streda, 25. februára 2009

Literatúra, inšpirácia pre hry?

Že sú hry samostatne funkčné médium, ktoré má svoje umelecké ambície, som sa snažil na tomto blogu už neraz naznačiť. Majú svoje vlastné výrazové prvky, zároveň však mnohé preberajú zo starších médií. A potom príde ukážka na hru Dante’s Inferno a človek si opäť pripomenie, že hry toho majú mnoho spoločného i s filmom.

Verím, že klasický literárny kritici a milovníci literatúry, by nad touto ukážkou len nechápavo krútili hlavou. My ostatní pozdvihneme obočie nad chystanou výtvarnou stránkou, povzdychneme si, že to opäť vyzerá na „koridorovú“, priamočiaru hru, ktorá si z tak bohatého a zaujímavého námetu vezme len tú vrchnú časť. Samozrejme, v tento moment je veľmi ťažké súdiť hru, keď sme z nej videli len náznakový trailer.

Filmy a hry totiž majú jedno spoločné – majú moc zobrať knižný námet a prerozprávať ho. Buď to urobia priamo – vetu po vete – čo je proces, ktorý by máloktorý film zniesol alebo sa ponechá len základná myšlienka, o kolo ktorej sa postavia nové kulisy. Veľké spoločnosti budú chcieť v prvom rade vytvoriť zábavu, na ktorej aj niečo zarobia, preto sú herné adaptácia kníh často zvláštne, a málokedy majú niečo spoločné s predlohou (okrem už spomínanej akejsi základnej siluety príbehu).

Na tomto mieste by som rád upozornil na článok z blogu Living Epic, ktorý sa zaoberá myšlienkou prevedenia Oidipovho príbehu do RPG. Je to len myšlienka, akýsi hrubý návrh ako by takáto hra mohla vyzerať. Čo je na nej sympatické, že nemení pôvod príbehu, naopak hráč by sa v nej stal účastníkom onoho príbehu a mohol by (ale nemusel) na ňom participovať. Samozrejme, ako priaznivcovi tohto žánru sa mi zdá táto myšlienka nanajvýš zaujímavá a myslím si, že aj schodná. Príbehu by to neubralo na jeho autentickosti a zároveň by sme toto dielo stále mohli nazvať hrou.

Ale keď už nič iné, tak majú podobné hry jeden zaujímavý dopad – niektorých hráčov „donútia“ siahnuť po inšpiračnom zdroji hry. Viem o takých prípadoch, ktoré siahli po „Pikniku pri ceste“ po dohratí Stalkera, či dokonca jedného človeka, čo si prečítal Goethe-ho Fausta potom čo hral rovnomennú hru od Crya (pritom tá bola tiež len základnou inšpiráciou). Ak by som mal hovoriť sám za seba, i ja som siahol po diele Ayn Rand inšpirovaný hrou Bioshock. Skrátka možno tá herná inšpirácia literatúrou nemusí byť úplne na škodu, aj keď určite by som rád videl takto spracované niečo hlbšie – nie len základnú inšpiráciu dielom. Stále si hovorím, ten Oidipus nie je zlý nápad, určite by nebol márny...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára