Niektoré koncepty fungujú večne, niekde inde sa zase opakovanie veľmi rýchlo omrzí. Niektoré hry majú v jadre zaujímavú hrateľnosť, ale ich prístupnosť býva zrážaná na bod mrazu inými rozhodnutiami. Posledné týždne som sa vracal k hrám, ktoré ostali rozohrané. Z takého alebo onakého dôvodu. A trochu som uvažoval nad tým, prečo sa mi k niektorých vracia ťažšie a k iným veľmi ľahko. Rovnako, môžete mať milión a jeden dôvod na to hru opustiť. Niekedy za to ani tak nemôže hra ako vaša vlastná osobnosť. :-) Priestor, čas a iné udalosti kaziace vám sústredenie. Obe hry, ktoré mám momentálne na mysli by sa dali veľmi hrubo zaradiť do podobnej žánrovej škatuľky – RPG. Čo nie je na týchto stránkach žiadne prekvapenie. Dokonca o jednej z nich tu mám pokračujúci denníček...
Čo s tebou Pool of Radiance: Ruins of Myth Drannor? Je to hra, ktorá má dobrú jadrovú hrateľnosť. Spracovanie súbojov jej svedčí, človek má po ruke rôznu sadu povolaní a kopec zaujímavého vybavenia. A predsa, tak ako je hra vo svojej definitívnej podobe postavená, jednoducho nie je príliš zábavné ju hrať. Ako hlavného vinníka v tomto prípade vnímam environmentálny dizajn. Veľká väčšina hry sa odohráva vo veľmi širokom a neustále sa opakujúcom podzemnom prostredí. Hra žiari najmä na miestach menších máp a v exteriéri. Akonáhle sa hráč ocitne v podzemí, všetka sranda ide nabok. Mapy jednotlivých poschodí bývajú veľmi rozsiahle a nezaujímavé. Naozaj je ťažké vypichnúť nejaký moment, ktorý by bol hodný zapamätania. Viem, že to bude asi znieť ako strašné klišé, ale niekedy je menej viac. Zovretejší dizajn máp podzemia by tejto hre neuveriteľne prospel.
Naozaj si myslím, že v jadre je Pool of Radiance veľmi slušná hra. Avšak z historického pohľadu nám jej lepšiemu prijatiu bráni jej povesť zabugovaného strašiaka nemajúceho problém odinštalovať vám systém. Technické problémy, ktoré hru sprevádzali po jej vydaní ju navždy odsunuli kamsi do obskúrnych hlbín hernej histórie. Je to skutočne tak zlá hra ako hovorí povesť, ktorá ju sprevádza? Nemyslím si. Problém je, že vďaka nešťastnému dizajnu istých jej – už spomínaných – častí, nie je ani najzábavnejšia.
Pritom má miesta kedy doslova žiari. Prechádzky po povrchu ruín Myth Drannoru sú zábavné a zaujímavé. Súboje sú takmer perfektné. A pri nich človek po rokoch zažíva opäť ten pocit okúzlenia fantastickým (až rozprávkovým) svetom Forgotten Realms. Pocit, ktorý mu pred rokmi priniesli hry ako pôvodný Pool of Radiance, Eye of the Beholder či Ravenloft. Pocit, ktorý však (z nejakého dôvodu) moderné hry z tohto prostredia nedokážu emulovať (či už sa jedná o Sword Coast Legends alebo MMO Neverwinter).
Všetky pocity však idú bokom, keď po nahraní hry musíte prehľadávať rovnaké, šedé priestory nezaujímavého podzemia. Hráte pol hodinku a už máte dosť. Pozriete sa na mapu a hrôzou vám vstávajú chlpy na krku. Koľko toho ešte musím prehľadať, kým sa dostanem ďalej? Och, a ono ma čakajú ešte aspoň dve podobné poschodia? Prečo?! :-) Stačilo tak málo a dnes sme sa mohli rozprávať o tejto hre úplne inak.
Najhoršie je, že si pri pohľade na mapu nepoviete:"Jéj som zvedavý čo sa tam ešte skrýva!", ale naopak:"Bohovia, koľko toho ešte budem musieť preskúmať!" |
Mimochodom, ešte mi napadá jedna hra, ktorá so sebou tiahne relatívne negatívnu povesť, pritom vôbec nie je zlá. Zhodou okolností sa odohráva v rovnakom svete a na rovnakom mieste ako druhé Pool of Radiance – Eye of the Beholder III. Ale tá by si zaslúžila svoj samostatný článok.
Druhá hra, ktorú som v úvode spomenul, patrí síce do rovnakej krycej škatuľky, ale tematicky je predsa len trochu na inom mieste. Preto dnes toto rozprávanie ukončím a budeme pokračovať niekedy na budúce. O hre... sérii hier, kde sa dieťa lúči so svojou matkou a vydáva sa do sveta...
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára