Tentoraz som nedal na dobré rady múdrych ľudí a do
živého hrania hry Rick Dangerous som sa pustil bez predchádzajúcej prípravy.
Naposledy som ju hral okolo roku 1992 a tomu teda dnes už nehovorím žiadna
príprava. A bolo to vidno. Lenže, všetko má svoje dôvody a myslím si,
že video ktoré z toho vzišlo krásne ilustruje to o čom tento druh
hier bol.
Možno i trocha naznačí odpoveď na otázku nezasvätených
– prečo tie hry vlastne hráme. Odpoveď bude závisieť vždy od toho ktorého
konkrétneho človeka alebo hry samotnej. Niekde je to príbeh a návšteva
fantastických nových svetov, inokedy je to len jednoduchá, ale za to absolútna
výzva. Rick Dangerous je takou hrou. Má jednoduché a jasné pravidlá.
Postavička sa musí dostať z jednej obrazovky do druhej až ku konečnému
cieľu. Medzitým chce hráč získať čo najvyššie skóre a tak musí zbierať
jednotlivé zlaté masky. Má obmedzený počet nábojov do pištole a rovnako
obmedzenú zásobu dynamitu, pomocou ktorých môže prekonávať prekážky
v úrovni. Hra s ním hrá v podstate férovo neférovú hru. Hráč zo
začiatku nevie do čoho ide. Neznáme prostredie samé o sebe je výzvou,
ktorú musí hráč prekonať. Zo zásady musí umrieť na každej obrazovke niekoľko
krát. Každá smrť však znamená pochopenie rozloženia prekážok v úrovni.
Umieraním sa hráč učí presné postupy, pomocou ktorých následne dané prekážky
prekonáva. Každú jednu obrazovku si tak musí memorovať. Pamätať si presný
postup, ktorý ho dostane ďalej. Pokiaľ v tomto zlyhá alebo sa menej
sústredí – nedokáže sa dostať ďalej. A práve proces umierania, učenia sa
a prekonávania prekážok je to čo robí hru ako je Rick Dangerous
zaujímavou. Je to výzva, hlavne pre hráčove schopnosti a jeho
sústredenosť.
A to je i dôvod prečo som nechcel pred spustením
živého vysielania hru trénovať. Neukázal by sa tak jej základný princíp.
Učenie. Myslím si, i keď to nie je dokonalé, že video krásne ilustruje
práve spomínané učenie sa a sústredenie na hru. Čím dlhšie som hru hral,
tým lepšie som potom následne prechádzal jednotlivé obrazovky. Teda až do
momentu, kedy som sa viac sústredil na rozprávanie a menej na hru. To som
potom zase robil hlúposti a umieral na zbytočných miestach.
Potom sa nám však naskytuje otázka čo na zázname lepšie reprezentuje jadro hrateľnosti a hry samotnej. Človek, ktorý má hru už takmer bezchybne namemorovanú a teda ju prejde takmer na jeden záťah? Alebo človek, ktorý hrá hru čerstvo bez veľkej prípravy? Ako vždy je to prístup relatívny a závisí od toho čo chcete ukazovať. Či sa chce autor videa len pochváliť ako dobre si predtým dokázal hru nacvičiť alebo chce ukazovať jadro hrateľnosti. Pričom treba brať do úvahy i diváka samotného. Keďže je pre mňa zaujímavá stránka hrania práve interakcia hráč – hra (a naopak) som skôr zástancom čerstvého prístupu k neznámej hre. Avšak uvedomujem si, že tento prístup nie je najideálnejší v prípade robenia show.
![]() |
Autentická disketa z dôb dávno minulých, na ktorej by mal byť Rick alebo aj nie... :) |
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára