Mladší už nebudeme. Pomaly však sledujeme ako naše idoly, detský hrdinovia odchádzajú do večných lovísk. Alebo, pre tých čo súčasný stav považujú za definitívny, skrátka prestanú existovať. Ostanú len v našich mysliach – na nejaký čas. Dlhší alebo kratší. To je otázka. Obvykle si spomenieme keď z tohto sveta odídu. Niekedy nemajú na výber, inokedy... Definitíva. To sa človek raz takto ráno prebudí a... zomrel Bud Spencer. Tento krát skutočne. Preženie sa vám hlavou celý filmový pás vášho detstva. Alebo celej jednej generácie (možno dvoch). Občas sa pozastavím nad tým, ako musí vnímať tieto „legendárne“ filmové diela generácia ľudí narodených po roku 2000.
Bola to zvláštna doba. Ako som to už neraz zopakoval, dnes by podobné filmy vzniknúť nemohli. Nešlo by to, nefungovalo by to. 70te roky, 80te roky majú v sebe špecifickú patinu, ktorá sa nedá absolútne replikovať. Dá sa parodovať, dá sa jej čiastočne vytvoriť pocta, ale tú esenciu moderné diela nedokážu úplne podchytiť. Nuž čo, nová doba.
Pamätám si, keď som sa ako dieťa dozvedel, že Bud Spencer bol plavcom a vodným pólistom. Vtedy ma to prekvapilo. Ono, jeho filmové úlohy boli skôr opakom toho, čo si človek predstavuje pod pojmom plavec. Ako prvý Talian zaplával 100 m voľný spôsob pod jednu minútu a rovnako reprezentoval Taliansko na olympijských hrách roku 1952 v Helsinkách a Melbourne 1956.
Bud Spencer, vlastným menom Carlo Pedersoli, fungoval vo filmoch veľmi dobre so svojou filmovou dvojičkou Terence Hillom. Najlepšie filmy sú tie, kde vystupovali obaja títo páni. Moje obľúbené Malý unavený Joe či Pravá a ľavá ruka diabla, sú tie z rodu spaghetti westernov. Z tých filmov „z moderného“ prostredia mi utkvievajú v hlave predovšetkým Dvojníci alebo Ak sa nahneváme, budeme zlí.
Poviete si, veď je to všetko len obyčajný fackovací humor. Možno to je práve na ňom toľko oslobodzujúce. Je to jednoduché, zábavné, občas chytré, ale všetko servírované s neuveriteľným nadhľadom. Ako sa niekedy hovorí – v jednoduchosti je sila.
Keďže si Bud a Terence prežili svoju porciu slávy najmä v 70tych rokoch a hlavne na území (strednej) Európy, tak podľa ich filmov veľa hier nenájdete. Teda, pokiaľ viem, nenájdete ani jednu. Pravda, neprehrabával som sa hlbinami talianskeho internetu. Až na jednu malú výnimku, ktorá však pochádza z nedávnej doby a ešte nie je dokončená. Ale aspoň si môžete zahrať demo. Alebo ak znesiete moje komentovanie, tak si pozrieť „let's play“, kde demo dorazila moja maličkosť. Je skutočne krátke, ale tak nejako nostalgicky zábavné. I keď má svoje muchy.
Zahlídl jsem to taky hned ráno. Z té dvojice mám ke Spencerovi přeci jen bližší vztah, ale ona i jejich sólová dráha nebyla špatná, např. série o jednom italském komisaři, popř. z druhé strany Terenceho My Name is Nobody. Jako dvojka ovšem působili opravdu výtečně. Párkrát do roka si nějaký ten jejich film pustím. Už se tomu sice nesměju jako dřív, ale vyvolává to příjemné vzpomínky na jednu epochu mého života. Pokud si dobře vybavuju, tihle dva se občas objevovali v přání filmů na páteční večer ??
OdpovedaťOdstrániť