Dojmy: Divinity - Original Sin

Divinity: Original Sin ma prinútila sa na chvíľu zamyslieť nad dnešnou dĺžkou hier. Svojim spôsobom je množstvo moderných AAA hier krátkych, niekedy až priveľmi. Avšak pravdepodobne to pramení z toho ako sa celý herný trh za tie roky premenil. Zvýšil sa priemerný vek hráčov. A mierne sa zmenila demografia ich publika. No povedzte, koľko času na hry má taký otec od rodiny? Tak akurát, ale 100 hodinová hra mu postačí tak na rok – ak nie na viac. Spoločnosti potrebujú odbyt a často nechcú (česť výnimkám) aby s nimi museli tráviť hráči stovky hodín. Pokiaľ sa nejedná o multiplayer hru. Keď po 30 hodinách opúšťate prvú oblasť v Original Sin, poviete si – uf... som zvedavý čo ma ešte čaká. A popri tom uvažujete o tom, či máte ešte vlastne na ďalších 30 (alebo koľko to bude) hodín nárok. Najhoršie je keď sa hra vydarí a sama vás ťahá naspäť do svojho sveta.

Hneď úvodným odstavcom som naznačil dve veci ohľadom Divinity: Original Sin. Jednak je to skutočne bohatá a dlhá hra, a jednak, že sa skutočne vydarila. Nie nadarmo pri jej hraní pamätníci spomínajú na Ultimu VII, prípadne nasledujúcu Ultimu VIII. Nemusíte si podobné prirovnanie ani nikde prečítať. Stačí začať hru hrať a o chvíľu vám ten pocit niečoho známeho nedá. Kde som niečo veľmi podobné mohol robiť? Ktorá hrá bola tak liberálna v tom, čo môžem z herného sveta zobrať do svojho batohu? A otvorený batoh? Otvorená krabica či sud? Zobrať môžete naozaj všetko a veľká väčšina z toho je nejakým spôsobom spojená s vytváraním vlastných vecí. Lebka? Čo s ňou? Posypeme magickým práškom, stane sa z nej magická lebka. Čo ďalej? Pripevníme na špagát alebo radšej z nej pomocou šperkárskeho nástroja vyrobíme prsteň? Alebo si radšej vytvoríme uzdravovací nápoj, prípadne i nejaká tá ovocná šťava by prišla vhod. Jednoducho čokoľvek, kdekoľvek sa dá zdvihnúť, ukradnúť a potom naspäť predať. Na začiatku – keď je hrdina chudobný a potrebuje si trochu vylepšiť základnú výbavu – som vybielil jednej postave dom a následne som jej to predal za veci, ktoré som potreboval. Ani neviete ako ma to neuveriteľne pobavilo. Len, potom som si spomenul práve na jednu z Ultím, ktorá nenápadne sledovala hráčove konanie a nakoniec mal z toho milý hráč problémy. Tak ja pevne dúfam, že mi moje dlhoprsté činy Divinity: Original Sin niekde ku koncu hry neoplieska o hlavu. Snáď.

Áno, rozprávať sa so zvieratami je sranda!

Rozplývať sa nad svetom je síce úžasné, ale mnohé cRPG hry stoja a padajú na svojich súbojových systémoch. Ťahové súboje sú súbojmi pre premýšľavých hráčov. Nikam vás neponáhľajú, máte dostatok času premyslieť si každý váš krok. A že bude čo premýšľať! Autori do súbojového systému totiž zapojili celé prostredie a vašu mágiu k tomu. Tak mi napadlo, že by bola zaujímavá výzva prejsť hru absolútne bez použitia mágie. Myslím, že na hráča, ktorý by sa na to podujal by čakala slušná výzva. Pretože mágia je v bojoch celkom užitočná vec. Niektoré elementy sa nemajú radi, iné zase vytvárajú nové formy. Na ohnivého elemntála nepôjdete ohňom, pretože by ho to nezabilo, len liečilo. Naopak tu bude účinnejšia voda, resp. ľad. Máte horiacu trávu a otravného protivníka rovno pri vašom mágovi? Nič čo by nevyriešilo teleportačné kúzlo. Prásk ho do ohňa, ďaleko od vás. Najlepšie na tom je, že si všetky tie zázraky užijete bez najmenších problémov, pretože tu skrátka neexistuje žiadna mana, či i iná magická energia, na ktorú si mág musí dávať v iných hrách pozor. Všetko stojí akčné body a všetko má svoj čas trvania a nabíjania sa, ale magickú energiu na to nepotrebujete. Elegantné riešenie, ktoré istotne zvyšuje zábavnosť celého súbojového systému. Práve pri nej sa však ukazuje ako je dôležité si celý súboj poriadne premyslieť. Poobzerať sa po okolí, správne postaviť svoje postavy na bojisku a poznať silné a slabé stránky protivníka. Umierať budete. I ja som umieral, dokonca viac než by sa mi niekedy páčilo. Občas som skoro prehodil klávesnicu oknom. :-) Ale vždy to chcelo len pokoj a správnu taktiku. Prípadne, ak boli protivníci príliš skúsení na vašu mladú a neostrieľanú dvojicu hrdinov, stačilo sa venovať iným činnostiam, na iných miestach a neskôr sa vrátiť. Nie je nad ten pocit, keď sa po nabratí skúseností vrátite k hajzlíkom, ktorí vás predtým rozprášili. Pomsta je sladká... Niekedy.

Ústredným protagonistom celého príbehu sú vaše dve postavy. Pričom si môžete dokonca vybrať či budete mať nad oboma plnú kontrolu alebo jednu zveríte – čo sa rozhodovania týka – do rúk umelej inteligencii. Hra bola totiž vytvorená s myšlienkou na kooperačné hranie. V kľúčových situáciách obe postavy medzi sebou komunikujú a vyjadrujú sa k aktuálnym udalostiam. Môžu so sebou navzájom súhlasiť alebo sa môžu pohádať, presviedčať vo forme presviedčacej mini hry založenej na jednoduchom systéme kameň-papier-nožnice. Pokiaľ zveríte toto rozhodovanie umelej inteligencii, reakcie budú na jej nastavení. Ak nie, tak si roleplay riadite vlastnoručne. Teda v prípade, že budete hrať celú hru sólo. Pokiaľ sa pustíte do hrania vo dvojici, potom každý rozhoduje za seba. Mimochodom, podľa reakcií na tieto situácie a riešenia niektorých úloh hra postupne určuje i vaše charaktery. Ste spirituálny alebo materialistický? Odvážny alebo opatrný? A tak ďalej. Z toho vám potom vyplývajú rôzne bonusy pre vlastnosti vašej postavy.

A po dobre odvedenej práci si dáme...čaj?

Pred nedávnom som sa tu rozplýval nad betou Wastelandu 2 a tvrdil som, že sa nám tu rodí ďalšia RPG klasika. Divinity: Original Sin takou už je teraz. Má solídny systém, vracia sa k overeným princípom, ktoré tvorili jadro cRPG hier koncom minulého storočia a doťahuje ich do modernej doby. Je až úžasné sledovať ako môže byť v dnešnej dobe tento klasický prístup osviežujúci. Hra vás nevedie za ručičku, ale dáva vám dostatok indícií, aby ste vedeli čo treba spraviť. Niekedy vám ich dostatok nedá a nechá vás tápať. Lámať si tú vec čo vám sedí na krku. Je to trochu rana pod pás, ale myslím si, že to k tomuto klasickému štýlu hrateľnosti patrí. A my sme si už navykli príliš na to sledovať presný bod na mape kam ísť a kde treba niečo urobiť. Je to hnusný a zlý návyk, ktorý zráža gurmánske vychutnávanie si herného sveta. Nič také v Divinity: Original Sin nenájdete, len poctivú, úžasnú a chytľavú hrateľnosť klasického strihu. Mimochodom, Original Sin i vyzerá nádherne. V jeho svetle je Wasteland 2 nehorázne hnusná hra – pokiaľ sa budeme baviť o grafickej kvalite (nie štylizácii). :-)

Nakoniec by som rád pochválil Larian ako taký. Kedže zberateľská edícia sa dá objednať len z ich vlastného obchodu - a poznáte ma, kvalitné RPG musím mať v krabičke - tak som hru objednal s tým, že hrať ju budem tak za týždeň (v horšom prípade dva). A predstavte si moje milé prekvapenie, keď mi balíček z Belgicka prišiel behom troch dní!