Ak vám kdesi v hlave stále znie Dovahkiin, tak na neho
na chvíľu zabudnite. Knižka „Lord of Souls“ nás totiž vracia do minulosti sveta
Tamrielu, do obdobia zhruba 40 rokov po Oblivionskej kríze. A samozrejme,
pokračuje tam, kde predchádzajúci diel skončil.
Pán duší má jednu podstatnú výhodu, proti svojmu
predchodcovi – už nemusí zložito predstavovať postavy a rovno sa hrnie do
rozuzlenia celého deja. Umbriel, mesto vo vzduchu, ktoré zároveň je i nie
je v Tamriele, mieri k Imperiálnemu mestu a pod ním pochoduje
obrovská armáda neživých bytostí. Mŕtvych, ktorých duše Umbriel skonzumoval,
aby mohol ďalej existovať. Ako to už býva zvykom, jediným kto má akú-takú šancu
zabrániť katastrofe sú naši hrdinovia. Dunmer Sul, ktorý prežil pád „Ministry
of Truth“ a teda zničenie veľkej časti Morrowindu – chce pomstu a nič
viac. Jeho, z počiatku nechceným, spoločníkom je korunný princ Attrebus.
Naivný mladý muž, ktorého vychovávali v predstavách, že je veľkým hrdinom
Impéria. Pritom všetko bolo hrané a on bol snáď jediný, ktorý o ničom
netušil. Naivný chlapec, ktorý však bude musieť veľmi rýchlo vytriezvieť
a ukázať, že má v sebe snáď i niečo zo svojho otca. Annaig sa
musí vyrovnať so životom v meste duší Umbriel, nájsť si svoje miesto,
prežiť a hlavne pokúsiť sa nájsť cestu von. A napokon je tu Glim,
ktorý začína chápať podstatu Umbrielu, keďže je spojený so stromom, ktorý (zdá
sa) celé mesto poháňa. Stromom, ktorý je podobný „Hist“ z jeho rodnej
Black Marsh.
Aby toho nebolo málo, pribudla nám ešte jedna, malá
a celkom prijemná dejová linka sledujúca orkskú bojovníčku v službách
imperiálnej légie Mazgar a mága, ktorého stráži, Brennusa. Príjemná hlavne
z dôvodu ako si Mazgar a Brennus vymieňajú láskavé urážky
a doťahujú sa jeden na druhého. Inak vlastne pomocou nich sledujeme, čo sa
deje na zemskom povrchu, kde prechádzajú nemŕtve armády Umbriela.
Ako som už napísal o prvom diele, vo svojej podstate je
to tradičná fantasy, postavená na putujúcich hrdinoch a veľkej hrozbe. Je
to dobre napísaná fantasy so zaujímavým pozadím svojho sveta. Hovoril som to o
„Infernal City“ a pri jeho pokračovaní to platí obzvlášť – čitateľ musí
poznať svet Elder Scrolls, aby si dokonale užil celú knihu a udalosti
v nej popisované. V opačnom prípade mu nemá čo dať. Avšak ak je Elder
Scrolls váš šálok dobrej severskej medoviny, v tom prípade je to úžasná
kniha. Keyes si veľmi dobre naštudoval všetky pravidlá, mýtické
a historické fakty o svete Elder Scrolls a využíva ich
k prospechu príbehu. Opis samotného Umbrielu vyvoláva chuť sa na podobné
miesto niekedy pozrieť. Ono bodaj by aj nie, keď je to vlastne časť ríše
daderického lorda menom Clavicus Vile. Ostatne ako je Umbra jeho výtvorom – ako
každý znalec vie.
„Don’t
think I’m weak,” Vile said. „Everyone who comes
here thinks I’m weak, just because a wee bit of my stuff has been stolen.
The trick is, if you’ve got less to work with, you just don’t spread it so
thin. My realm may be a little smaller than in happier times, but in it
I’m just as strong as I ever was.“
„Well,“ the dog said, „I wouldn’t go that far.“
„Hush, Barbas, before I feed you to my hounds.“
„Which would be me, sir,“ the dog said.
S vládcami Oblivionu je skrátka vždy zábava. Napriek
tomu, že sa koniec dá vcelku očakávať, je v príbehu aj niekoľko
prekvapivých zvratov. Jeden z nich mi však príliš nevonia a mám za
to, že si ho Keyes vycucal z prstu práve aby trochu šokoval čitateľa
nečakanou udalosťou. Aj keď je možné, že náznaky tu boli, len moja angličtina
niečo prehliadla. Vďaka svojmu obsahu je „Lord of Souls“ kniha veľmi špecifická,
určená pre špecifického čitateľa. Keyes veľmi dobre využíva kulisy Elder
Scrolls a človek pri čítaní získa podobný pocit ako pri študovaní
literatúry v rovnomennej hernej sérii. Pocit, ktorý hovorí, že to čo má
pred sebou je skutočne príbeh z Tamrielu a nemôže byť z iného
miesta. Svojim spôsobom to z knihy robí najlepšie využitú hernú licenciu
v literárnej forme. Aspoň, čo sa týka jej špecifického publika – fanúšika
Elder Scrolls. Na druhej strane, zaujímalo by ma ako by knihu videl niekto, kto
o Elder Scrolls naozaj v živote nepočul. Zrejme by bol veľmi zmätený
a stratený, pretože Keyes naozaj nič nevysvetľuje. A prečo by aj? :-)
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára