Keď dnes počujem a vidím tie komentáre hernej omladiny – dig čo to je za hru, veď sa to tam pohybuje ako krabica od mlieka, to auto predsa kĺže po ceste ako chladnička s mrazničkou atď. Pre takých mám len jeden odkaz – je to arkáda, volovia. Pre mňa za mňa nech sa to auto správa na ceste aj ako zápalková škatuľka. Podstatné je aby to malo – ako hovoria v anglofónnych častiach sveta – fun factor. Občas mám chuť tomu internetu dať palacinkárňou po čumáku. V prípade, že internet nejaký čumák má. Jeden nikdy nevie. Ale späť k takzvanému faktoru zábavy. Okrem toho, simulácia zo sveta, v ktorom sa odohráva Speed Racer – no veľa šťastia.
Aby som neriskoval ublíženie na zdraví od znalca speedracerovského univerza, hneď na začiatku dodávam, že som s ním zoznámený len zbežne. Ako mladý mág, ešte ledva učeň, som sa s ním stretol v animovanom seriály na nemecky hovoriacej televíznej stanici (pravdepodobne to mohla byť ORF, ale ruku do krabice so štrkáčmi za to nedám). Šialene ma to vtedy bavilo pozerať, ale nie natoľko aby som celému svetu nejako prepadol a začal si zisťovať informácie. Jednoducho povedané – bez pomoci wiki nástrojov – bol to animovaný seriál o strastiach pretekárskej rodiny Racerovcov a ich super modernom, ultra skvelom aute. Tatko Racer, ktorý auto zostrojil, Mamka Racerová, mladší synátor Racer s jeho opičím kamarátom a samozrejme synátor Speed Racer, ktorý závodil v onom super aute menom MACH 5. Nie, nepýtajte sa, netuším kam na tie mená chodili. Ak by sme mali byť striktne slovenský, rodinka by to bola zrejme Pretekárska, ale moja fantázia dnes nie je natoľko silná, aby som Speedovi preložil do slovenčiny i jeho prvé meno. Rýchlosť je totiž ženského rodu – kto vie prečo. Možno preto, že občas cítime nejakú tú potrebu pre rýchlosť, ale... to by už bola iná hra. Ale vy, drahá čitateľská obec, ho zrejme budete poznať skôr z filmového spracovania súrodencov Wachowských. Dobrý film. Farebný, zábavný, rodinný a (bohužiaľ) publikom nedocenený. 1000 MB Škoda. Aby sme ostali v automobilovej tematike.
Hra s poetickým názvom Speed Racer: The Challenge of Racer X v sebe skrýva závodnú arkádu, toľko typickú pre dobu prelomu 80-tych a 90-tych rokov. Podobná hrám ako Crazy Cars, Lotus Esprit Turbo Challenge, či Lamborghini: American Challenge. Avšak, v duchu svojej predlohy, zameraná i na využívanie rôznych šialených automobilových doplnkov ako – skákacie struny, rakety, bomby, štíty, nástroje potrebné na dýchanie a jazdenie pod vodou a podobne. Vyššie spomínaným hrám sa tak hlavne podobala spôsobom akým sa dívame na herný svet a na samotné auto – zozadu. A na prvý (laický) pohľad i podobnou technológiou zobrazovania okolitého sveta. Hra je to svojim spôsobom strašná, avšak má svoje nezameniteľné kúzlo. Alebo inak povedané, pre mňa má na sebe patinu nostalgie, ktorá mi zahmlieva zdravý úsudok. Možno.
V hre hráč ako Speed Racer vyzval na súboj Racera X v siedmych kampaniach, na tratiach plných nástrah, priepastí, poškodených ciest a plnými cestami neprajúcich súperov. Samozrejme tí Speed Racerovi nič nedajú zadarmo, a tak sa ho pokúšajú rôznym spôsobom dostať z cesty. Proti tomu má hráč k dispozícii už spomínané vymoženosti auta Mach-5, ktoré sú skryté pod tlačítkami A až G. Nakoniec, možno príde i Vladimír Mečiar.
Speed Racer sa v podstate ovláda veľmi nešikovne. Je to pocit, akoby človek nemal auto plne pod vlastnou kontrolou. Lieta z jedného konca obrazovky na druhý, neodpovedá na príkazy a celé to pôsobí akosi ťažkopádne (i keď možno som dnes na hru zbytočne prísny – v dobovom magazíne Bit schytala hra pozitívnych 86%). Avšak hra dá hrať aj v dvoch hráčoch, či už na jednom počítači alebo cez modem. A to je práve ten prvok, ktorý sa mi v pamäti hlboko zakorenil. Možno práve preto odkážem hre odpustiť, že nie je úplne dokonalá. Hrával som ju s bratom, hrávali sme hru s návštevami a kamarátmi (druhý hráč preberal pod kontrolu auto Racera X). Pravda ak príde na PC party hry, boli tu aj lepší kandidáti – pri Iron Manovi sa pri klávesnici mohli tlačiť až traja ľudia o Dyna Blasterovi ani nehovoriac. Avšak i so Speed Racerom bola zábava. Možno za to mohol práve mafián Vlado Mečiar. Kto vie. Dnes už naozaj neviem kto poukázal na fakt, že sa mafián podobá na nášho bývalého diktátora. Pravdou je, že odvtedy ho v tej postavičke stále vidím. I po tých dlhých rokoch absencie.
Nech už ju dnes vnímam akokoľvek, nemôžem poprieť, že som sa ňou v dobách jej slávy nebavil. Ostatne, i dnes som pri nej na nejaký čas vytvrdol. Preto keď sa naskytla možnosť, pripojil som ju do svojej zbierky originálnych hier. I keď treba povedať, že nie je úplne v kompletnom stave. Chýba v nej na krabici avizované audio CD. Nevadí, pri kúpe som to vedel. Problém je, že ak sa niekde objaví kompletná hra, veľmi často za ňu pýtajú viac ako som ochotný dať. Je to jednoduché. Inak je hra v slušnom stave a so všetkým ostatným čo k nej patrí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára