streda 4. februára 2009

Násilie, zákazy a médiá

Opäť jeden článok zo starých čias (január 2007)...a nie je tu náhodou. Keď som sa dnes vybláznil na takmer „kriplovskom“ článočku o hre Saints row 2, spomenul som si práve na podobné debaty. Na časy svojej mladosti, aké filmy som pozeral, čo som hrával. Skrátka minulosť. Pritom je jasné, že vyšinutých je medzi ľuďmi dostatok aj bez hier. I po tých rokoch som stále presvedčený, že je to hlavne o tom, koľko pozornosti rodičia deťom venujú, a ako im dokážu hry sprístupňovať, zdôvodňovať. Počítač a hry sú len jedným zo záujmov, ktoré môže dieťa mať. Nakoľko je to záujem neefektívny a čo to znamená sa už tiež viedlo množstvo diskusíí, to by však bolo skôr opäť na samostatný článok. Istotne, je to už strašne klišéovitá téma, prepieraná zo všetkých strán (veď som sa jej venoval i na Kulture kriplů), avšak z nejakého dôvodu vnímaná strašne tendenčne. Akoby tu existovala nevyslovená objednávka na vinníka premršteného agresívneho správania u dnešnej mládeže. Tiež však musíme pripustiť, že sa hry v pozitívnom svetle ukazujú veľmi ťažko, a už svojou náplňou nabádajú k takémuto negatívnemu vnímaniu. A keď už sa v nich pokúšame hľadať hĺbku a výnimočnosť, zistíme, že nemáme istotu, ako to svetu „tam vonku“ vysvetlíme. A teraz už samotný článok o násilí, zákazoch a médiách...


Tak vraj upútavky na akčné filmy nám kazia deti. Alebo tak nejako vyznela správa, ktorá bola uverejnená v jednom našom bulvárnom denníku – z čoho automaticky vyplýva fakt, že všetko môže byť náležite prekrútené. Keďže ono číslo už nemám poruke, tak budem vychádzať čisto z mojej deravej pamäte. Išlo zhruba o to, že Rada pre vysielanie a retransmisiu, plánuje zakázať televíziám vysielať upútavky na akčné filmy pred dvadsiatou hodinou, pretože guľomet v ruke, má za následok narastajúcu agresivitu detí. Čo zároveň vedie aj k zvýšenému výskytu šikanovania na školách. Keď sa vám zdá, že to tam snáď ani nemohlo byť napísané..., nuž takto to vyznelo. Je to absolútne absurdné, až by som povedal maximálne nelogické.
Niežeby dnešné deti neboli agresívnejšie, ako to bolo za našich čias, ale hádzať všetku zodpovednosť na rôzne druhy médií je prinajmenšom divné. I keď je pravda, že je to všade na svete obľúbená prax.

Nie som psychológ, ale z laického pohľadu by som povedal, že veľkú mieru na tom nemajú ani tak médiá, ako rodičia, ktorí pravidelne kašlú na svoje potomstvo. Resp. im nevenujú dostatok svojho času. Lebo všetci sa musíme hnať za peniazmi, majetkom a nakoniec peniazmi, pretože bez nich akosi žiť nemôžeme, rovnako ako naše deti. Lenže keď sa vykašleme na deti, a budeme hromadiť peniaze, aby mali tie deti z čoho žiť, stanú sa nakoniec lepšími ľuďmi? Keď nebudú usmerňované a vedené, ako sa môžu naučiť, čo je správne, a čo už nie je tak úplne kóšer? Myslíme si, že v škole zasiahnú učitelia. Lenže tí sa svojich žiakov boja, alebo sa boja ich rodičov. Tí najväčší „hajzlíci“ majú väčšinou rodičov, ktorí nejakým spôsobom sponzorujú školu, no a kto by riskoval stratu, toľko dôležitých peňazí? Nedaj bože, ešte nejakú tu žalobu?

Potom sa stane, že nejaký chalan zabije v škole druhého, možno nechtiac, náhodou, ale čisto z vlastnej blbosti. V spoločnosti sa otvorí téma agresivity detí, násilia a šikanovania. Téma, o ktorej sa dobre hovorí, na ktorú sa dobre ukazuje, a téma, kde môžeme ľahko nájsť verejného nepriateľa číslo jedna. Politikov raj. Televízia, áno televízia je ten diabol, ktorý kazí naše milé, slušné dietky. Ona a jedine ona, je zodpovedná za ich skazenosť. Áno, milí úradníci, politici, ešte ste zabudli na počítačové hry. Ale nebojte sa, i na toto satanove plemeno príde rad. Veď čo viac môže skaziť našu mládež, než hlúpučké, graficky takmer dokonalé hry, ktorých jedinou úlohou je zabíjanie? Veď toto médium učí naše deti vraždiť! Zhrození a neinformovaní rodičia prepadajú panike. Súhlasím, je jednoduché ukázať na niečo, čo sa zjavne ponúka. Keďže je to televízia, kde sa otvorene strieľa a krváca, a ešte k tomu je to zábavné. Keďže sú to herné systémy, kde sa deje to isté a je to ešte zábavnejšie. Ale nikto sa nezamyslí nad tým, či je to naozaj tak. Občas mávam pocit, že ideme za tým, čo je zjavné, ale nepátrame pod povrchom. Nie, moja úloha to nie je. Dokonca nemám na to ani patričné vzdelanie, ale už len úvahou zdravého rozumu človek vidí, že nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad javí.

Ale poďme sa na to pozrieť trochu z tej praktickej stránky. Jediný pokusný objekt, ktorý bol poruke som ja – nuž čo narobím, však. :-) Vyrastal som v dobe, kedy vládli mediálnemu svetu také veličiny ako Rambo, Commando, Robocop, Barbar Conan, či neúprosný Terminátor. V móde boli B-filmy s nindžami v hlavnej úlohe. Jednoucho obdobie klasických akčných filmov, plných výbuchov, krvi a umierania. Možno mi niekto dá za pravdu keď poviem, že dnešné akčné filmy sú (z hľadiska počtu mŕtvych, krvi atď.) slabými odvarmi týchto večných klasík. Nespomínam si na jednu situáciu, kedy by som kvôli filmu, či inšpirácii filmom niekomu rozbil držku, alebo urobil čokoľvek, čo by niekomu ublížilo. Samozrejme, nejaká tá bitka vďaka temperamentu sa vždy nájde, ale čo si spomínam, vždy bola vyvolaná inými okolnosťami, a vždy som sa im snažil vyhýbať (nie vždy to išlo :-) ). Hľadám, hľadám, ale nárast agresivity nevidím. Nuž, a keď som sem už priplietol počítačové hry, tak zlaté 90-te roky. Zlatý Doom. Jediný efekt, ktorý na mňa táto hra kedy mala, bol mierny nárast obľuby veľmi čierneho humoru. Občas to zachádzalo až do nechutností :-). Lenže, ako 13-14 ročný som bol už dosť starý na to, aby som si uvedomoval čo robím. Takže testovanie motorovej píly na spolužiakoch nehrozilo (pozdravujem tých, po ktorých pár krát leteli stoličky ;-) ). Pravda je, že sa čoraz viac na trh dostávajú len a len hlúpe a stupídne hry, pretože tie sa predávajú. Možno je to len môj nostalgický pocit. Ale ony blbé a hlúpučké hry sa v ničom nelíšia od tých starých a blbých :-). Len úroveň zobrazovaného násilia vzrástla, ale nie natoľko, aby sa dala nazvať príliš realistickou. Nebodám, nevraždím, nerozbíjam cudzí majetok a myslím si, že na tom majú veľkú zásluhu rodičia a rodinné zázemie. Keďže v 80-tych rokoch a začiatkom 90-tych mali rodičia čas venovať sa svojím deťom, učitelia v školách sa nebáli vychovávať, a tak nejako to fungovalo. Takže keď prišlo na Rambov z druhej ruky, a iné lahôdky, nenapadlo mi utĺcť brata kvetináčom, ani žiadna podobná zhovädilosť. Všetko v rámci hry, a všetko bez trvalých následkov.

Takže milý rodičia, keď sa budete podpisovať pod rôzne petície za násilie v médiách, zamyslite sa v prvom rade, aké bolo vaše pôsobenie na ratolesti. Venovali ste im dostatok času keď to bolo potrebné? Pretože ťažko ho už zmeníte keď je z neho nenapraviteľný hajzlík, ktorý pohŕda cudzím životom. Samozrejme, celú záťaž nemôžu niesť iba rodičia, ale sú ten pevný základ, na ktorom sa stavia budúci charakter ich potomka.

Prečo som to celé napísal? Pretože si myslím, že cenzúrou a zákazmi sa nič nevyrieši.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára