pondelok, 5. októbra 2015

Hry vás naučia rozumieť cudziemu jazyku, ale...

Mám problém. Ono je to svojim spôsobom celkom príjemný problém, ale predsa je to problém. V stručnosti povedané sa volá anglický jazyk. Nikdy som sa ho neučil a predsa sa s ním dorozumiem – nejako. Samozrejme, za všetko môžu počítačové hry, nič viac a nič menej. Problém trochu je, akým spôsobom sa človek ten jazyk naučí. Celé sa to začalo celkom nevinne. Hraním sa...

Od jednoduchých skákačiek som sa postupne presúval k trošku zložitejším hrám. Ako boli napríklad adventúry od spoločnosti Sierra Online. Prvý King's quest, Space Quest a trochu i ten Larry. Hry kde zrazu človek potreboval vedieť čo sa deje. A tak sa vlastne z deväť ročného Micka stalo malé dieťa, ktoré nevie rozprávať a len sleduje svet. Potrebuje pochopiť čo tie divné zvuky znamenajú. O, P, E, N – písmenká, slovo s nejakým významom. Na podchytenie základného významu som mal po ruke anglicko-slovenský, slovensko-anglický slovník, používaný celkom dlhé roky. Človek v ňom – pri intenzívnejších hrách – listoval hore-dole a snažil sa prísť na význam toho čo treba v hre spraviť a o čo tam vlastne vôbec ide. Sám. Niekedy k pochopeniu pomohol návod v dobovom časopise, ale väčšinou to bol len chlapec a jeho slovník. Ranné hry od Sierry mali ešte jednu výhodu. Hráč musel jednotlivé príkazy písať „open box“, „take key“ a pod. Čo ak sa na to dívame spätne, je opäť spôsob akým si niečo z jazyka zapamätať. Ako som sa hrával, roky plynuli a pomaly som slovník odkladal až napokon ho už vôbec nepotreboval. Dalo by sa povedať, že sa na mňa ten jazyk nejako prirodzene nalepil. Má to však jeden podstatný háčik.

Ako deti sa tiež učíme jazyk relatívne prirodzene. Sledujeme svojich rodičov, snažíme sa napodobňovať zvuky, ktoré vyludzujú a podchytiť význam, ktoré jednotlivé zvuky majú. Slová sú zvuky, ktoré majú nejaký význam. Jazyk je abstraktný systém znakov určených na dorozumievanie. Reč je potom použitie jazyka ako systému v komunikácií, konkrétnych dorozumievacích aktoch. Má pravidlá na základe ktorých funguje. Nie každý ich ovláda na 100%, ale v základe si v rámci jedného jazyka dokážeme porozumieť. Ako deti sa neučíme len významy slov, ale i pravidlá systému jazyka, ako ho správne používať. Keď sa človek dostáva zo štádia lezúňa, začína pomaličky žvatlať a pokúša sa vyludzovať slová. Pri tom sú vždy dospelí, rodičia, ktorí dieťa opravia, naznačia mu ako sa to správne hovorí – usmernia jeho používanie rodného jazyka. Je to prirodzený proces. Nadnesene by sme mohli povedať, že dieťa sa učí bez toho aby sa učilo.

Niečo podobné sa deje pri učení sa jazyka cez hranie. Prirodzené učenie, ktoré nie je učením v školskom zmysle slova. Učíme sa jazyk, bez toho aby sme si uvedomovali, že sa jazyk učíme. Problém s týmto druhom učenia je však v tom, že tu chýbajú rodičia, dospelí, resp. niekto kto by vás dokázal v onom jazyku usmerniť. Hráč síce vníma štruktúru jazyka, ale vníma ju cez perspektívu vlastného rodného jazyka. V učiacom procese chýba osoba, ktorá by vás usmernila a postrčila k správnemu používaniu jazyka. Veľmi ľahko sa vám môže stať – čo sa stalo i mne – že začnete jazyk používať tak nejako inštinktívne. Podľa toho čo predpokladáte, že by mohlo byť správne. Ale keď sa nad svojou znalosťou jazyka pozastavíte, tak vlastne zistíte, že nemáte tušenie prečo a ako ho správne použiť.

Istotne si teraz hovoríte, že nie je predsa problém chýbajúce medzery v jazykových znalostiach doplniť učením. A to je práve väčší problém než sa môže zdať. Anglicky rozumiem veľmi slušne, nemám problém sledovať filmy, televíziu bez titulkov, čítam beletristickú literatúru a niečo som sa načítal už i tej odbornej. Dokážem podchytiť niektoré nuansy jazyka – humoru, dvojitých zmyslov a kontextov. Dokážem z angličtiny veci prekladať do vlastného jazyka... a niekedy lepšie ako platený prekladateľ. ;-) Použitie jazyka je však úplne iná káva. Niekedy mám pocit, že je to tak trochu utrpenie. Vo svete sa s mojou angličtinou nestratím, to už som si neraz overil. Ale vždy keď sa snažím v tejto reči rozprávať (či tvoriť vety písomne) je to pre mňa hotové peklo. Neovládam gramatiku, nemám potuchy o správnom usporiadaní viet a slov v nich. Pri mojom prirodzenom učení chýbal ten prvok, ktorý by ma pri zlom výklade, chápaní jazyka opravil a usmernil. Už nejaký čas sa snažím túto medzeru doplniť klasickým učením sa základom angličtiny, ale zatiaľ celkom bez úspechov. Je to podobné ako keď sa dieťa naučí samo nesprávne vyslovovať „r“ – začne ráčkovať. Niekedy sa to podarí odnaučiť a naučiť správne vyslovovanie, nuž a niekedy... Je to trochu viac problematické. Už som sa raz niečo naučil prirodzene a dopĺňať to „sedením nad učebnicou“ nemá bohužiaľ želaný efekt. Nebojím sa, že by som angličtinu zabudol – je všade naokolo, ale správne ju používať. Bojím sa, že to ma hry nenaučili. Pritom sa to zdá byť ten najprirodzenejší spôsob učenia sa. Dokonca to mám aj s čím porovnať.

Ak to dobre počítam, nemecky som sa učil nejakých 12 rokov – na základnej škole, na strednej a dokonca dva roky na vysokej. Celkom slušný základ, poviete si. Ja vám poviem, že dnes viem nemecky tak „Grüß Gott“ a „auf wiedersehen“. A aj to mi medzi tým čo som skončil strednú školu a nastúpil vysokú Nemci spravili bordel v gramatike (niekde medzitým mali výraznú gramatickú reformu v písaní niektorých slov a pod. I to "scharfes S" sa už dnes tuším toľko nenosí.). V časoch mojich najlepších znalostí nemčiny (stredná škola) som dokonca prešiel pár hier v nemčine. Menovite „Dark Sun“, „Lands of Lore 2“ a hral som trochu v tomto jazyku i Star Trek hru „Deep Space Nine: Harbringer“. Ale viac-menej na mňa stále dorážala angličtina a v 21. storočí som na nemčinu narážal stále menej. Už som nepotreboval nemecké stanice pre tú pravú popkultúrnu, seriálovú zásobu. Sťahovalo sa z „originálnych“ anglicky hovoriacich zdrojov a nemčina ustupovala do úzadia. Naposledy sa moje stretnutie s nemeckým jazykom prejavilo pri hraní „Drakensangu“ * v originálnom znení (ktoré je mimochodom oveľa lepšie ako anglická verzia). Lenže tam už sa prejavovalo, že radšej čítam a chápem angličtinu ako sa trápim s nemeckým textom. Už to bolo trápenie a akonáhle to bolo možné prešiel som na anglickú verziu a hru dohral v angličtine. Nemčinu som sa vždy učil len školským spôsobom. Nikdy nie je „prirodzeným učením“. Dnes by som možno ešte niečo nemecky rozumel, ale už sa pravdepodobne vôbec nedohovoril a automaticky prepínal na angličtinu. A to i napriek tomu, že gramatický základ som v nemčine mal veľmi slušný. Vetu zo mňa už však v nemčine nedostanete. Slovná zásoba je fuč a poznatky z gramatiky asi tiež. I nemecky hovoriacich turistov sa radšej pýtam či rozumejú anglicky.

Možno je to tým, že angličtine som vystavený denno-denne, ale nemčina už v mojom živote nehrá žiadnu úlohu. Gramatický základ, negramatický základ. Počítačové hry nám pomáhajú chápať cudzí jazyk, preto som veľmi často na strane odporcov akéhokoľvek prekladu, dabingu či titulkovania. Tieto veci vás naučia byť lenivý a nepokúšať sa jazyk pochopiť. Na strane druhej, vás nenaučia správne jazyk používať, pretože pri tomto učení skrátka chýba spätná väzba. Je to trochu prekliatie, vysvetľovať rodenému anglicky hovoriacemu človeku, že mu bez problémov rozumiete, len sa vyjadrujete ako gorila z lesa, pretože už akosi nedokážete nasať pravidlá jazyka, ktorému rozumiete.  

*vlastne kecám, v týždni keď umrel Pierre Brice som uvažoval, že by som spravil krátky retro play nemeckej adventúry „Poklad na striebornom jazere.“ A vtedy som zas po dlhých rokoch narazil na nemčinu v hernom prostredí.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára