The Book of Unwritten Tales

Nechce sa mi tomu síce veriť, ale pravda je, že som naposledy hral nejakú adventúru v roku 2012! Nieže by som nemal backlog plný adventúr, ostatne to bol v minulosti jeden z mojich obľúbených herných žánrov. Len sa akosi na ne nedostáva. Lenže pred pár dňami som videl trailer na pokračovanie The Book of Unwritten Tales a uvedomil som si, že sa mi kópia prvého dielu váľa na virtuálnej poličke GOG. Neváhal som teda a siahol po tejto – pôvodom – nemeckej hre.

Ak sa pýta, prečo bolo nutné naznačiť národnú príslušnosť tejto hry, odpoveď je jednoduchá – podľa všetkého sa má jednať o humornú adventúru. Nuž a vieme ako často vnímame nemecký „humor“. Ono sa to tak nejako nakoniec odráža aj v tejto hre..., ale zoberme to pekne od začiatku.

Príbeh je jednoduchý ako jednoduché príbehy môžu byť. Dlhá a nikdy nekončiaca vojna medzi dobrom a zlom, je tak dlhá a tak nekončiaca, že by jeden ťažko hľadal ten koniec. Ale zdá sa, že existuje spôsob ako túto nekončiacu vojnu ukončiť. Konečne. Raz a navždy. Možno. Na zdanlivo jednoduché riešenie prišiel archeológ Mortimer McGuffin, ktorý síce o sebe tvrdí, že je gremlin... ťažko povedať, či nesmie jesť po polnoci. Vlastne on skôr vyzerá ako vzdialený bratranec jedného nemenovaného jedi majstra, ktorého meno sa začína na Y. No skrátka, zločinné sily sa dozvedia, že Mortimer vie ako na to. Prvé čo urobia je – logicky – pokúsia sa z Mortimera vytlačiť čo všetko vie. Lenže sa do tohto násilného odvedenia archeologickej veličiny miestnej ríše zapletie Ivo. Nie ninja. Ivo je žena, dievča a ešte k tomu elfka... tomu sa inak hovorí sexy kombinácia. Ivo, teda plným menom Ivodora Eleonora Clarissa, ale kto by chcel stále toto opakovať? No, skrátka Ivo sa snaží nášho archeológa zachrániť, čo vyjde tak napoly. Na chvíľu dopadne Mortimerova klietka – nie na pole nie – do snehového záveja kdesi v hmlistých horách..., skoro na hlavu mladého gnóma Wil... Willwehatona, nie...brush...Wilbrusha. É, pardon... Wilbur! Wilbur Weathervane je jeho meno. Wilbur pracuje u majstra výpalníka..., nie pivovarníka – trpaslíka. Samozrejme, pivo a trpaslíci to ide vždy spolu. Upratuje a pritom sníva o veľkých hrdinoch a o tom, že by sa jedného dňa mohol stať mágom. Och mágia, tak tomu ja rozumiem. Ale to nie je podstatné, predtým než sa zase McGuffin poberie do zajatia, stihne predať Wilburovi magický prsteň. Na dotyk hrejivý, s tajomným nápisom na jeho povrchu...musí ho doniesť arcimágovi, ktorý sídli v meste Seastone... A to by bol zhruba prológ celej hry..., teda príbehu. V hre.

Povedané slovami Micka mága, väčšina humoru je založená na tzv. meta humore alebo odkazovaní na kdečo. Ostatne je to asi tak vtipné ako tento text, ktorý sa mi práve rodí pod rukami. Práve teraz, presne, sú to slová, ktoré sa mi vynárajú na povrchu a zhmotňujú sa jedno po druhom na bielom virtuálnom papieri. Pravda, keď už budú prístupné verejnému oku, už nebudú čierne na bielom, ale na tom snáď toľko nezáleží. Je to problém? Myslím, problém, že je hra založená na meta humore. Môj text je úplne v poriadku. Až na raritnú hrubku alebo iný jazykový kiks. Občas sa pousmejete – jemne v rámci pravidiel, občas sa chytíte za hlavu a niekedy si poviete – ahá, to poznám! Ale chichotať sa nebudete, bránica vám neublíži..., je to skôr taká ako by som to...feel good hra. Máte pri jej hraní dobrý pocit. V prípade, že už toho máte odohraného a podchytíte kdejakú narážku, prirážku a zarážku, ktorú na vás hra vybalí. Slovného humoru je totiž málo. A obávam sa, že ak bol v originálnom pláne nejaký hutnejší slovný humor, tak sa stratil v preklade. 

Čo je dosť dobre možné. Nie nadarmo som na začiatku spomínal nemecký pôvod hry. Často máme z toho veľkú srandu, že Nemci sú asi tak humorní ako posádka Titanicu na dne morskom. Problém je v tom, že nemecký humor je úzko zviazaný s ich jazykom. A nemčina je natoľko špecifická vo vzťahu k humoru, že je tento slovný humor často neprenositeľný do iného jazyka. Obzvlášť anglického.  Z mojej skúsenosti s nemeckým originálom a anglickým prekladom v prípade úplne inej série a iného žánru, by som si dovolil odhadnúť, že by to mohol byť i prípad tejto hry. Dokonca sa po internete povaľuje i názor, že samotný nemecký dabing je oveľa lepší ako ten anglický. Ťažko to posúdiť. Anglický dabing nie je hviezdny, ale v rámci možností... neurazí. Možno je škoda, že v hrách neexistuje možnosť prepínať medzi rôznymi dabingami. Asi by to bolo príliš komplikované, obzvlášť keď lokalizácia prebieha často oveľa neskôr (originálna, nemecká verzia vyšla v roku 2009 a anglická až v roku 2011). 

Ružový, metrosexuálny paladin...uhm, heh?

 Och, nezabudol som napísať čo je to vlastne za hru? Nie, myslím, že nie. Ale pre istotu – tradičná point and click adventúra, v tom najtradičnejšom zmysle slova. Zo všetkým čo k tomu patrí. Až teda, prevažná väčšina hádaniek a kombinácii je absolútne logická. V rámci sveta a hernej logiky. Dokonca vám hra umožňuje zvýrazniť si všetky aktívne body na príslušnej obrazovke, takže nemáte problém s orientáciou. Jeden príklad za všetky. Ako vždy potrebujete nájsť tri predmety. Mimochodom z tohto stereotypu si neskôr uťahuje i samotná hra. Jeden z nich je padák. Ale kde zobrať padák? Cink. Už viete, na čo vám bude ten ruksak, ktorý ste našli pred zadaním tejto úlohy. Teraz ešte nájsť nejakú tu plachtu a tú skombinovať s pevným, elfským lanom, ktoré už tiež máte. Herná logika, ktorá však presne funguje. Alebo herná, možno by sme to tiež mohli nazvať rozprávkovou logikou. Všetko pekne do seba zapadá a vy sa postupne posúvate herným svetom a jeho príbehom. Pritom si všímate na čo všetko si autori hry spomenuli a čo nacpali do herného obsahu svojej hry. Och, samozrejme, v tejto hre nikto neumiera a smrť je z toho zjavne celkom deprimovaná. Deprimovaný... on je to vlastne chlap, ako všetci vieme. A smrť predsa hovorí vo verzálkach. HAHA! SME SA ZASMIALI. Možno trochu usmiali. Apropo, sme v adventúre a v tej predsa nikto neumiera. Odtiaľ tá depresia.

Napriek tomu je celkový dojem pozitívny. Neodporúčal by som hru každému. Skôr tomu, kto si pamätá na staršie adventúry. Osobne som pri hraní The Book of Unwritten Tales zažíval podobné pocity ako keď som v minulosti hral Simona kúzelníka alebo legendárne Kyrandie. Možno v tom bolo trochu tej nostalgickej nálady, ktorú táto hra do istej miery má. Chýbajú jej absurdné hádanky, na ktoré by človek bez návodu prichádzal dvadsať osem rokov, pretože prehliadol jeden malý pixel. Má niekoľko hluchých miest, ako napríklad pár úloh vo Wild Lands, kde toho vracania sa do predchádzajúcich obrazoviek začínalo byť trochu príliš. Mimochodom, ostrov na ktorom sa nachádza potopený chrám sa volá Sordia. Údajne pomenovaný po slávnom čarodejníkovi. Tiež vám prichádza na rozum len jeden čarodej s týmto menom? Mám taký pocit, že sa celkom dobre poznal s istým Simonom. Ale kto vie... Možno to bol úplne iný kúzelník, z inej triedy.

Keď už som na začiatku spomenul ten druhý diel. Ono v podstate i na tom poslednom trailery je vidieť ten typ metahumoru, ktorý si autori zvolili. Je tak rafinovaný a nenápadný ako Ružičková v porceláne, ale na druhej strane neuráža. Áno, volám sa Eloi a som starý... ja už netuším čo by mala byť moderná adventúra. To čo predvádza v posledných rokoch Telltale má však od adventúry hodne ďaleko a skôr je to čistý interaktívny film.  The Book of Unwritten Tales si ctí tradíciu a pre mňa to tak bol celkom príjemný – i keď nie úplne hladký – cca 12 hodinový herný zážitok. Palec hore a rozhodne sa teším na pokračovanie!