Prvé dojmy: Mass Effect Andromeda

Bol som skeptický a stále som skeptický. Smutným faktom je, že vás Mass Effect Andromeda v úvode ničím neprekvapí. Vlastne, áno, na technickej úrovni. Ale nepredbiehajme plynutie udalostí. Po kontroverznom prijatí Dragon Age: Inquisition (povedzme si, ako – kde; mainstream média z tej hry boli v orgazmickom vytržení; hra roku – veď to všetci dobre poznáme) si človek musel uvedomiť, že Bioware už viac nie je značkou kvality. Na druhej strane, Mass Effect. Cieľ cesty sa možno minul účinkom a nezapôsobil na správnych miestach. Samotná cesta však bola príjemným herným (niekoľkoročným) zážitkom. Nechcel som skočiť do letiacej vesmírnej lode, len tak, pretože priznajme si – skoro 50 euro je značná suma za potenciálne sklamanie. EA však vie, že spoplatniť sa dnes už dá aj obyčajné demo. Tak som obetoval sumu jedného obeda, aby som sa s vami mohol podeliť o prvé dojmy z tejto hry. Ale teda hlavne, sám sa presvedčil či mi stojí hra za kúpu. Hlboký nádych.

Nešťastný výdych. Začneme tým, čo by mi teoreticky malo vadiť najmenej. Napriek tomu mi to výrazne vadí. Alebo aspoň ma to vytrhuje z plynulého zážitku a hrania. Samozrejme vizuálna stránka je strašne subjektívny pocit, ale hra vyzerá horšie ako Mass Effect 3. Podivné tváre, hnusné nasvietenie scén (čo môže byť pokojne grafický bug), strnulé pohyby postáv. Nehovoriac už o ich mimike. Ako ktosi poznamenal, vyzerajú ako japonské pokusy o ľudských robotov. Trhaný, skutočne priam robotický pohyb tváre. Nepamätám si, že by ma čosi takéto v predchádzajúcich hrách až takto vyrušovalo. Možno naozaj platí, čím ďalej od reality, tým lepšie a Andromeda sa snaží priblížiť až príliš. A veľmi jej to nejde. Neviem. Radšej sa ani nepozastavovať nad modelmi postáv, ktoré rovnako pôsobia akoby s nimi nebolo niečo v poriadku. Ostatne i pri mimozemšťanoch mám pocit, že ich vyobrazenie vyzeralo v predchádzajúcich hrách lepšie. Hlavne Turiani a Salarian sa mi v predchádzajúcej hre zdali vizuálne lepšie stvárnení. Rád by som povedal, že sa cez to prenesiete. Pravda je to veľmi individuálne. Avšak keď už som si myslel, že som si na vizuálnu stránku hry zvykol, prišlo niečo čo ma opäť vytrhlo z ponorenia sa do hry. Graficky a vizuálne.

Zombie teta?

Dobrá správa pre ľudí s mojou úchylkou. Stále môžeme hru považovať za RPG. Vytváranie postavy tu je celkom plnohodnotné i keď vizuálne značne osekané. Keď si uvedomíte, že „hlúpy“ wrestling má širšie možnosti vizuálnej úpravy postáv ako táto hra – zase niečo čo zanecháva vo vašej mysli otázniky. Och...a čo je pre istý druh hráča podstatné, že spolu s úpravou vytvoríte kompletnú postavu. A teda žiaden generický Scott Ryder sa nekoná. Úprimne? Je mi vás ľúto, hráči, čo hrávate za štandardne nastavenú postavu...v RPG. Čo s vami? :) I keď. Iste, dalo by sa namietať či ešte sme na poli RPG alebo už príliš koketujeme s akčným žánrom. Bojový systém neurčuje či hra je alebo nie je RPG. Však? Ak by to ešte niekomu nedošlo. Tak ako v prípade pôvodnej Mass Effect trilógie, ani tu si síce nemôžete zmeniť priezvisko, ale krstné meno áno. Keď už máme túto absolútnu minucióznosť za sebou. Môžeme sa vrhnúť na niečo dôležitejšie...

Mám na to len desať hodín, a s týmto som strávil tak trištvrte ;)

Dokáže sa niekedy Bioware odpútať od klišé vyvoleného? Otázka, ktorá vás napadne po prvých minútach – hodine hrania. Hráč sa ocitá v úlohe tzv. Pathfindera (nie tej sondy na Marse) – stopára, pátrača, ktorý má za úlohu hľadať nové miesto pre život. Ale zdá sa, akoby to nebolo len povolanie, ale aj čosi viac. Špeciálne. Niečo čo nemôže robiť každý? Hráč sa v tomto podaní opäť stáva centrom vesmíru, fokálnym bodom diania celého príbehu. Čítali sme to už tisíc krát, videli dvetisíc a hrali miliónkrát. Nuda. Ale ako rád hovorievam: i klišé môže byť podané zábavne. To záleží na uhle pohľadu. Neviem kto bol zodpovedný za dialógy, ale tu sa tiež míňa účinkom. Rozhodne to boli iní ľudia ako v prípade Dragon Age Inquisition. Kde aspoň dialógy mali (vo väčšine prípadov) šmrnc a istú dávku osobnosti. Čím dokázali výborne dotvárať charaktery jednotlivých postáv.  V prípade Andromedy máte pocit, že ste neustále obklopený totálnymi kreténmi (a vaša postava na tom nie je o nič lepšie), než inteligentnými bytosťami vyslanými skúmať neznáme, nové svety. Kúsok po začiatku hry sa odohrá jedna tragická udalosť, ktorá by na hráča (a jeho postavu) mala mať nejaký emocionálny vplyv. Nemá. Dalo by sa argumentovať, že vzťahy medzi týmito postavami neboli najlepšie a preto ten dopad vyznel do prázdna, ale... Jedine v prípade, že by ste sa snažili ospravedlniť neospravedlniteľné. Dočerta, veď Liarin hlas na mňa mal väčší emocionálny dopad, než spomínaná tragická scéna. Zvukový záznam, ktorý mi pred očami vyvolal celý filmový pás zážitkov z predchádzajúcej trilógie. Hlas! Prekliata nostalgia.

Takmer od začiatku sa k vám pridá dvojica spoločníkov, ktorých mená si ani teraz nedokážem vybaviť. Skrátka tam sú. Ničím nevynikajú a ničím ma nezaujali. Na druhej strane, to sa na začiatku dalo povedať aj o Kaidanovi Alenkovi a Ashley Williams. Čože, kto? Pýtate sa. Ja vás chápem. Ešte sa za tých pár hodín nestačili zrásť s hráčom. Ale neprejavujú sa ako zaujímavé postavy. Proste tam s vami sú. Po pravde, v prvých hodinách hrania som nenarazil na žiadnu zaujímavú postavu. Nejakú, ktorá by bola niečím výnimočná. Bárs i otravnosťou na úrovni Neelixa... och, prepáčte mi moju startrekovskú referenciu. Čo je to s vami Gréci? Najprv Prometheus a teraz Andromeda. Správanie sa postáv v spomínanom filme a tejto hre je ako by ich jedna mater mala.

Ak by som hľadal slovné spojenie ako opísať úvodné hodiny z tejto hry, bolo by to zrejme „nemastné – neslané“, skrátka také nijaké. To je pocit, ktorý máte z postáv a prostredia okolo vás. Sme v preďalekej galaxii, ale všetko okolo vás je rovnaké. Nič nové pod Slnkom (alebo inou hviezdou). Nečakal som mimozemšťanov čo sa živia ľudskou energiou (to by bola iná galaxia), okrem toho tiež nie veľmi originálne, ale to čo sme na začiatku dostali je nijaké. Klišé o zlých mimozemšťanoch (ktorí sa v priebehu príbehu môžu ukázať ako nie zlí?), tajomných artefaktoch a lietajúcich kameňoch. Lietajúce kamene, to je zásadný rozdiel, na ktorý bude hráč niekoľkokrát upozornený svojimi spoločníkmi. Mimochodom, keď napíšem, že pôvodný Morrowind pôsobil na človeka viac mimozemskejšie ako planéta v science fiction hre, i to už mnohé napovedá. Možno sa autori len sekli. Možno je úvod hry naozaj jej najslabší článok. Možno.

Napriek tomu však niekde vnútri by som chcel v hre pokračovať ďalej. S naivitou, že sa to ešte všetko môže zlepšiť. Niekde v hĺbke hry drieme skutočný klenot. Na druhej strane je obava z návratu do stereotypu Dragon Age: Inquisition. Hráč bude zahrnutý miliónom a jedným nudnými vedľajšími úlohami, ktoré nikam nevedú. V širokom svete, ktorý nemá žiaden zmysel. Ostatne i dizajn máp (alebo hlavných misií) sa zdá byť podobný ako v predchádzajúcich hrách – teda koridor vedúci z jednej strany mapy na druhú, s udalosťami odohrávajúcimi sa medzitým. S príhodne rozostavenými prekážkami, aby sa bolo kde kryť. 

Úvodné dojmy tak nie sú veľmi presvedčivé. Ak si nie ste istí svojou peňaženkou, rozhodne radšej počkajte na ďalšie názory a hlavne recenzie z plnej hry (a dúfajte, že to príslušný kritik dotiahol do konca ). Rozhodne by som hru nepredobjednával a nekupoval hneď ako vyjde. Sám sa bijem s pohnútkou pokračovať v hre ďalej. Len neviem či pochádza z emócií, ktoré zanechala vo mne pôvodná trilógia alebo z čírej zvedavosti. Zvedavosti zistiť či je to naozaj také zlé ako to vyzerá. Veď... Rozhodne sú však obe pohnútky zlým radcom pri nakupovaní.