nedeľa, 8. júla 2012

Reťaze pocitov...


Pomalá, trochu nostalgicky smutná melódia vás privíta na úvod adventúry zo sveta Das Schwarze Auge alebo keď chcete The Dark Eye, a anglicky a zastaralo Realms of Arkania. Zvláštny pocit. Tú hru som očkom sledoval už pri jej ohlásení v nemeckých médiách. Vtedy naše ešte veľmi nezaujímala a anglicky píšuce tiež nie. Veď kto by sa zaoberal nemčinou. Ale predsa, je to Das Schwarze Auge a hry z tohto prostredia mali vždy výnimočnú atmosféru. Skutočne, ten základný dojem je len o pocite. Žiadna hrateľnosť, žiadne herné systémy. Jednoducho, aj keď postavený na Tolkienovskom základe, je ten svet iný. Kto vie, možno to je na ňom zaujímavé, tá inakosť.

Hrateľnostne je Chains of Satinav klasická hra. Vo všetkých významoch tohto slova v hernej branži. Adventúra tak ako ju stvorili pred mnohými rokmi, adventúra ako nám vykvitla na prelome 80-tych a 90-tych rokov minulého storočia. Jej príbeh sa posúva riešením hádaniek založených na kombinovaní predmetov. Tak obyčajný popis stačí na opísanie hernej náplne. A predsa, začal som tú hru mať rád takmer na prvý pohľad. Takmer. V jej hernom systéme nie je žiaden zádrheľ. Každý problém je logický, prípadne založený na vždy jasne danej logike miesta, v ktorej sa hráčova postava nachádza. Všetko funguje tak ako má. Staticky je hra nádherná, krásna a rozprávková – skoro ako jej príbeh. Jediný problém, ktorý však rýchlo odoznel, bol s trošku slabšou animáciou postáv a ich výrazových prostriedkov. Hra je skutočne animovaná, ručne kreslená, tak ako to bolo v tých starých (a zrejme už naveky najlepších ;)) časoch. Lenže vysoké rozlíšenie nie vždy prospieva výslednému efektu. Trochu zvláštne sa mi zdali pohyby úst a niektoré fázy animácií. Trošku (naozaj len trošku) bili do očí. Lenže ako hovorím, zrak sa ľahko prispôsobí srdcu. A srdce si hru zamilovalo po prvých krokoch v nej.


Od herného systému späť k pocitom. Niekedy naozaj rozmýšľam, či sa dajú hry nejakým rozumným spôsobom kvanitifikovať. Ak by bol zlý herný systém, mohla by byť automaticky zlá aj hra – má to svoju logiku, má to svoje opodstatnenie, ale... Čo ak je tam niečo, čo vás donúti chyby v systéme prehliadnuť. Nevšímať si ich a užívať si herný svet taký, aký je? I kvalita scenára, či dialógov môže byť vedľajšia. A dabing? Býva často kameňom úrazu. Mnohí vám povedia, že sú žánre (RPG), ktorým je len na obtiaž – často, niekedy a možno len občas. A niekedy akoby herci zabudli dať to svojho prejavu srdce, ducha, ktorý by si hra zaslúžila. Škoda len, že je to pravdepodobne prípad i Satinavových reťazí. Miestami to bolo veľmi tristné, dvojrozmerné a prázdne. Na druhej strane, možno boli tak tie postavy napísané. Prázdne, len-tak prechádzajúce cez obrazovku a posúvajúce hrdinu kamsi ďalej. Hlavne nech sa posunie dej. Nejako. Večná škoda. Nemecký dabing na mňa pôsobil lepšie. Pravda, počul som z neho len kúsky, útržky sem a tam. Zvláštne je, že je to opäť hra z tohto sveta, kedy by som rád prial nemecký zvuk a anglické titulky. Nič také sa však nedeje. Musíme sa uspokojiť s kompletným anglickým vydaním. Aj keď nie je najhviezdnejšie.


Príbeh. O čom vlastne hra rozpráva? O osude, neúprosnom čase, nesmrteľnosti a láske. Je to krásna rozprávka s nerozprávkovým koncom. Ak ich však neexistuje viac. To som si nezisťoval – zatiaľ. Pretože mám chuť si hru zahrať znova a zas. Od začiatku, čo sa mi pri hrách už dávno nestalo. Neviem, možno je v tom len šikovná autorská ilúzia. Neodolal som a nazrel som do odmien, ktoré hra postupne odomyká a odkrýva. Ostali mi tam zamknuté dve videá a je tam i jeden „achievment“, ktorý je opakom toho, ktorý som získal. Možno sú to len scenáristické ilúzie. Avšak v tomto prípade fungujú. Aj keby bol koniec len jeden, bol to po dlhej dobe celkom príjemný zážitok strávený s hrou. Miestami vtipný, miestami smutný, zaujímavý a tak trochu iný. A potom je tu Nuri, víla, tak trochu naivka v tom ľudskom svete, a v jeden moment jej mal človek chuť nafackovať, ale... nedalo sa na ňu hnevať. Neviem, možno je to len moja slabosť na podobné charaktery. Možno je to len ten jeden obyčajný, rozprávkový stereotyp dámy v núdzi a ja som na neho opäť skočil ako ryba na návnadu. V konečnom dôsledku je to jedno. Je už možno z mojej povahy pozastavovať sa nad všetkým. Ako to pôsobí, ako to funguje a prečo to tak je. Nakoniec je však podstatný len ten dobrý pocit, ktorý vás sprevádza hraním. Pocit, ktorý je však úzko spojený s príbehom, nie so systémom hry. Je to iný pocit ako keď hráte Tetris, Solitaire, či Bejeweled, akúkoľvek multiplayer súťaživú hru – úplne odlišný. Musí však byť ten príbeh úplne dokonalý? To si tiež nemyslím. Je to skôr súhra niekoľkých faktorov – sveta, niektorých postáv, zvuku, obrazu a toho príbehu. Všetko sa musí krásne dopĺňať, nedokonalosti jednej zložky dokáže zaplniť iná a naopak. Drží pevne ako reťaz a dobrý pocit je na svete. Pocit. Nedefinovateľný, nepodchytiteľný pojem. Atmosféra. Skrátka, vďaka tomu získate niečo, čo by sa dalo nazvať krásnou hrou. Estetické, či duševné krásno, neostáva nič iné než opäť skonštatovať aká je to subjektívna entita.


A The Dark Eye: Chains of Satinav je krásna hra...

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára