štvrtok, 8. januára 2009

Avernum 5 - fosília v šialenom svete jednoduchého

Spolu s tým ako sa hry stávajú potravou pre širšie publikum sa aj oni postupne menia. Najviac sa to odráža práve na žánri RPG hier – využíva sa systém, ktorý sa sústredí viac na schopnosti hráča a jeho ovládanou postavou, než na akúsi imaginárnu skupinu štatistík, ktoré postavu tvorili a podľa toho tá potom spolupracovala s herným svetom. Je to zmena – otázkou stále ostáva, či k lepšiemu alebo nie. Na jednej strane sú spoločnosti, ktoré z tohto trendu dokážu vyťažiť maximum (Bioware), na druhej sú pokusy, ktoré nevychádzajú práve najlepšie (Fable). Dokonca i „profesionálny“ herný recenzenti sa niekedy bránia zubami – nechtami tabuľkám, a medzi riadkami ich recenzií cítiť nevôľu k týmto „antickým“ tradíciám (napríklad recenzia Mount & Blade v časopise Level). I ja sám, ako milovník starých RPG/dungeonov som pomaly začal nadobúdať pocit, že takýto prístup je v dnešnej dobe nemiestny. I keď viem, že trend ukázať všetko hráčovi priamo v hre, je skazou tohto žánru. Avšak čosi ma vrátilo späť k „tradícií“. Mass Effect je výborným príkladom fungujúceho „moderného“ prístupu, avšak Avernum 5 je dôkazom toho, že to ide po starom aj dnes – a stále to funguje.






Avernum je spolu so sériou „Geneforge“ dlhotrvajúcou RPG ságou, ktorá má svoje korene hlboko v minulosti PC hier. Konkrétne v dobách kedy PC-čkám vládli Windows 3.x (v tomto prípade skôr MS-DOS) a pomaly nastupoval Win95. Bolo to v dobách kedy Spiderweb Software započali svoju sériu Exile – hra podobná náplňou i spracovaním. Séria Exile bola zaujímavým RPG, ale už vo svojej dobe sa vyznačovala sparťanským spracovaním – oproti veľkej konkurencii. I keď ťažko tu hovoriť o konkurencii – hra mala skrátka svoje publikum. Zrejme to bude platiť aj o sérii Avernum. Aj keď som celý čas o jej existencii vedel, nejako ma v posledných rokoch nelákalo hrať absolútne zastaralú hru. Avšak ono prázdne miesto, nostalgické spomienky, či skrátka pocit, že niečo nie je v poriadku, ma nakoniec doviedol až k inštalácii piateho pokračovania. Strávil som s ňou takmer pol dňa bez toho aby som sa, čo i len chvíľu, nudil.



Pritom hra je to svojim spôsobom klasická, spracovaním vyzerá akoby vyliezla práve z onej prvej polovice 90-tych rokov. Na počiatku si vyrobím štvorčlennú družinu – určím im povolanie, obrázok výzoru, upravím farebnosť ikony a...vlastne to je všetko. Samozrejme pred začiatkom ešte treba rozdeliť voľné body do príslušných vlastností a schopností. Po tomto úkone som vrhnutý do sveta, ktorý mal byť krajinou na vrchole zlatého veku. V krajine vládne mier a jediné Impérium, ktoré iného názvu nepotrebuje. Skrátka civilizácia na vrchole, ktorej vládne uvedomelá cisárovná, po svojom – inak ako jej krutý predchodcovia. A predsa, ktosi sa ju pokúsil zabiť. Ktosi, čo stojí o návrat starého, mocného a krutého Impéria. Ako člen mocnej, ale už nie tak výkonnej, armády impéria som vyslaný zo správou do miesta zvaného Avernum. Podzemný svet, ktorý kedysi slúžil ako väzenská kolónia impéria. Vyvinula sa tam svojská kultúra, ktorá Impérium príliš nemiluje a niekde tu sa skrýva atentátnik, ktorého treba nájsť... Nemala to však byť moja úloha, ale akosi sa všetko zvrtlo. Hneď po príchode sa moju družinu pokúsili zavraždiť, a potom...svet Averna sa pre mňa len otvára.

Žiadne zložité animácie, len niekoľko fáz pri kúzlení a bojovaní, postavičky staticky sa premiestňujúce z miesta na miesto a obsiahle množstvo textu popisujúce udalosti, priestory do ktorých vstupujete. Skrátka staromódne až do morku kosti. A predsa som stratil pojem o čase... Z počiatku som síce bojoval s lenivosťou čítať to množstvo textu, ale postupne som pristúpil na tu klasickú hru. Čo nemôžeš zobraziť priamo, „ukáž“ textom – podmienkou je, že sa musí zapojiť hráčova predstavivosť. Rôzne možnosti výberu, rôzne smerovania príbehu, desiatky rôznych questov, taktický boj na ťahy a protivníci, ktorých je treba prekonať. Všetko je z dnešného pohľadu značne minimalistické a pritom to funguje rovnako dobre ako prvotriedna produkcie od veľkých spoločností. Samozrejme, vývoj tej hry istotne stál menej, a tak i pri menšom dopyte sa zrejme zaplatí – inak by nevznikali stále nové série. Ale zaplatí sa, a pravdepodobne sa autorom aj čosi vráti.



Som celkom rád, že som sa konečne odváži skúsiť túto sériu – je to jedna z tých, ktoré opäť potvrdili moju teóriu o bezvýznamnosti dokonalého grafického spracovania a dôležitosti obsahu hry. Nechápem prečo by sme mali chcieť státisíce polygónov, keď to ide aj inak. Obzvlášť, keď sústredenie sa na polygóny prináša hrám skôr škodu, ako výraznú výhodu. Avernum 5 je tak naozaj vydarenou nezávislou hrou, vo svojej kategórii RPG rozhodne a bez debát. Rovnako si uvedomujem, že určite nie je dnes pre každého, ale určite sa nájdu ľudia, ktorí budú moje pozitívne pocity z tejto hry zdieľať.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára