pondelok 11. júna 2012

The Stacks alebo retro súťaženie s Ernestom Clineom...


Už to raz tak chodí... Keby nebolo DJa z oldgames.sk, tak si ani nevšimnem, že Ernest Cline vyhlasuje nejakú súťaž a už vôbec by som nenarazil ani na túto malú, ale šikovne chytľavú hru. Ernest Cline je samozrejme autor skvelej knihy Ready Player One, ale to myslím pravidelní návštevníci tohto blogu vedia. Súťaž je svojim spôsobom druhoradá a irelevantná – teda v prípade, že nežijete dlhodobo v USA. Ak náhodou áno, tak hlavnou cenou v súťaži je jeden z autorových DeLoreanov. Ak nie – ako my všetci slušní občania Slovenskej a priľahlých republík – v tom prípade si môžete zasúťažiť len tak, pre zábavu. Presne o tom sú predsa hry, nie?

Ako znalci knihy istotne odtušia, súťaž sa bude točiť okolo starých hier. V tomto našom konkrétnom prípade by sa skôr dalo povedať novej – starej hry. The Stacks (Komíny) pre Atari 2600 totiž len ako stará hra vyzerá, ale inak je celkom čerstvá. Myslím. ;-) Rovnako ako v knihe i v Clineho súťaži ide o prekonávanie jednotlivých brán a ich hľadanie. Prvú bránu tvorí práve spomínaná hra. Treba v nej nájsť skrytý QR kód a následne ho poslať na príslušné miesta. Samozrejme, nezabudnúť rozkódovať, aby vás dostal k ďalšej bráne. Ponáhľať sa nemusíte, ďalšia brána sa otvára až 1.7. :-)


Ale prečo o The Stacks píšem? Pretože je to malá, chytľavá hra, bez ohľadu na to, či niečo môžete alebo nemôžete vyhrať. A potom je tu ten prvý, trápny moment, keď som si myslel, že je to už dnes na mňa príliš ťažké. Nuž nie je. To len moje rozmaznané ja si nevidelo cez svoje zahmlené okuliare dneška. Vôbec, tá hra je jednoduchá, priam až primitívna, ale cez to všetko zábavná. I keď sa zo začiatku nedarí chcete ju hrať, chcete pokračovať a pokoriť ju. Pritom (a tak trochu nadväzujem na včerajší príspevok) vám nepredkladá žiaden komplikovaný svet, žiadne zložité príbehy, je to len čistá esencia hry. Jednoduchý systém, v ktorom hráč musí pozbierať kúsky puzzle, aby našiel výsledok. Aby sa tak stalo musí pobehať všetky obrazovky a vyhýbať sa nástrahám, ktoré sú mu hádzané pod nohy. Po bitke je každý generál, a tak aj ja môžem dnes prehlásiť, že je to skutočne jednoduché. Aj napriek tomu, že (aspoň ja osobne) som na začiatku asi päťdesiat krát umrel. Lenže to bola práve (a len) moja chyba. Dnešné hry si totiž nevyžadujú takmer žiadnu koncentráciu. Vôbec, nič. Len idete a ono sa to všetko hrá akosi samo. Viac-menej. Stačilo sa sústrediť a prísť na pár základných princípov hry. Dokonca, po tých pár úmrtiach, som si začal kresliť aj mapku (čo som naposledy robil v 90-tych rokoch)! Nakoniec som ju vlastne nepotreboval, keďže som Stacks prešiel zároveň s dokončením mapy. :-)

Och áno, takmer ako za starých-dobrých čias. :-)
Ak môžem niečo odporučiť – neriaďte sa pomocou mapy, ktorú už niekto vyrobil. Skazíte si zážitok z hry samotnej. Hra beží na Atari 2600, resp. na jeho emulátore a vyzerá presne akoby ste očakávali od hry pochádzajúcej z prelomu 70-tych a 80-tych rokov. Jednoduché pixely, jednoduchý princíp, ale veľmi dobrá zábava. A tak ako množstvo starých klasík i Stacks potvrdzuje, že nie technická kvalita grafiky robí dobrú hru, ale dobrý musí byť základný herný systém. Vtedy všetko nádherne funguje a (čo je najdôležitejšie) baví vás to hrať i umierať. Opakovať a učiť sa – ako sa hovorí – dostať hru do ruky.

The Stacks nie je dlhá, naopak je to celkom krátka hra, ale na tú chvíľku vás zabaví a možno... Nuž, uvidíme, čo nás čaká za ďalšou bránou.


Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára