma nie je zložitá hra, ale zároveň nie je ani jednoduchá. Z počiatku dokonca hra nemala ani žiadnu voľbu obtiažnosti. Bola jedna a hotovo. Myslím, že neskoršie patche pridali ako jednoduchý mód, tak aj špeciálne ťažký – pre tých masochistov, čo nemajú nikdy dosť. V základe však bola hra veľmi dobre vyvážená a nikdy som nemal pocit, že by som ňou preliezal ako nôž maslom. Alebo, že by to celé bolo až príliš komplikované a frustrujúce. Frustrácia sa občas dostavila, to nemôžem poprieť, pretože niektoré boje s veľkými príšerami sa dokázali ťahať aj cez pol hodinu, či hodinu! Nekecám. Boj so záverečným bossom (to nebude žiaden spoiler, áno je to ten drak, ktorého vidíte v prvom momente vášho príbehu) mi trval zhruba hodinu a trištvrte. A to už som škrípal zubami, pretože sa to samozrejme v tento moment nedá uložiť. Bolo to vysiľujúce a vyčerpávajúce. Skoro akoby som ja sám bojoval s dotyčným drakom. No dobre, určite nie až tak, ale naozaj som sa po tomto boji cítil vyšťavený. Ale bola to pozitívna únava, taká akú máte po dobre strávenej chvíli v posilňovni. Pozitívne vyčerpanie, ktoré vás hnalo ďalej. Niektoré boje boli skutočne náročné, ale nikdy som nemal pocit, že by ma hra (alebo cez ňu autori) podvádzala. Mimochodom, najväčším štartovačom nervových vypätí boli vaši spoločníci. Ich umelá inteligencia skrátka bola zvláštna. Občas mal človek pocit, že robia to čo majú. Nádherne bojovali s príšerami, podporovali sa navzájom, skrátka všetko pôsobilo veľmi organicky a živo. Aby potom odrazu začali robiť úplne divné veci, ktoré nemali ani prikázané, ani neboli v pláne. Obzvlášť mne ako mágovi vtedy príšery začali pekne zavárať.  Magické postavy takmer v žiadnej hre nie sú stavané na predné línie. A v prípade Dragon’s Dogma to platí dvoj násob. Preto som potreboval, aby sa aspoň niektorí zo spoločníkov vrhali do centra a strhávali na seba pozornosť, kým ja čarujem kúzla skazy. Keď sa však začali motať všade, len nie u protivníka..., nuž viete si predstaviť, že to dokáže pokaziť deň. ;-)


Vaši spoločníci, pawns, sú vlastne spoločníci ostatných hráčov hrajúcich hru. Teda okrem toho vášho vlastného, ktorého si na začiatku hry vytvoríte spolu s vlastnou postavou. Pomáhajú vám v boji, sprevádzajú na každom korku a komentujú dianie okolo (tu by som sa mohol poďakovať montanovi, pipboyovi a svojmu bráchovi, + ďalším ľuďom, za služby ich pawnov). Bohužiaľ, majú obmedzenú dabingovú zásobu, takže sa veľmi skoro začnú opakovať. Viem si predstaviť, že to niektorým jedincom mohlo za chvíľu začal liezť poriadne na nervy. Nič nie je dokonalé. Teoreticky išlo ovplyvniť ich správanie, ale prakticky – ako som písal vyššie – sa ten efekt akosi neobjavoval. Umelá inteligencia bola skrátka nevyspytateľná.

Na druhej strane tu potom bola tá atmosféra a celkové vyznenie hry. Ono sa to môže zdať zvláštne, keď mi 3rd person 3D hra dokázala pripomenúť atmosférou staré dungeony ako bol druhý Dungeon Master, Stonekeep či dokonca Ishar. Ale skrátka je to tak. V každom podzemí som mal vždy ten familiárny pocit niečoho známeho, pocit ktorý som zažíval pri hraní starých dungeonov. A predsa bolo všetko inak. Súboje boli dynamickejšie a svet nie tak dvojrozmerný. Ale pocit, atmosféra to všetko sa japonským tvorcom vydarilo na jednotku. Zaujímavé je, že toto nešpecifikovateľné čosi nedokážu zachytiť západní tvorcovia vo svojich moderných hrách. A teraz nepočítam do toho Grimrock, pretože ten je stavaný na tejto starej atmosfére a využíva staré hrateľnostné prvky. Dragon’s Dogma nie. Je to hra, ktorá si nezakladá na starých postupoch alebo mechanikách, a predsa z nej mám ten dobrý herný pocit. Ťažko sa to popisuje.


Možno je to práve tým svetom, ktorý tvorcovia hry vytvorili. Inšpirovaný našim západným fantasy klišé, resp. typickými príšerami ako vystrihnutými z „Monster manualu“ Dungeons&Dragons. Európskym stredovekom, ktorý však nie je úplne európsky. A kúskom toho japonského, čo nikdy neviem popísať. Možno ten pocit vychádza i z toho, že príbehové pozadie hry nikdy nie je vyhodené hráčovi priamo do očí. Skôr sa skrýva kdesi v úzadí a hráč ho musí postupne lúštiť a hľadať. A aj keď ho nájde, nikdy to nie je úplne jasné a samozrejmé. Ostatne ako samotná premisa hry. Drak vám zoberie srdce... je začiatkom hry a celého kolobehu, ktorý v tomto svete nenávratne funguje. Vy ste jeho súčasťou a na konci ho vlastne ani nezastavíte. Kolobeh, ktorý je a hráčova postava s ním. Stretávate rôzne postavy, ovplyvňujete ich a oni sa vám môžu odvďačiť. Podvádzate miestneho lorda z jeho manželkou, potom ju zachraňujete a... dúfate, že ju budete zachraňovať znova. Aby za vás hra v jeden moment rozhodla, že vašou vyvolenou by mala byť iná postava. Avšak je to tá, ktorú ste ako hráč zo srdca neznášali. :-) Hra funguje na rôznych úrovniach a dokáže tak hráča na nejaký čas pekne zamestnať. Hra neprináša tradičný „lore“ rovno na podnose, ako iné hry, je skôr schovaný kdesi na pozadí a nachádzaním a sledovaním rôznych náznakov si hráč skladá históriu sveta. Všetko je to skôr o pocite ako konkrétnych faktoch.

Nuž a potom je tu datadisk Dark Arisen..., možno sa autorom zdala pôvodná hra príliš ľahká. Možno mám len svoju postavu na príliš nízkej úrovni, aby zvládala podzemia miestneho dungeonu. Teda, ona ho zvládala celkom fajn, až do momentu kedy som narazil na prvého väčšieho bossa. Väčšieho... beholder veľký jak desať kráv! Draka som zvládol, ale toto je nad moje sily... bolo. Potom som sa k hre pár krát vrátil. Vyskúšal opäť toho papľuha zlikvidovať (neúspešne, samozrejme) a potom sa kamsi zase vytratil. Chce to ešte trénovať alebo... možno na to idem takticky zle. Išiel som takticky zle, minulý čas je na mieste. Dragon’s Dogma som sa nedotkol už vyše roka. A práve minulý týždeň – keď som oprašoval PS3 a nahrával screenshoty na USB – som si na ňu spomenul.

Z očí do očí... ako ja tú príšeru nenávidím! ;-)
Mám chuť sa k nej vrátiť. Opäť pocítiť tú atmosféru a možno sa trochu rozčúliť. Ostatne, Dark Arisen so svojim veľkým dungeonom ešte viac pripomína tie staré hry, ktoré mi evokovala pôvodná hra. A je to veľká škoda, že sa Capcom nerozhodol pre pokračovanie a namiesto toho vytvára online verziu pre japonský trh. Škoda. Dragon’s Dogma tak ostane pre mňa veľkým prekvapením a jednou z najlepších hier minulej konzolovej generácie (áno, Red Dead Redemption by som tam zaradil tiež, nie, tie ďalšie hry, na ktoré myslíte, ani náhodou! ;-)).

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára