Lair of the Shadow Broker

On a ona. Majú sa radi, skrátka niečo medzi nimi je. On medzitým umrie. Ona nasadí život aby získala jeho mŕtve telo. Lenže potom sa čosi stane – ona má svoj život. On čerstvo vzkriesený svoje povinnosti. Prvé stretnutie po rokoch je síce príjemné, ale zdá sa, že ona si z nejakého dôvodu udržuje odstup. Ich cesty vedú iným smerom. On si nájde inú. Avšak opäť sa ich osudy krížia... On zisťuje, že k nej ešte niečo cíti?

Krásny námet pre sci-fi telenovelu, vlastne pre akúkoľvek telenovelu. A to som ešte príliš opatrný, aby som neprezradil úplne všetky aspekty tohto vzťahu. Teda vzťahu (môjho) komandéra Sheprada s Liarou. Iste, hlavným ťažiskom príbehu je nájsť legendárneho Shadow Brokera, resp. oslobodiť drella Ferona, ktorý pomohol Liare získať Shepardove telo (ktorého tiež môžeme počítať do problému medzivzťahových sietí Mass Effectu 2). Avšak podtext vzťahu z minulosti tu na konci celého príbehu vystupuje ešte viac do popredia. Ak mal teda váš Shepard s Liarov nejaký vzťah – resp. ak si hráč nejaký vzťah k tomuto príbehovému odbočeniu sám vytvoril.

Než začal Shepard javiť záujem o niektorú z členiek svojho tímu, mal na stole položenú Liarinu fotografiu. Ako sa vzťah s Tali začal rozvíjať, fotografia jedného dňa zmizla. Mne osobne to aj prišlo trochu ľúto, na druhej strane treba ísť ďalej, čo bolo v minulosti už nie je dnes. Lenže potom sa objavil prídavok vo forme „Lair of the Shadow Broker“ a opäť odhalil staré rany minulosti. V tomto prípade oceňujem prácu Bioware na tomto prídavku. Dokážu jemne hrať na zabudnuté emócie z predchádzajúceho priebehu a bez väčších problémov ich aplikujú na súčasný príbeh. Úprimne neviem posúdiť druhú stranu – teda ak váš Sheprad je úplný hajzel, či nikdy neprejavil záujem o Liaru. Ako sa odrážajú tieto veci v príbehu preto ťažko posúdim. Čo sa však týka mojej postavy, môjho Sheparda, tak v tomto prípade je to naozaj dokonale spletený príbeh.

Samotný systém hry sa nijak nezmenil, ale to už myslím väčšina hráčov prijala. Je to skrátka vždy lineárna cesta za cieľom. Dizajn úrovní sa v prípade Mass Effectu príliš chváliť nedá – pokiaľ ho budeme brať ako dômyselne postavenú úroveň, v ktorej sa hráč pohybuje. Úrovne sú jednoduché. Nikdy sa nedá stratiť, vždy nájdete dobré miesto na krytie a na konci vás čaká takmer filmová scéna. Na druhej strane mnohé z nich by sa dali považovať za vizuálne krásne, priam až gýčovo krásne. Dabing a dialógy fungujú výborne a na konci má človek pocit, že potrebuje viac podobne dobrého „matrošu“.

Skoro by som bol zabudol – automobil-vzdnášadlová naháňačka bola síce zaujímavým spestrením, ale viem si ju predstaviť spracovanú aj lepšie a dynamickejšie.

Mimochodom, všimli ste si, že má druhý Mass Effect niečo ako abramskovské „Lens Flares“? :)