Kapitánov denník...

Borgská kocka, čo je to? To je rovno otázka bytia, či nebytia. Och áno, v týchto nádherných dňoch ma zamestnáva otázka existencie bytia, či nebytia vo vesmírnom priestore... Ako vždy za to môže film, kniha alebo iné médium. V tomto prípade film, všetci zrejme tušia ktorý. Zistil som, že to teplo normálne napomáha atmosfére...

Teda v prípade, že vo vesmírnych lodiach nemajú niečo ako klimatizáciu. Horko, pot mi tečie po čele. Odrazu sa v reprákoch ozve „We are the Borg. Lower your shields and surrender your ships. We will add your biological and technological distinctiveness to our own. Your culture will adapt to service us. Resistance is futile.“
A do pr...sakra!

No poďte milánkovia, moja lodička si už mnohokrát poradila s nepredstaviteľnou silou. Červený poplach, štíty na maximum...a ide sa!

Výbuchy otriasajú mostíkom, v miestnosti je stále väčšie horko. Oblietame kocku a ja sa rozhodujem zavolať o pomoc. Tiesňové volanie... Namiesto toho však prichádza ešte borgská guľa. Na mostíku lietajú iskry.

Kapitán, štíty na 50%!

„Čože? Tak sakra z toho dostaňte viac! Mám snáď modernú loď.“ Dizajn síce nie je z najnovších a najelegantnejších, ale tá zlatá krabička už niečo vydržala.

„Preveďte energiu zo záložných zdrojov!“

Ďalší výbuch otriasa mostíkom. „Kapitán, prišli sme o generátor štítov. Ďalší stret nemôžeme riskovať!“

„Dostaňte nás do bezpečnej vzdialenosti a udržujte ju, čo to pôjde! Posádka, hovorí kapitán. Pripravte sa na rozdelenie lode.“ Popri tom prikazujem prvému dôstojníkovi, aby sa odobral do druhej časti lode, bude ju mať na povel. Ich úlohou bude zdržať útok, čo najďalej od našej časti. Opravy započnú okamžite po oddelení.

Zdá sa, že všetko pôjde ako po masle... Dostali sme odpoveď na naše núdzové volanie – odpovedali tri lode, ktoré by mali onedlho doraziť. Druhá časť lode sa zatiaľ drží dobre, avšak náš stav zrejme prilákal pozornosť druhej borgskej lode.

„Strojovňa, o niekoľko sekúnd budeme mať vážne problémy! Ako sú na tom opravy?“

„Ešte asi pol minúty, kapitán.“

„Toľko času nemáte!“

V poslednej chvíli na guľu zaútočila oddelená časť lode, a odpútala tak na niekoľko drahocenných sekúnd od nás pozornosť. Štíty nabehli. A ohlásená pomoc dorazila do systému. Ďalšie lode odpovedajú na našu výzvu. Výborne, je časť reintegrovať obe časti.

„Kapitán, máme príliš veľký výkyv energie!“

„Štíty?“

Štíty, bolo posledné na čo som myslel. Loď sa rozpadla... Vlastne, rozpadla je nesprávny výraz. Ktosi mi do nej vykopal ohromnú dieru. Spotený, smädný a vyčerpaný...kto vie, možno tak by sa cítil kapitán vesmírnej lode, keby sa účastnil podobného boja. Teda v prípade, že by to prežil. V tomto konkrétnom by už necítil nič. Úplný nebožtík.

Star Trek, kdeže ty herný si?

Po zhliadnutí nového Star Treku prevažujú pozitívne dojmy, a to je, myslím si, veľmi dobre. Na jednej strane je tu radosť z toho, že sa Star Treku podarilo vrátiť jeho lesk, na strane druhej je moje herné (a smutné) ja. Pretože v dnešnej dobe nemôžeme očakávať dobrú hru, ktorá by robila česť značke Star Trek.

Veď je to také jednoduché. Hra, ktorá sprevádza nový film je obyčajná arkáda, ktorá nie je ani o Star Treku, ale ani o poriadnej hre. Pri pohľade na kalendár samozrejme nikto nebude očakávať a vyžadovať adventúru – tie časy sú už dávno preč, a to i napriek tomu, že sa radia k najlepším hrám z tohto univerza. Lenže čo takto príbehová FPS? To by bolo schodné riešenie a dokonca i multiplatformovo možné. Veď história nám dokladá, že je možné spraviť kvalitné FPS hry z prostredia Star Treku. Či už to bol Klingon Honor Guard alebo séria Elite Force.

V tom prípade, čo takto vesmírny simulátor? Nie, tiež to nie je dobrý nápad – vlastne, tu je to podobný prípad ako X-WING a spol. Príliš PC centrické na to, aby sa do podobnej hry niekto pustil. Starfleet/Klingon Academy a Bridge Commander tak ostávajú jedinými simuláciami, ktoré má človek k dispozícii. Ešteže ten Bridge Commander má takú silnú moderskú komunitu, inak by nám už naozaj nič iné neostávalo.

Napriek nepriazni osudu, mám taký sen. Sen o RPG z prostredia Star Treku, o hre, kde by hráčova postava bola kapitánom vesmírnej lode a mal by k ruke svoju posádku. Skúmal by planéty, plnil úlohy pre Flotilu a nad tým by sa odohrával nejaký veľký príbeh. Hlavné misie na jednotlivých planétach by boli ručne kované, sekundárne misie by boli pol-na pol (ručná práva, generovaný obsah) a tie najmenej dôležité by boli náhodne generované celé. Tým by sa minimalizoval stupeň opakovania na minimum, a zároveň by bolo možné preskúmať celkom širokú časť vesmíru. Samozrejme by nechýbali i vesmírne konflikty, ktoré by sa však nemuseli zásadne končiť bojom. Samotný spôsob hrania vesmírnych misií by bol určite veľmi podobný Bridge Commanderovi. Na čo meniť dokonalosť? :-)

V tomto smere by ma veľmi zaujímalo, či sa objaví nejaký herný JJ Abrams, ktorý dokáže vytvoriť naozaj veľkolepú a kvalitnú hru vo vesmíre Star Treku. Koľko bude na to potrebovať? Rok, dva, desať? Star Trek Online je iná liga, okrem toho, MMO hry nepovažujem za normálne hry :-) Inak tu nie je nič a výhľadovo tiež nič nevidím. Pritom 25th Anniversary... Vidíte ako sa svet zmenil? K 40 narodeninám nevyšla žiadna hra. Vlastne vyšla, mala to byť hra Star Trek Legacy, lenže tá sa veľmi nepodarila. Okrem toho, ako ju môžem porovnávať s tak dobrou adventúrou :-) Škoda slov a zase nám ostáva už len tá povestná nostalgia.

Prvé dojmy: Mysteries of Westgate

Premium moduly pre prvú Neverwinter Nights boli zaujímavým krokom pre hráčov, a istotne i pre samotné Bioware. Vlastne, ono to boli také prvé DLC svojho druhu. Paradoxom je, že jeden z najlepších modulov ste, vďaka prieťahom a činnom spoločnosti Atari, získali zadarmo. Bol to modul od spoločnosti Ossian Studios menom Darkness over Daggerford.

Ossian majú skrátka smolu. Atari je príliš divná spoločnosť na to, aby všetko mohlo ísť podľa plánu. Pokiaľ ma pamäť neklame, čerstvo vydaný Mysteries of Westgate, bol hotový už koncom roku 2007, avšak kvôli snahe Atari vyvinúť akýsi podivný DRM pre svoje downloady, sa jeho vydanie neustále odkladalo.

Mysteries of Westgate je svojim spôsobom klasické DLC, teda čosi menej ako datadisk – do systému samotnej hry neprináša nič nové. A teda ak ste si z nejakého dôvodu neobľúbili druhý diel Neverwinter Nights, je veľmi pravdepodobné, že ani MoW vám nebude sedieť. Pretože nelieči neduhy, ktoré NWN2 má – nešikovná kamera, občasné problémy s AI a podobne.

Na druhej strane, zatiaľ sa zdá, že kvalitou bude niekde na pomedzí solídneho Neverwinter Nights 2 a vynikajúceho datadisku Mask of the Betrayer, ktorý patril k tomu najlepšiemu za posledných pár rokov. Hlavný príbeh vyzerá byť dostatočne zaujímavý, a už teraz sa začína všetko nečakane zamotávať. Vec sa má tak, protagonista (hráč) v akomsi dungeone medzi mnohými pokladmi objavil aj zvláštnu masku, ktorú si (ani sám nevie prečo) zobral. Avšak má to jeden háčik, odvtedy ho sprevádzajú nočné mory a nech sa snažil ako chcel, masky sa nedokázal zbaviť. Na radu mudrca z Cormyru sa napokon vydal do mesta Westgate, kde sídli zločinecká organizácia známa ako Night Masks – niekto tam by mohol vedieť o prekliatí, ktoré maska nesie.

Všetko je len začiatok, ktorý na scénu prinesie vašich spoločníkov, dobre napísané dialógy (miestami citlivo zhadzované humornými pasážami) a celkom slušnú váhu na role-play. Dobrodružstvo využíva celú škálu postupov, ktoré systém NWN2 umožňuje, k tomu, aby hráč mohol skutočne hrať svoju postavu. Veľmi často sa využíva aj systém vplyvu na vašich spoločníkov a vaše reakcie nie sú nikdy jednoznačné. Keď už som pri dialógoch – niektoré sú ozvučené (dabované) a celkom slušne, ďalšie zase vôbec. Podľa akého kľúča sa postupovalo netuším. Pravda, príliš to nevadí, ale občas to ruší koncentráciu na hru. Teraz hovorí, tu je zase ticho.

Naozaj som sa prvé hodiny bavil veľmi dobre, dokonca lepšie ako pri datadisku Storm of Zehir – aj keď ho mám rád, Mysteries of Westgate ťahá hlavný príbeh. Aspoň zatiaľ. Jediným čiernym bodom, inak na zaujímavom dobrodružstve, je tak ono nechvalné Atari DRM. Tri aktivácie na jeden počítač a nemožnosť hru spätne deaktivovať. A za ďalšie, mám podozrenie, že môj sa môj počítač správa akosi anarchisticky a nemá rád niektoré druhy DRM. Keďže aj v tomto prípade (stalo sa mi to už s Mass Effectom) mi odmietol hru spustiť. Jediné čo pomohlo, bolo stiahnutie NoCD patchu (inak tiež povedané cracku). V ten moment som mal chuť Atari napísať, nech mi vrátia tých 10 dolárov za tento Adventure Pack (ako sa DLC oficiálne nazýva).


Update: Zrejme som prišiel na to, prečo sa mi po aplikovaní posledného patchu nechcela hra spustiť (pôvodne som to riešil cez crack, avšak vďaka tomu hra na jednom mieste padala). Chcelo to len updatovať ".NET Framework 3.5". Zdá sa, že teraz už všetko šlape bez problémov.

Pár prírastkov a ako na ne...

Namiesto toho, aby som zbytočne plytval slovami o svojich nových prírastkoch do zbierky, som sa rozhodol ich trochu otestovať a napísať k nim, ako fungujú na moderných systémoch (žiaľ pre používateľov Win Vista, len pod Windows XP :)). Snáď to niekedy nejakému zblúdilcovi pomôže.

Ako som brázdil ebay, hľadal som či niekde nenájdem hru Klingon Academy za priaznivú cenu. Aj keď u nás sa dá stále na niektorých miestach kúpiť, jej cena bola veľmi nevýhodná (okolo 1800 ešte korún slovenských). A tak sa stalo, že som narazil na balíček klingonských hier, ktorý obsahoval aj Klingon Academy a stál ma sotva tretinu novej hry.


Klingon Academy

Hra, o ktorú mi išlo predovšetkým, bohužiaľ pod Windows XP SP3 nie je hrateľná. Hru je možné bez problémov spustiť, nastaviť všetky možné detaily, pozrieť si zaujímavé intro, skrátka zdá sa, že bude všetko fungovať. Avšak akonáhle prejdete do samotnej hry a objaví sa na scéne prvý objekt, hra sa začne sekať tak, akoby ste mali nedostatočnú konfiguráciu. Slideshow, nehrateľné (a to i po aplikovaní posledného patchu). Žiadna zo známych kombinácií na umúdrenie nefunguje, a tak ostáva len skúsiť hru na inom počítači s Windows 98.

Star Trek: Klingon

Táto virtuálna učebnica klingonskej kultúry je zdá sa pod Windows XP SP3 nespustiteľná, aspoň v mojom prípade vyhadzovala podivné chybové hlášky. Avšak v tomto prípade nie je nič jednoduchšie ako vyskúšať niektorý z virtualizačných programov. Ako som už nedávno spomínal, mám nainštalovaný Microsoft Virtual PC so systémom Win98 a tam táto „hra“ funguje bez problémov. Až na jeden malý detail – myš je v nižších rozlíšeniach trochu nepresná. Avšak to je skôr problém MS Virtual PC, ako programu samotného.

Inak je to program vskutku zaujímavý – áno, program, keďže toto sa snáď ani nedá nazvať hrou. V podstate je to akási učebnica klingonskej kultúry, vrátane jazyka. Zahraná a zrežírovaná priamo štábom, ktorý bol zodpovedný za seriál Star Trek: The Next Generation. Keď nič iné, aspoň je to neuveriteľná zábava.

Klingon Honor Guard

Snáď prvá skutočná FPS hra z prostredia Star Treku, ktorá bežala na engine Unrealu. Svojím poňatím ma blízko k Dark Forces, akurát sa odohráva na iných miestach a v inej galaxii. Veľmi zaujímavá, i keď dnes už príliš „obyčajná“ FPS hra.

Spustenie pod Win XP prebehlo viac-menej bez problémov. Je dobré si stiahnuť posledný patch na hru. Treba ešte dodať, že som mal zaškrtnutú Windows 98/Me kompatibilitu a v počítači mám nainštalovaný aj Glide wrapper, ktorý mohol tiež pomôcť.

X-Wing vs. Tie-Fighter + Balance of Power

Ďalšia srdcová záležitosť, aspoň čo sa série týka. X-wing vs. Tie-Fighter prakticky nemá problém s behaním pod najnovšími XP-čkami. V každom prípade – ako vždy – je dobré nainštalovať posledný patch (v prípade ak máte samotný XvT bez datadisku) a zapnúť Win98 kompatibilitu.

Napokon, jediná vec, ktorá vás môže na tejto hre naštvať je jej ochrana. Vložíte CD do mechaniky, pri spúšťaní si hra vypýta CD s Balance of Power. Vymeníte teda CD a hru spustíte. Nabudúce teda necháte CD v mechanike, ale hra si vypýta CD s XvT, dáte mu ho a hneď potom si opäť vypýta CD s Balance of Power. Argh. Zaujímavé je, že to nerobí vždy. Niekedy si vypýta len jedno CD. Divné a otravné.

Mimochodom...ak chcete počuť aj hudbu, ktorá hra priamo z CD, je dobré hru inštalovať z najnižšie označenej mechaniky.

Nemesis: The Wizardry Adventure

No a napokon je tu táto zaujímavá hra, akýsi spin-off série Wizardry. V podstate sa jedná o klasické RPG, ktoré je však (oproti normálnej sérii Wizardry) o niečo jednoduchšie. Autori ju nazvali "single character role-playing adventure". Hra obsahuje mnoho charakteristík svojich predchodcov, avšak tieto RPG prvky sú pred zrakmi hráča skryté, ale sú kedykoľvek k nahliadnutiu. Musím povedať, že po hodinke hrania, to naozaj vyzerá zaujímavo, avšak ešte uvidím, či si v dohľadnej dobe nájdem čas, tento 5 diskový kolos aj dohrať.

Čo sa spúšťania týka, je do DOSová hra, čiže s pomocou Dosboxu by nemali byť žiadne problémy. Hra by mala fungovať bez problémov na štandardných nastaveniach Dosboxu.

The Art of Queen the eYe

Za tých pár libier som nemohol odolať. O Queen: the eYe som už svoje spomienky spísal pre Kulturu Kriplů, a stále mi táto hra vŕta v hlave. Každý jeden list v tejto knihe len vracal onú nezodpovedanú otázku... Prečo ste tu hru zabili ovládaním!

Knižka v pevnej väzbe by sa dnes snáď dala prirovnať k „Making of“ dokumentom prikladaným k špeciálnym edíciám, akurát v luxusnejšom knižnom vybavení. Plná nádherných artworkov, prekrásne ilustrujúcich umelecké smerovanie hry a podtrhujú výtvarnú výnimočnosť, ktorú tejto hre celé tie roky prikladám. Medzi artworkmi je potom text, ktorý uvádza jednotlivé aspekty hry, postavy, ich tvorbu a rozoberá jednotlivé prostredia.

Svoje istotne povie i úvodné slovo do hry, resp. jeho úvodná časť (prepáčte mi trochu kostrbatý preklad). Mimochodom, písal sa rok 1998.

Revolúcia vo svete zábavy naberá na tempe. CD-ROM technológia približuje sen o skutočnom interaktívnom filme. Sen o prežívaní skutočne prirodzených svetov. O ponorení sa do záplavy zvuku a obrazu.

Ploché, dvojrozmerné sprity minulosti umierajú. Na ich miesto nastupuje grafika fotografickej kvality a dych vyrážajúce montio-capture modely. Kým vás realizmus obrazu a dynamika pohybu vťahujú dovnútra, hudba a zvuky vybudzujú vaše emócie.

Hry sa stávajú formou umenia...

Kniha ponúka pohľady na hru, ktoré sa na iných miestach vidieť nedajú. Človek tak zisťuje, že samotné herné „domény“ sú vlastne menším umeleckým dielkom, keďže majú svoju vlastnú vnútornú štruktúru. Rendery z vtáčej perspektívy hovoria sami za seba. Dokonca si myslím, že by sa z toho materiálu dal napísať celkom slušný článok á la „Making of...“ do časopisu. Lenže...

Plány, náčrtky a celý koncept. Je to veľmi zaujímavé, ale čím viac stránok človek prečíta, tým viac sa jeho myseľ upiera k výslednej práci. Niečo, niekto neurobil dobre...kde padlo to rozhodnutie a kto to testoval. Prečo? Neustále sa tak musím vracať k jednému bodu. Ešte nikdy som nehral hru, ktorá by sa tak urputne bránila hraniu. Niet sa tak čomu čudovať, že tento kus ostal v zabudnutí.

Wing Commander

Vždy som mal rád vesmírne „simulátory“, práve vďaka ignorovaniu fyzikálnych zákonov. Ale hlavne, človek tam každú chvíľu neoral cudziu zem :-). Nie je kam spadnúť...teda v prípade, že práve neútočíte na Hviezdu smrti. V histórii počítačových hier sa objavili dva výrazné vesmírne simulátory, každý trochu iný, a predsa svojim spôsobom rovnaký. Legendárna séria X-WING od Totally Games a Wing Commander od Origin-u.

X-WING necháme na chvíľu odpočívať – a to aj napriek tomu, že mám v ňom nalietaných viac hodín, a opakovane sa k nemu vraciam. Wing Commander bol trochu iný, už od začiatku viac zviazaný s príbehom. Z počiatku hráčovým...keďže protagonista ešte nemal oficiálnu identitu. Tú získal až v treťom pokračovaní. Blair... Chris Roberts a jeho filmové ambície v rámci hier a vesmírneho simulátoru. Pár dni dozadu som sa konečne dostal k filmovému zostrihu oboch dielov Wing Commandera. Jednak si človek príjemne zaspomínal na staré časy – bez toho aby musel niečo hrať, a jednak to dalo celkom novú perspektívu na kvalitu týchto filmov. Spomínaný zostrih štvrtého filmu má okolo 2:56, čo je naozaj dosť filmového materiálu. Samozrejme, je to len časť materiálu natočená pre hru, keďže v nej existovalo niekoľko možností, ktorými sa mohol príbeh vydať. Ani sa nečudujem, že bol v minulosti považovaný za najdrahšiu hru, čo sa výrobných nákladov týka. Mark Hamill, Malcolm McDowell, John Rhys-Davies, Tom Wilson a ďalší podávali v Price of Freedom skvelé výkony, dokonca si myslím, že lepšie ako v Heart of the Tiger. Zdá sa, akoby Chris Roberts chytil tú správnu režisérsku slinu, a čo si v prípade tretieho Wing Commandera len mierne skúšal, vo štvrtom pokračovaní rozvinul v plnej sile (a neskôr stihol pochovať v prípade celovečerného filmu).

Dobrá hra a dobrý interaktívny film, to sú spojenia, ktoré (historicky) nejdú príliš dohromady. Ale v tomto prípade sa to podarilo, i keď občas mal človek pocit, že hraná časť ustupuje tej hernej. Stále však aj herná náplň bola na veľmi dobrej úrovni. Rôznorodé misie, spracovanie vesmírnych bitiek. K dobru tejto sérii treba pripočítať unikátnu atmosféru, ktorú sa podarilo vytvoriť. Hry pôsobia ako filmy klasické filmy o letcoch (lode boli tvarované ako vesmírne náprotivky ponoriek, či lietadlových lodí), istým spôsobom sa podarilo dosiahnuť akéhosi prazvláštneho realizmu, že takto nejako by to mohlo fungovať – a to i napriek tomu, že ako každá podobná hra, aj Wing Commander do istej miery ignoroval zákonitosti vesmíru, alebo keď chcete tak fyziky. Skrátka bola to jedna vynikajúca séria, zaujímavý experiment, ktorá však skončila v hlbinách histórie a ustupujúcou popularitou PC hrania.


Dokonca som sa nedávno dozvedel, že na motív hry vznikol aj trinásť dielny kreslený seriál a vyšlo niekoľko kníh, popisujúcich dej Wing Commandera (hlasy postavám prepožičali Mark Hamill, Malcolm McDowell a Tom Wilson). Seriál už mám na dosah a o knihy sa začínam zaujímať. Uvidíme či prekročia tieň priemernej hernej-knižnej adaptácie. I keď už mám referencie, ktoré skôr kritizujú český preklad.

Samozrejme, filmové zostrihy tretieho a štvrtého dielu môžete nájsť na vynikajúcej stránke wcnews.com, kde okrem informácii o samotnej sérii nájdete aj čosi o remakoch a aj spomínaný kreslený seriál. Veľmi zaujímavé čítanie sú aj rôzne dokumenty, ktoré sa tam nachádzajú. Zatiaľ som si listoval scenárom k Wing Commander 3 alebo aj post-mortem dokument k štvrtému dielu. Bez zaujímavosti určite nie je ani Wing Commander Universe Bible, kde sa na začiatku objavujú predané kusy jednotlivých dielov série (Čo nám tie čísla dnes povedia?). Skrátka ak má niekto rád túto sériu, nemal by toto vynikajúce internetové miesto vynechať.

Snáď pre každého je alterego Marka Hamilla Luke Skywalker, pre niektorých je jeho druhou vydarenou postavou hlas Jokera v animovanom Batmanovi, málo ľudí si ho možno pamätá ako Ripburgera :-)... Pre mňa však po Skywalkerovi ostane asi navždy Christopher "Maverick" Blair.

Prvé dojmy: Assault on Dark Athena

Atmosféra to je slovo, ktorým často popisujem niektoré hry. Tiež by ma zaujímalo kde sa berie, čo je jej príčinou. Prečo u niektorých hier je, a u niektorých po nej človek nenájde ani stopy. Nový Riddick má perfektnú atmosféru, veľmi blízku svojmu predchodcovi. Ono sa niet čomu čudovať, veď je to v podstate remake.

Ako som si tak užíval začiatok tejto hry, rozmýšľal som, čo je na nej také výnimočné, ako to fakticky zdôvodniť. Je to unikátne prostredie, či hutná atmosféra. Opäť, čo robí tu atmosféru? AI protivníkov to určite nie je, nijak nevyniká, ale ani nijak nenadchne. Možno za to môže Vin Diesel a jeho neuveriteľný hlas. Môže mať človek takýto hlas? Vin Diesel je mimozemšťan. :-)

Hudba, zvuky, to je ono, to je ťažisko atmosféry. Výtvarné spracovanie ju len výborne dotvára. Zvuky...Assault on Dark Athena má vynikajúci dabing postáv, človek tomu verí, nepôsobí to umelo a nútene. Skrátka veríte tomu, že sledujete – ste súčasťou – nejakého príbehu. To je silou Dark Atheny. I keď hrateľnostne môže na niektorých ľudí pôsobiť mierne archaicky, stále ostáva jednou z najlepších FPS hier na PC platforme. Avšak uvidíme, či tento náhľad počas hrania ešte nezmením. Po prvých hodinách hrania je však dojem rovnako dobrý ako z predchádzajúceho dielu.

Spúšťať staré hry nie je (niekedy) sranda...

DosBox je takmer všemocný, aspoň pokiaľ sa držíme v obodí hier pre DOS, prípadne Windows 3.1x. Avšak akonáhle prechádzame na ďalšiu generáciu „Okien“ začína byť so starými hrami problém, ktorého riešením je mnohokrát len druhý fyzický počítač s príslušnou konfiguráciou.

Je to už pár dní, čo do mojej skromnej zbierky pribudla hra Lands of Lore 3, a tak som sa ju rozhodol vyskúšať. Samozrejme na súčasnom systéme bez úspechu. Hlavným problémom boli animácie, resp. renderované filmy, ktoré zakaždým z mne neznámej príčiny zhodia hru rovno do systému. Chce to rýchlu ruku na klávese ESC, aby sa človek aspoň dostal do hry. Zdá sa, že hradvérová akcelerácia funguje, nastavujem rozlíšenie 1024x768, grafiku na maximum a už sa teším na hru. Zbytočne. Hudba blbne, seká sa, neprehráva poriadne, a zvuky samotné sa tiež akosi zadrhávajú. Nedá sa to počúvať. Samotná hra sa – logicky – hýbe celkom svižne a vyzerá k svetu. Na to aká je stará, a na akom engine beží. Lenže v takomto stave sa nedá absolútne hrať. Nehovoriac o tom, že by človek musel striehnuť kedy sa začína zase nejaká animácia, aby rýchlo siahol po ESC.

Čo s tým? Vyskúšať nejaký virtuálny stroj. Hm. Microsoft Virtual PC 2007? To znie zaujímavo... Pravda, chcelo by sa dodať znelo, pretože Mick si neprečítal čo to „umí“. A tak som si nádherne zaspomínal na staré časy. Inštalácia Windows 98, hľadanie manuálu a zistenie, že na originálne CD aj tak funguje akýkoľvek CD Key z internetu :-). Windows je konečne nainštalovaný, teraz už ostáva len samotná hra. Hotovo, sama sa dokonca zapatchuje. Čo ma, mimochodom, celkom prekvapilo, že 10 rokov starej hre ešte funguje „autopatch“. Lenže čo z toho keď vlastne MS Virtual PC emuluje len šunku s grafikou S3, a teda samotná hra nehorázne seká. Na druhej strane, aspoň som si v pokoji mohol pozrieť intro :-). Škoda. Budem sa musieť poobzerať po inom riešení.

Ale aby som tomuto príspevku pridal aj nejakú úžitkovú hodnotu. Mám tu pre vás jeden „balíček“, ktorý obsahuje návod ako pustiť na moderných systémoch Redguard – zozbierané mnou, napísané niekým iným (v angličtine). Podľa tohto návodu som pred nejakým časom (asi rok dozadu) spustil Redguard aj ja. V mojom prípade to bol alternatívny postup uvedený v inkriminovanom návode. Balíček ešte obsahuje manuál k Arene, radu ako pustiť Arenu a Daggerfall v DosBoxe, patch a *.bat súbor na bezproblémové spustenie Battlespire a samozrejme utility k Redguardu. Skrátka taký malý pomocníček k hraniu série Elder Scrolls. :-)

Na stiahnutie: TES Help Pack

Mimochodom, od poslednej zmienky sa moja zbieročka rozrástla o pár nových prírastkov:

The Curse of Monkey Island
Lands of Lore (CD)
Realms of Arkania: Star Trail

Pravda Star Trail som už doma mal, ale iba ako hru v „Jewel Case“, toto je nádherná, klasická krabička s manuálom, mapa a pár srandičiek. Lands of Lore je tiež krabička, i keď už je to White Label (pamätníci vedia), avšak obsahuje všetko čo mala aj pôvodná hra. Skrátka nádhera. Len škoda, že to človeka existenčne vysáva, ak mi rozumiete :-). Normálne by to chcelo nejakého slušného sponzora.

Emocionálna cesta temným lesom...

Podivuhodný projekt. The Path, hra, ktorej inšpiráciou bola stará, známa rozprávka o Červenej čiapočke. Šesť sestier, každá má svoju osobnosť, každá je iná, má svoje vlastné skúsenosti a pohľad na svet. A každá z nich sa vyberie pod vaším dohľadom k starej mame. Pôjde rovno po ceste alebo sa zatúla tam, kde čaká hladný vlk...

Mám pochybnosti, mám mnoho pochybností a väčšina z nich sa práve týka tohto diela. Áno, „The Path“ je istotne kus umenia, otázkou však ostáva nakoľko je hrou. Ako sa pozerať na toto dielo, z akého pohľadu ho hodnotiť? Hodnotiť ho ako hru by bolo trestuhodné, pretože ono je skôr hrou len tak, na povrchu. Má akýsi herný základ a jeden zrejmý cieľ. Avšak ak sa hráč vydá priamo k zrejmému cieľu, priamo po ceste k babičkinmu domu, príde na koniec a bude rozčarovaný... Nebude chápať čo sa to deje, nepochopí ani smiešnu dĺžku hry – veď je to také krátke, prídem na koniec a je to všetko... Koniec.

Nie, to nie je úvaha získaná na základe osobnej skúsenosti. Je to vypozorovaná reakcia niektorých hráčov na rôznych (domácich i zahraničných) diskusných fórach. Pritom moja prvá reakcia bola zísť z cesty... Preskúmať okolie. Odrazu sa všetko mení, nálada, hudba, dokonca i vzory na obrazovke sa prikresľujú, či miznú. Krátka hororová hra, tak ju aspoň pomenúvajú autori. Neviem. Netuším. Horor si skôr moje vedomie predstavuje inak. Čo však nemožno „Ceste“ uprieť je jej intenzívna, temná až depresívna atmosféra. Konštantný smútok visiaci a zakrádajúci sa do hráčovej duše. Mimo cesty človek odhaľuje povahu a históriu postavy, ktorú vedie temným lesom. Nič nie je explicitne dané, všetko je len naznačované. Niekedy je to skôr ako zlý sen, niečo povedome nepríjemné, náznak vecí.

Hra a hráč, pojmy, ktoré inštinktívne používam, avšak ich správnym významom som si v tomto prípade nie tak úplne istý. „Cesta“ je svojim spôsobom veľmi podobná inému umeleckému zážitku. Passage. Obe si berú pre svoju prezentáciu princíp počítačovej hry, avšak sú niečo viac, niečo iné. Sú vyjadrením a zážitkom zároveň. Zážitkom veľmi individuálnym a svojským. Rozdielnym pre každého jednotlivca zvlášť.

Neviem si predstaviť, že by niekto „The Path“ hodnotil ako hru. Postavil by sa k nej, ako ku každej hre, ktorá sa nachádza na trhu. Po tejto stránke by musela skrátka dostávať veľmi nízke hodnotenia. Pretože „The Path“ skrátka nie je hra. Je to zážitok. Nepríjemný a zároveň zaujímavý. Avšak nad týmto dielkom treba ešte rozjímať, treba si ho poriadne prežiť a to som ešte zďaleka neurobil. Zatiaľ to bolo len mierne ponorenie do jazierka podivnosti, skúmanie brehov, pretože jeho hĺbky ma ešte len čakajú. Berte to prosím teda ako prvé dojmy z prežívania tohto neobvyklého zážitku.

Možno...možno aj ako dôkaz, že herné princípy môžu mať presah aj do miest, ktoré nazývame umením.