piatok, 26. septembra 2014

Retro: Gender Wars

Pamäť je na najnespoľahlivejšia vec, ktorú človek má. Zo všetkého najviac sa to ukazuje pri spomienkach na minulosť. Na prežité, na hrané, skrátka na všetko čo bolo. Ťažko povedať čo je toho príčinou. Meníme sa, vyvíjame a rastieme a náš pohľad na svet okolo sa mení. Tu trocha, tu o niečo viac. Dlhé roky som bol presvedčený o tom, že ak ma niečo v minulosti bavilo, musí ma to baviť aj po dlhých rokoch. Gender Wars dokazuje, že pravda bude opäť niekde na pol ceste.

Vo svojej podstate je Gender Wars klonom hry Syndicate. Má podobnú štruktúru, podobný pohľad na svet a hrá sa približne rovnako. Rozchádzajú sa najmä v jednom bode – v téme. Autori Gender Wars si ako inšpiráciu zobrali všetky možné stereotypy o mužoch a ženách, ktoré v našich kultúrnych podmienkach kolujú už po celé stáročia a pretavilo ich na jeden krvavý, vojnový konflikt. Chceli to urobiť satiricky, s vtipom, aby sme sa všetci dobre zabavili a možno i zasmiali. Bohužiaľ predstava autorov o satire a humore si vzala dovolenku, pretože skutočne (aspoň) úsmevné sú len krátke renderované videá, ktoré sa občas objavia medzi jednotlivými misiami. Inak je to jeden stereotyp vŕšený na druhý bez väčšieho rozmyslu.


I tá zábava je nakoniec relatívna. Pamätám si ako som kedysi dávno, práve okolo roku 1996, túto hru hrával. Nepamätám si presne nakoľko som sa ňou bavil, viem len jedno, po prvej misii za mužskú stranu som si vybral stranu ženskú. Nejako mi v tom čase neimponovalo masakrovať bezbranné ženy, ktoré volajú o pomoc. Povedzme si, že to má možno človek v sebe naprogramované, pretože aký je rozdiel medzi bezbrannou ženou a bezbranným mužom? Žiaden. Obaja sú nevinné obete kreténa s guľometom. Ale v tom čase bolo vyhladzovanie vlastnej rodovej príslušnosti akési ľahšie ako opačne. Dnes je všetko inak a ten odstup a nahrané hodiny sú asi poznať – absolútna apatia ku všetkému čo sa na obrazovke deje. Ale v konečnom dôsledku si za to hra môže sama, pretože je až príliš povrchná a prvoplánovaná než aby mohla zaujať nejako inak.

Pritom graficky ani na dnešnú dobu nevyzerá zle. Rozsiahle mapy vytvorené v jemnom pixelarte sú pekné na pohľad i dnes. Horšie je, že samotná herná náplň hru automaticky zhadzuje. Mapy sú naozaj rozsiahle a v hre neexistuje niečo ako checkpoint alebo uloženie pozície. Akonáhle je váš tím zlikvidovaný – koniec. Všetko celé od začiatku. A váš tím dokáže byť veľmi rýchlo zlikvidovaný a to najmä vďaka umelej demencii vašich spolubojovníkov a spolubojovníčok. Na pohodlí nepridávajú ani podivné reakcie myši. I keď toto môže byť spôsobené práve emuláciou v dosboxe. Pretože podobné správanie si z pred tých cca 18 rokov nepamätám. Ale to môže byť spôsobené aj tým, že si to môj mozog pamätať nechce. Ostatne to môžete posúdiť z posledného „retro play“, kedy som sa pustil práve do tejto hry.


Čo ma privádza k otázke, či je potrebné pripomínať hry, na ktoré sa zabudlo alebo nie sú tak všeobecne známe i keď nepatrili do kategórie výnimočné? Gender Wars je špecifická v dvoch rovinách. V rovine šialeného nápadu, ktorý však herne a mechanicky nebol uspokojivo zvládnutý. A v rovine materiálno-prezentačnej svojou zvláštne tvarovanou krabicou, v ktorej bola hra predávaná. Viem si predstaviť, že by sa práve jej obal dokázal vynímať v nejakom múzeu alebo galérií, ktorá by mala expozíciu venovanú herným obalom. Bezpochyby. Avšak to nás opäť vracia k otázke – čo vlastne tvorí celok hry v rámci našej kultúry – je to len hra samotná alebo aj spôsob akým sa prezentuje navonok? Ale to už by bola téma na úplne iný článok.

2 komentáre:

  1. Andrej Anastasov, Score:
    "Po hnusné zkušenosti s vajíčky okolo nichž se na zemi v krvi za zemi svíjely jejich "matky" už mi k úplnosti tohoto šílenství stačilo snad jen tlačítko Rape..."

    Tuto větu jsem tehdy špatně pochopil a strávil snad hodiny hledáním/nastavováním této funkce. :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. ten screenshot mi hrozně připomíná Crusader:No remorse....

    OdpovedaťOdstrániť