Pred nejakým časom na našej katedre vyšlo prvé číslo študentského časopisu, ktorý má byť platformou pre príspevky študentov v odbore etnológie a sociálnej antropológie a príbuzných disciplín. Zaujímavý to počin, ktorý snáď neostane nepovšimnutý. Čo však zaujalo mňa – človeka balansujúceho niekde na hrane záujmu o populárnu kultúru, mytológiu, počítačové hry a ďalšie príbuzné skupiny, bola esej od Ľuboša Kovácsa - Beowulf vs. VikingoviaPodáva v nej vcelku vtipný (dokonca by som povedal, priam až „kriplovským“ štýlom napísaný) pohľad na jeden nie veľmi vydarený hollywoodsky film, ktorý u nás poznáme pod názvom Vikingovia (orig. The 13th Warrior). Vypichuje, ako sú moderné filmové spracovania histórie – nehistorické. Ako ja hovorievam – moderné filmy, v akože historických kulisách, ktoré však príliš nerešpektujú fakty. Skrátka, taká skoro-historická fikcia. Nie je to nič príliš objavné, a určite tento fakt vníma väčšina konzumentov, avšak potom prichádzame k jadru veci. Podľa autora eseje sú Vikingovia filmovým prepisom, Hollywood made legendy o Beowulfovi. Lenže to je pravda len čiastočne. Vikingovia sú v prvom rade sfilmovaným románom Michaela Crichtona „Netvory z hmiel“ (orig. Eaters of the Dead, cz. Pojídači mrtvých). Ergo film nepribližuje konzumnému chrústačovi popkornu priamo legendu, ale fiktívny román čiastočne založený na tejto legende. Crichton v ňom mieša realitu a fikciu. Požičiava si skutočné, existujúce zápisky ibn Fadlána, ktoré umne kombinuje s vlastným textom. Ahmed ibn Fadlán skutočne pôsobil, avšak nie až tak ďaleko na severe, kam ho Crichton poslal – teda až k Vikingom. Druhú zložku románu potom tvorí práve oná inšpirácia z legendy o Beowulfovi. Avšak draka tu zamieňa, za akýsi zabudnutý ľudský druh – pravdepodobne posledný neandertálsky kmeň. Čím legendu viac posúva, k reálnym a možným poznatkom a zážitku, ktorý by mal ibn Fadlán, ak by bol pri zrode istej legendy. Lenže pri poznatku týchto faktov budeme mať na film trochu iný náhľad – áno, stále sa jedná o akúsi demýtizáciu mýtu, avšak je založená na trochu inej motivácii.
Napriek tomu, že autor eseje vychádza z mierne chybného predpokladu – jedna otázka tu stále ostáva. Čo s drakom? Ale nie tak v konkrétnom prípade Crichtonovho príbehu, ale vo vzťahu k dnešným trendom. Všetko prevádzať do realistickejších, uveriteľnejších farieb. Ak sa budeme baviť v popkultúrnych termínoch – v trendoch zbaviť Supermana jeho super schopností. Demýtizovať všetko tak, aby to zodpovedalo aspoň logickej každodennosti človeka, pretože (a to možno vyčítať aj z eseje) moderný človek nepotrebuje mýtus. Čo je samozrejme nezmysel, avšak taký je trend doby. Na tento hlúpy nápad doplatilo najmä filmové spracovanie gréckych mýtov a legiend v podobe filmovej Tróje. Ignorujúc fakt, že práve božstvá a nadľudskosť hrdinov tvoria onen základ, na ktorom je postavené celé myšlienkové jadro. Akoby staré mýty nemali v našom modernom – vedou prehltenom svete miesto. Čo si však odporuje zo stále väčšou záplavou – tu viac, tu menej – podarených nadprirodzených románov, komiksoch o superhrdinoch, skrátka veciam, ktoré sú opakom vedy.
Ale aby som sa vrátil späť k Vikingom – medzi filmami ako Trója, či Kráľ Artuš a Vikingami je predsa jeden malý rozdiel. Vikingom sa nejakým zázrakom podaril udržať oná mytologická atmosféra, nános hrdinského pátosu so zaujímavým vyvrcholením. A tak hlavnou chybou eseje ostáva práve zlý predpoklad, keďže legenda o Beowulfovi by sa v tomto prípade dala nazvať ako sekundárna inšpirácia – nie priama, pretože film je prevedením fiktívneho románu (okrem toho, románu kvalitného), a nie samotnej legendy.
Dodatok:
Mimochodom, ak by sme sa na tento film pozerali z hľadiska etnických stereotypov vo filme, tak by z toho postava ibn Fadlána vyšla veľmi dobre. Je to snáď jedna z mála arabských postáv, ktoré majú v americkom filme kladnú (pozitívnu) úlohu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára