Počuli ste o hre menom Massive Chalice? Táto ťahová strategická hra začala svoj život na kickstarteri, ale príliš slávy si neužila. A to i napriek tomu, že sa snažila zviesť sa na obnovenej sláve XCOMu. V jadre to vôbec nie je zlá hra, ale autori sa dopustili hneď niekoľkých chýb, ktoré hru zrazili do zabudnutia. Už som sa na tomto mieste niekoľkokrát vyjadroval na adresu pomenovávania, či vytvárania si vecí v hrách. Masívny (alebo možno lepšie mohutný) kalich je jedna z tých hier, ktorá na nemožnosť vlastnej úpravy čohokoľvek, myslím si, výrazne dopláca.
Autori sa rozhodli, že príležitosť vytvoriť si vlastné rodiny ponechajú len backerom na určitej úrovne kampane. Hráč si v rámci hry má možnosť maximálne si vybrať z existujúcich rodov a dodaných erbov. Vlastne nám tu nastolili precedens nezáujmu o vytvorené (vybrané) klany. Čo je v kontraste už so spomínanou sériou XCOM. Samozrejme, v prvom rade musíme mať kvalitnú strategickú vrstvu a následne môžeme uvažovať o nadstavbe vo forme úpravy vlastných vojakov. V prípade série XCOM je to však práve tá časť, ktorá má na hráča tento „háčkovací“ vplyv. Pritom sa vo vlastnej úprave postáv naskytoval neuveriteľný potenciál. Sú typy hráčov, ktorí sa radi vyhrajú s postavami, ktoré sú im v strategických hrách zverené. Nielen, že tu máme potenciál na streamovanie, ale takáto úprava so sebou prináša i vedľajšiu zábavu (nie nutne mienenú autormi hry).
 |
| No ano, ale kto sú hrdinovia pred kalichom? |
Druhý problém „Kalichu“, tak trochu súvisí z tým prvým. Je to hra odohrávajúca sa v rámci vekov. Postupne plynú desiatky a stovky rokov. Vaši zverenci sa množia, rastú, starnú a umierajú. Problém však je, že roky ubiehajú azda až príliš rýchlo. Vlastne si hráč nestačí na svojich zverencov ani zvyknúť a už to majú za sebou. Keď s nimi spravíte štyri bojové misie, bude to už možno aj priveľa. Nielen, že vám jednotlivé rody od začiatku nič nehovoria, ešte s ich členmi nemáte ani možnosť stráviť dosť času. Opäť opak toho čo prináša XCOM.
Na druhej strane, niekto by mohol namietať, že v XCOMe sa nováčikovia porúčajú na začiatku veľmi veľkou rýchlosťou do večných lovísk. Áno, a množstvo hráčov si vojakov začalo pomenovávať a upravovať až v momente keď niečo dosiahli. Nováčikovia boli Kanonenfutter, ale ako náhle sa niečím zapísali do hráčovej mysle, stávali sa súčasťou elity, ktorej strata bolí. Hlavne dokázali vydržať s hráčom po celú dobu hrania. Nakoniec mohli byť prenesený do ďalších hier. Opakovať svoj život vojaka v boji proti mimozemskej hrozbe znova a znova. Na čom práve nádherne stavia XCOM 2.
Massive Chalice toto všetko hráčovi odopiera. Je mu úplne jedno aké jednotky má pod kontrolou, kto sú a prečo by sa vlastne mal o ne starať? Och, dokončiť hru! Vyhrať na démonmi. Pravda, strategická časť hry je solídna, ale bez bližšej väzby na svoje jednotky sa motivácia postupne vytráca. Nemôžete sledovať niečo čo ste vytvorili, pomenovali a vyzdobili. Vymrel vám rod? Hmm, tak ho budeme musieť nejako nahradiť. Inak by to mohlo znamenať rýchly koniec hry. Čo už... Hlava rodiny umrela? Kto to bol? No to je jedno, pridelíme tam niekoho iného. Veď nakoniec, jeden ako druhý, nie?
 |
| Máš za sebou peknú históriu, ale nemôžeš mi byť ukradnutejší :( |
Na prvý pohľad sa to môže zdať ako úplná maličkosť nemajúca na výslednú hrateľnosť veľký vplyv. Ale ona má. V spôsobe akým k hre pristupujeme. Vedome či nevedome. „Kalich“ ostal kdesi zabudnutý, pretože tieto možnosti nemá. Podobné vlastnosti zo zlej hry dobrú nespravia, ale dobrú hru môžu spraviť nezabudnuteľnou.
Som si viac ako istý, že ak by XCOM 2 nemal tak detailné tvorenie postáv, určite by som ušetril nejaký ten čas zo svojho života. 200+ hodín nedáte hre, ktorá vás nebaví a niečím nepriťahuje. A osobne prisudzujem túto „návykovosť“ práve širokej ponuke úpravy vašich vlastných vojakov.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára