O Kingdoms of Amalur sa toho začiatkom roka napísalo
a nahovorilo veľa. EA ako vydavateľ a samotný tvorcovia, mali so
svojim novým svetom veľké plány. Pravdepodobne. Nezvládli to. Na tvorbu hry
zrejme prešustrovali viac, ako bolo pekné a hra sa nepredávala tak, aby sa
im zlaté mince vrátili. Pretože to možno nebola dobrá hra? Po viac ako 10 hodinách
strávených v kráľovstve Amalur, musím povedať, že nie tak celkom.
Reckoning je fajn hra. Dokonca – ak už máte plné zuby kilometrov textu –
povedal by som, že za súčasnú cenu sa oplatí aj kúpiť. Možno niekomu ako darček
k Vianociam.
Kingdoms of Amalur: Reckoning sa snaží byť veľkou hrou,
vlastne veľkolepou, mohutnou a krásnou. Snaží sa toľko, až stráca
osobitosť a niečo, čo by dokázalo hráča naozaj pripútať k jeho svetu.
Už firemné logá vás privítajú veľkolepým hudobným podkresom, akoby sa práve
začínal filmový Pán prsteňov. Big Huge Games je meno, ktoré tiež neskrýva svoje
ambície. A to isté platí i o tvorcoch, ktorí sú zvýraznení na
krabici hry – R. A. Salvatore, Todd McFarlane a Ken Rolston. Nieže by ste
vklad týchto ľudí v hre necítili a nevideli, to nie. Len od začiatku
máte pocit, že niekto chce, aby sa vám hra páčila, aby vás pohltila
a uchvátila, ale ono to akosi nefunguje.
Možno tomu nepomáha ani komiksovo štylizovaná grafika –
niekde na ceste medzi World of Warcraft a prvým Fable. Čo je naopak
pozitívne – a pravdepodobne vplyv McFarlanea – je dizajn rôzny príšeriek,
potvor a inej pliagy, s ktorou budete (väčšinou) bojovať. Roztomilé,
nebezpečné a smrtiace! Naopak, herný systém má všetko, čo by malo veľké,
voľné RPG mať. Vývoj postavy, postavený na niekoľkých praktických schopnostiach
(páčenie zámkov, kováčstvo, presvedčovanie atď.) a strome schopností troch
kategórií (čarodejníctvo, sila a šikovnosť – alebo keď chcete sorcery,
might a finese), ktoré určujú spôsob vášho hrania. Body môžete dať kam
chcete a podľa toho si vyberáte vlastný osud – teda povolanie, ktoré vám
dáva ďalšie bonusy k útoku, odolnosti a podobne.
Osud hrá veľkú úlohu vo vašom príbehu a príbehu celého
sveta. Ďalší problém Amaluru – áno, je to ta hra, kde ste hneď od začiatku
spásou alebo skazou celého sveta. Vymykáte sa mu a meníte i osudy
ľudí okolo vás. Do toho celého potom zasahuje veľká vojna medzi Tuatha Deohn
a zvyškom sveta. Je v tom trochu šialenstva a podivných síl (ako
inak) a samozrejme prastará rasa nesmrteľných, ktorej vek sa blíži ku
koncu. V tomto prípade nehovoríme o elfoch, ale o fae. Ono
celkové názvoslovie hry tentoraz čerpá skôr z keltských tradícií, takže
aspoň v niečom sa trošku líši od svojho okolia. Avšak, fae majú mnoho
podobných čŕt s elfami, tak ako ich poznáme. Sú zvláštni, nesmrteľní –
i keď umierajú, úzko spojení s prírodou, mágiou a svetom okolo
nás a veľmi, veľmi statickí. Zmena je pre nich pojem, ktorý im je cudzí.
Viac však k svetu a príbehu písať nebudem. Na
jednej strane je príbeh klasické klišé, vrátane rôznych zvratov, postáv, ktoré
vás sprevádzajú – na strane druhej, svet samotný, ktorý chce byť zaujímavý.
Snaží sa. Napríklad mne trvalo zhruba tých desať hodín, než som sa konečne
začal zaujímať o svet okolo seba. O ten príbeh, cez ktorý musí môj
mág prejsť. Je to lepšie ako na začiatku, ale stále sa cítim od toho sveta
odťažitý a vzdialený. Jednoducho, som tam len tak mimochodom.
Odhliadnuc od príbehu, pozitívnym faktorom Kingdoms of
Amalur je i spracovanie súbojov. Kto ma pozná vie, že nemám príliš
v láske Diablo a jeho besné klony. Kedy hráč musí klikať ako zmyslov
zbavený a hra (resp. autori hry) na vás sypú jednu hordu protivníkov za druhou.
Reckoning je akčné RPG. Súboje sú v ňom spracované podobne ako
v hrách ako je God of War. Hráč je tu aktívne zapojený do zápolenia
s protivníkom, pri tých silnejších treba uskakovať, takticky vyberať
správny útok a zbraň. Musím povedať, že v žiadnej inej hre sa môj mág
necítil ako poriadny „badass“ (ako hovoria v anglicky hovoriacich
zemiach). Chakramy lietajú okolo, kúzla vybuchujú a človek sa pomaly
modlí, aby neschytal epileptický záchvat. Ale akcia je rýchla, plynulá
a za 10 hodín ma neprestala baviť. Za čo možno môže i fakt, že autori
na vás nehádžu milión nekonečných vĺn protivníkov (teda aspoň zatiaľ,
a dúfam, že sa to ku koncu hru príliš nezmení).
Hra je relatívne otvorená – obsahuje menšie oblasti, vždy
spojené nejakým priechodom, po ktorých sa však môžete voľne pohybovať
a plniť akýkoľvek vedľajší quest a ten hlavný chvíľu ignorovať. Hra
obsahuje veľké množstvo vedľajších questov, bohužiaľ väčšina z nich nie je
nijako nápaditá – nájdi to a to, nájdi 5, 10, 15, zabi to a to, zabi
5, 10, 15... však to poznáte. Na druhej strane, napríklad celá questová línia
dotýkajúca sa House of Ballads, bola veľmi zaujímavá a človek sa dozvedel
viac o svete, a o tom ako premýšľajú a existujú fae. Možno
to bol práve ten moment, kedy som si povedal, že ma konečne začala táto hra (aspoň
trochu) zaujímať.
Neviem kam sa celý príbeh zvrtne, neviem ako sa skončí
a po pravde, netuším, či ma neprestane baviť. Ale v súčasnosti je to
– ako som napísal na začiatku – veľmi fajn hra (nič čo by vás posadilo na sedací sval, ale...), ktorá sa za cenu 9,99 € oplatí.
Či už ako doplnenie zbierky alebo malú pozornosť pre niekoho pod vianočný
stromček.
Jo, a spúšťa sa cez Origin.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára