streda, 30. decembra 2009

Spievajte s nami Queen (aka Singstar)

Spievajte s nami alebo radšej škriekajte s nami? V každom prípade dostal som Singstar Queen. To, že je to prakticky moja najobľúbenejšia kapela ani nemusím hovoriť, ono sa celkom stačí pozrieť na môj last.fm profil. To, že neviem spievať som vedel dávno, ale ani to mi nebránilo si občas zakrákať na svet. Len som si nie istý, či to po skúsenosti so Singstar bude ďalej pokračovať. :-)

Každý rozumný jedinec na svete vie, že spievať pesničky po spevákovi akým bol Freddie Mercury je celkom samovražda. Ale aj tak, snáď nečakáte, že budem spievať Britney?! :-) V prvom rade treba povedať, že na mňa prišlo to, o čom písali a rozprávali aj iní. S mikrofónom v ruke, s diváckou kulisou – i keď rodinného charakteru – zrazu chýbala odvaha čo i len ciknúť do toho nešťastného zariadenia. Potom to však prišlo. Prvé nesmelé tóny (v mojom prípade skôr antitóny, ak niečo také existuje), veď keď dokážem tie pesničky bliakať len tak na plnú hubu v sprche, tak snáď sa pred televízorom nezastavím?! Z troch volieb obtiažnosti (easy, medium a hard) bola jasná hneď tá prvá. Lenže akú si vybrať pesničku?

Po zrelej úvahe padla voľba na „We Are The Champions“, a podľa všetkého to bola veľmi dobrá voľba. Lepšie som totiž žiadnu pesničku z celého výberu (obsahuje 25 skladieb, prakticky klasické queenovské best of-ky.) nezaspieval. I keď som isté časti musel hmmkať, či vymýšľať si anglické slová do melódie – normálne som niektoré pasáže nestíhal :-) Dopadlo to na prekvapenie veľmi dobre – na úplného začiatočníka. Povzbudený úspechom som si zvýšil obtiažnosť a dal tú istú pesničku na medium. Tiež celkom slušné, ale už bolo vidno, že stredná obtiažnosť toľko neodpúšťa. Na najťažšiu som si zatiaľ však netrúfol.

Po tejto skúsenosti som vyzval brata, aby ukázal čo v ňom je. Nuž nemusím hovoriť, ako sa to obvykle deje, bol lepší. Ale keď už sme boli v tom, skúsili sme aj ďalšie pesničky. Obvykle sme si pekne nabúrali držky. Dajme si „Under Pressure“, ako duet – uh, bum...oj, a to sme na najľahšej obtiažnosti. Tak radšej inú skladbu...“Somebody to Love“, to dám, veď to neznie až tak ťažko. Héj, no Milan Kňažko. Aj keď musím podotknúť, že opakovaným spievaním sa človek mierne zlepšoval (i sto bodov viac je úspech!), takže predpokladám, že by sa to mohlo dať naučiť. Časom.

Najlepšie je, keď sa triafate úplne mimo tónov, a pritom ste vnútorne presvedčený, že zas tak mimo nieste. Sakra, veď si to celý život spievate takto a nikomu to nevadilo :-) Jednu chybu to však má. Keď už to začnete takto spoločensky hrať, potom keď osiriete, človek je sám a konečne by sa do toho mohol oprieť ešte viac – však ho nikto nepočuje, zistíte, že už to nie je ono. Pritom ako to má človek trénovať, však. Chýba tam tá zábava, ktorú tvoria iní ľudia v miestnosti.

Nakoniec sú tam ešte aj tie nešťastné trofeje. Nie že by som sa o ne nejako zaujímal, ale keď vidíte napríklad – zaspievaj 5 pesničiek na easy aspoň za 9000 bodov, tak vám to nedá. Ešte sa mi síce nepodarilo tak zaspievať ani jednu, ale keď to tam je, sakra, tak to musí ísť! :-) Úplne najpodstatnejšia však je na tom tá zábava a tá je obrovská.

streda, 23. decembra 2009

Star Trek: Judgment Rites

Pošta je počas vianočných sviatkov nevyspytateľná, a tak sa ku mne dnes poobede dostal ešte jeden balíček. Ako už názov napovedá jedná sa o klasickú adventúru zo sveta Star Treku. Pravda, jednu krabicu s hrou už doma mám (tuším som ju objavil za smiešny peniaz v Lacných knihách), ale nie limitovanú zberateľskú edíciu.

Samozrejme hneď ako som ju objavil, musel som ju mať. Hlavne preto, že na svoju dobu má celkom zaujímavý obsah. Určite je to jedna z prvých hier, ktorá obsahuje dnes tak bežné "Making of..." video (linkoval som ešte na starom blogu), rozhovory s Leonardom Nimoyom a Genem Roddenberrym. K tomu ešte odznak s tematikou Judgment Rites a... videokazeta s dvoma epizodami klasického Star Treku - "Errand of Mercy" a "The City On the Edge Of Forever".

Celá krabica je vo výbornom stave a naozaj pekne prevedená. Mám taký pocit, že niektoré tzv. súčasné zberateľské edície niekedy vyzerajú ako krabičky od "budgetových" verzií :-)

Hra bez problémov funguje v DosBoxe i v základných nastaveniach. Obe hry totiž patria medzi bezproblémové staré hry (aspoň čo sa najnovšej verzie dosboxu týka).

Šťastné a veselé...


Všetkým čitateľom pravidelným, náhodným i zblúdilým, by som rád poprial šťastné a ničím nerušené sviakty. Pokoj a nerušené hranie, tým ktorý tak chcú, zábavu a bohatého Ježiška všetkým, aj tým ostatným. Pravda, blog je to mladý, i keď bloger starý a nie vždy sa mi darilo písať toľko a tak ako som si to predstavoval, ale dúfam, že sa tu pár užitočných článkov objavilo. A nie, nebojte sa, o svojich divných snoch už písať naozaj nebudem :-), jedine, že by boli fakt - fakt divné. Veštecké napríklad. Rád by som sa ďalej venoval starým hrám, ich zhromažďovaniu, avšak to nezávisí tak na mne, ako na počte zlatých mincí v mojom mešci. Zatiaľ sa totiž ešte nenašiel žiaden samaritán, ktorý by mi zaklopal na dvere a spýtal sa, či nechcem obohatiť svoju zbierku o tonu starých hier, pretože on by to aj tak vyhodil. Možno raz... Veď snívať je tak krásne a niekedy i tie Vianoce by mali byť o snívaní. Aj keď posledné roky je to skôr hľadanie tej rozprávkovej atmosféry, ktorú sme poznali ako malé deti. Takže ešte raz:

Vďaka každému návštevníkovi a Šťastné a Veselé Vianoce! (a veselú Veľkú Noc ;-) ehm.)

piatok, 18. decembra 2009

Ako vznikajú sny? Alebo jeden zbytočný príspevok.

Sny, odkiaľ sa berú, kam kráčajú a prečo sa mi sníva práve to, čo sa mi sníva? Pravdupovediac absolútne netuším, len mám taký pocit, že to bude mať čosi so všeľudskou pamäťou, či zdrojom inšpirácie, ktorý prúdi v každom z nás. Preto trochu odbočím od bežných tém tohto blogu, aspoň raz. Lebo inak si naozaj neviem vysvetliť prečo sa mi snívalo práve toto:

Zombíci, vždy ich je všade plno, ale nikdy, nikto nevie odkiaľ prišli. Teda pokiaľ sa práve nezačnú pred vašimi očami vyhrabávať z hrobu – i tu si však položíte otázku, prečo? Možno len majú hlad. V mojom prípade, nikto nevedel, čo sa stalo, len že v okolí jednej neidentifikovanej budovy sa začali množiť problémy. A tak sa skupina ľudí rozhodla, že tým bastardom nemŕtvym konečne ukáže kto je tu pánom. Plán vymyslel Max Payne (nepýtajte sa), ale krátko na to sa stratil, takže všetko muselo začať bez neho. Avšak vo vzduchu viselo podozrenie, že sa nachádza niekde v onom komplexe. Úprimne, ten komplex vyzeral trochu ako Aupark, šmrncnutý trochou podivných priestorov v prízemí a podzemí, druhým poschodím pozatváraných obchodov a tretím, kde sa nachádzal hotel. Strih. Sme pred vstupom do podzemia, kde bolo množstvo garážových dverí a hlavne tma. Svetlo svietilo len na časť akéhosi nádvoria, ale ďalej už nebolo vidieť nič. Nie, baterku samozrejme nemal nikto. Takže náš tým postupoval pomaly dopredu, pritom každý tušil, že to bude zrejme pasca. Všade v okolí bolo počuť podivné zvuky a tiene, ktoré sa pohybovali pozdĺž našej pozície.

Och, samozrejme všetci ľudia boli patrične vyzbrojený. Chlapík s motorovou pílou namiesto ruky (a nie, nebol to Ash), nejaká brokovnica, ťažký guľomet, zbraň čo vystreľovala kotúče z cirkulárky, explodujúce hviezdice (zabodlo sa do zombíka a zobralo so sebou i jeho okolie), energetické biče, ktoré prechádzali nemŕtvym mäsom ako nôž maslom, skrátka bežná výbava na lov zombies. Čo ja? No ja som mal katanu a...ehm, mágiu? Neviem, vždy keď som dal ruku pred seba, vytvoril sa niečo ako energetický štít, ktorý ma jednak chránil a jednak „odsúval“ zombíkov smerom odo mňa.

Takže, pokračovali sme do zrejmej záhuby. Čosi v diaľke prebehlo cez koridor pred nami. Jeden z kolegov bojovníkov pár krát vystrelil, ale nič sa nedialo. Ešte stále sme však stáli vo svetle. Stačilo pár krokov do tmy a vtedy to začalo. Zombieapokalypsa. Steny sa rúcali, tehly padali a z tmy sa na nás rútili svietiace oči. Začalo sa pravé peklo. Samozrejme, inštinktívne sme ustupovali do svetla. Medzitým sa začala ozývať streľba a nemŕtvy vybuchovali ako ohňostroj na nový rok. Prásk. Prvý zombák narazil na môj štít, sekám s katanou akoby som to s ňou vedel (čo je mimochodom dosť zvláštny pocit, že dokonale manipulujete s niečím, čo vlastne v skutočnosti neovládate). Treba konať rýchlo. Strih. Odrazu vidím v akcii chlapíka s motorovkou, traja zombáci jedným seknutím, avšak vzápätí už sa na neho sype ďalšia várka, do druhej ruky berie nejaký podivný nôž, vrazí ho zombákovi medzi oči a naporucuje pílou. Strih. Cirkulárkove kotúče zbavujú nôh pár zombíkov. Strih. Ženská s brokovnicou striedavo strieľa a bojuje s ňou na blízko. Rana do ksichtu, zombík padá a výstrel. Strih. Zase vo vlastnom tele hádžem do davu zombies výbušné hviezdice, cesta sa na pár sekúnd prečistí. Bežíme k výťahom. Boj stále pokračuje. Sekám ako o život, až má človek pocit, že by so cťou obstál v samurajskom filme. :-) Strih.

Druhé poschodie. Rúca sa sklenená podlaha a na nás útočí čosi obrovské, poskladané z tiel ostatných zombies. Keď na tým tak uvažujem, tak to trochu pripomínalo krokodíla alebo tyranosaura...skrátka pre predstavu, len to bolo akoby zošite zo zombíkov, ktorý sa stále trochu hýbali. Pokiaľ si dobre spomínam, tak sme o niekoho prišli, ale čím viac sa blížim ku koncu sna, tým horšie si veci vybavujem. Kiež by sa sny dali nahrávať (ale v tomto prípade by som teda nebol rád, keby to dopadlo ako vo filme „Kdo chce zabít Jessii?“ :-)).
Napokon, už viem len to, že sme sa dostali na tretie poschodie, kde sme po miestnych izbách, začali hľadať Maxa Paynea. Buď jeho alebo nejakú stopu, kde by sa mohol nachádzať. Pretože ako sa zdá, vedel niečo o zdroji tejto nákazy. Postupne som otváral skrine a prebodával zombíkov, ktorý v nich viseli. Ale Maxa som nenašiel, zobudilo ma rádio... :-)

Poviete si, á ták, chlapec to prehnal so zombies v reálnom živote a potom ho podvedomie takto odmenilo. Lenže to je práve ten problém – nevidel, nečítal a určite nehral nič čo ma súvis so zombies, minimálne rok určite. Keď už sa hovorí, že najväčšiu zásluhu na podobných snoch môžu mať práve hry (môj obľúbený o tom ako ma asimilovali borgovia), tak naposledy som hral Transport Tycoon Deluxe a to už teda fakt nemá nič s nemŕtvymi príšerami.

Viem, že teraz je akýsi boom zombie všetkého, ale ja som sakra stále mimo toho?! Alebo je predsa niečo na tom podvedomí, spoločnom, myseľ úľa, zdroj všetkého pre celé človečenstvo?

pondelok, 14. decembra 2009

Turtles Forever

Mladé nindža korytnačky, ako zvláštne to dnes znie. Pritom, pamätám si ako som zo zvedavosťou začal tento seriál pozerať a okamžite mi prirástol k srdcu. Vtedy som ešte nepoznal pôvod seriálu, nevedel som, že korytnačky existujú v oveľa dospelejšej a temnejšej forme. Bol to skrátka detský kreslený seriál s veľmi slušným dabingom, ktorý si ma hneď získal. Od prvého vydania originálneho komiksu uplynulo nedávno presne 25 rokov a pri tejto príležitosti vznikol animovaný film, ktorý mal byť poctou doterajšej histórie korytnačiek a zároveň bodkou za jednou dlhou érou (viď. predaj práv). Turtles Forever.

Nie, nie je to zvolanie oddaného fanúšika, aj keď by mohlo byť. Je to názov onoho animovaného filmu určeného pre televízne obrazovky (a dúfajme aj DVD). Príbeh spája niekoľko generácií korytnačiek – nie je tajomstvom, že hlavný stret tu tvoria korytnačky z animovaného univerza pôvodného seriálu z roku 87 a korytnačky z „nového“ seriálu z roku 2003. Pričom ako primárne univerzum sa tu berú práve druhé spomínané korytnačky. Trochu zmätok, však? :-) Ono to tak vždy býva keď prídu na pretras alternatívne dimenzie, časové pásma, či existencie.

Samotný dej má výborný, rýchly spád, hláška strieda hlášku a vy sa pri tom všetkom bavíte. Váš vnútorný geek ostáva uspokojený a je možné, že sa objaví i nejaká ta slzička. Príbeh sa má tak...Shredder 87 sa spolu s Krangom a Technodrómom (a korytnačkami, samozrejme) – Rocksteady a Bebop nechýbajú tiež - dostáva do dimenzie, ktorú obývajú korytnačky 03. V momentne keď zistí ako sa vecí majú, napadne ho, že keď už má na krku osem korytnačiek, musí aj v tejto dimenzii existovať Shredder. Avšak ako vieme, Shredder 03 nie je žiadna komická figúrka, na rozdiel od svojho podivného dvojníka z divnej dimenzie. Áno, veľa sa tu sype na hlavy pôvodného kresleného seriálu. Lenže, treba si uvedomiť, že pôvodný seriál bol naozaj v istých miestach streštený, najmä v neskorších epizódach. A predsa len „dospelejšie“ korytnačky 03 to tým pôvodným občas nechajú riadne pocítiť. Avšak na každého príde a svoje si schytajú aj 03 korytnačky od... Na tomto mieste to utnem, možno každý nevie čo bude ďalej a nechce to vedieť, takže zvyšok bude nasledovať v spoilerovom odseku. Teraz!

Samozrejme, Shredder 03 príde na to, že ak chce zničiť korytnačky na večné veky, bude musieť nájsť dimenziu, ktorá sa tu nazýva „Turtle Prime“. Ak zničí tie korytnačky, zničí všetky, vo všetkých vesmíroch a dimenziách. Zdroj, z ktorého všetko vzišlo. Znalí príbehov o korytnačkách už vedia – „Turtle Prime“ je originálny čiernobiely komiks. V tomto animáku spracovaný tak výborne, že si želáte, aby niekto takto spracoval všetky pôvodné TMNT komiksy. Sú tu monológy, drsnejšie osobnosti korytnačiek, dokonca záverečný monológ je presným prepisom prvého čísla TMNT. Jednoducho nádhera.

Skrátka, film jasne definuje miesto korytnačiek v histórii, nebojí sa poukázať na ich rozdiely, avšak zároveň potvrdzuje, že všetky korytnačky pochádzajú z jedného zdroja, jedného koreňa a teraz sa nachádzajú na novom rázcestí. Prichádza nová éra, nová dimenzia, pretože jedna sa práve skončila. Turtles Forever je určený najmä pre fanúšikov korytnačiek, pretože tí si ho užijú najviac.