Opäť sa vraciame do kráľovstva Ferelden, ktoré si len pred niekoľkými rokmi vybojovalo nezávislosť vďaka činom kráľa Marika a teyrna Loghaina. Po prvý raz sa knižne stretávame i so Šedými strážcami a práve okolo ich problému sa obtáča celý príbeh knihy. Rád Šedých strážcov bol v nemilosti Fereldenu po dlhých dvesto rokov, avšak teraz jeho zástupcovia stoja pred kráľom Marikom a žiadajú ho o pomoc. Medzi strážcami je i mladý Duncan (teraz sa chytia tí, čo sú oboznámení s postavami a dejom hry Dragon Age: Origins, ostatní si istotne povedia „no a čo?“ :-)).
Príbeh je to skutočne jednoduchý, priam klasický „fantasy“ v tej najstereotypnejšej podobe akú si dokážete predstaviť. Družina dobrodruhov cestuje za nejasným cieľom, s vedomím, že musia zabrániť potencionálnemu zlu. Niekto sa v družine neznesie, niekto zase umrie, niekto čosi tají, niekto sa svári, potom sa vyspia a ktosi musí dospieť. Príjemne sa to číta, dej rýchlo ubieha, ale hlavne nesmiete mať vysoké očakávania. Občas som si hovoril, že našim hrdinom praje príliš veľa šťastia. Presnejšie povedané, niektoré udalosti sú priamo závislé od existencie veličiny, ktorej hovoríme šťastie. Ale to mi toľko neprekážalo, po pravde, vôbec mi to neprekážalo. Nad čim som sa občas pozastavil, bolo vzplanutie a výskyt intímnych situácií na nepravdepodobných miestach. Duncan a Marik sú tentoraz hlavnou dvojicou príbehu (nie tých intímnych situácií ;), aj keď aj taký párik sa v družine dobrodruhov objaví – sme predsa vo svete Dragon Age), okolo ktorej sa zvŕta celý rad situácií. Marik unavený životom a chybami, ktoré si neustále pripomína. Duncan zas ako mladý a drzý zlodej, nedobrovoľne naverbovaný k Šedým strážcom.
Charakteristika postáv sa drží povrchu ako kliešť, miestami sa nás autor snaží zasvätiť do ich pohnutých a nejednoznačných životov, ale keď sa nad tým začnete zamýšľať, v konečnom dôsledku to vyznie ako vzplanutie lásky medzi Anakinom a Padmé – nie veľmi presvedčivo. Nakoniec sa zdá, že i Šedí strážcovia kdesi chytili syndróm „rádu Jedi“. Aspoň ja som mal ten pocit, ako príliš rýchlo zabúdajú (a odpúšťajú) hriechy minulosti. Čo postavám príliš nepomáha, a tak z deklarovanej „temnej a špinavej fantasy“ (= svet Dragon Age má byť podľa presvedčovania marketingového oddelenia Bioware) ostáva „iba“ obyčajný fantasy príbeh.
Kritizovať vie každý, hlavne, že je čo kritizovať. Lenže napriek kritike som nebol sklamaný, vlastne som dostal čo som očakával. Medzi nami, myslím si, že „Dragon Age“ sa ako kniha číta o čosi lepšie ako ďalšia značka od Bioware, ich herný svet „Mass Effect“. Knihu som prehltol za jeden upršaný, dovolenkový deň. Vidíte, vravel som – hamburger na jedno posedenie. Zasýtil, na druhej strane vyvolal chuť na ďalší hamburger. Zhrnuté – ak vás oslovila hra, je tu istá šanca, že vás osloví i knižka. Opačne to bohužiaľ zaručené nie je.
Nuž uvidíme čo na to ďalšia dovolenková knižka – Drowova dcera.
díky za tyhle recenze, řikal jsem si že bych mohl taky neco vyzkoušet a asi pudu do Mass Effectovske knižky
OdpovedaťOdstrániť