piatok 20. mája 2011

Mick, šiesty tohto mena

Počítačové hry sú fascinujúce. Pôvodne som uvažoval, či nasledujúci text nedám na svoj starý blog, pretože som si nebol istý, či úplne korešponduje s novým obsahom. Lenže potom som si uvedomil, že tento text je práve dôkazom toho, čo mám na hrách rád a čo nie je nič ojedinelé. Podobne nemyslím len ja, ale i ďalší rad hráčov. Možno nie presne mojím spôsobom, ale podobné texty sa dajú nájsť po celom internete. Spoločný majú presah za hranice samotnej hry. Niečo, čo tvorcovia hry primárne neplánovali, ale čo vychádza z prirodzenej podstaty hry - nutkanie hrať sa za rámec daný autormi. Pokojne to môžeme nazvať i ľudovou tvorbou, hraním sa s herným obsahom, ktorý môžeme nájsť naprieč celou hráčskou kultúrou. Nasledujúci text nie je žiadnym literárnym skvostom, v tomto poznám svoje kvality. Avšak i napriek tomu som ho stvoril práve pre moju budúcu postavu. Vo svojej podstate nadväzuje na pôvodný, päť rokov starý text, ktorý sa stále dá prečítať na mojom starom blogu. V rámci kompletovania obskúrnych textov sa možno i ten objaví aj na tomto blogu. Ako akási súčasť hráčskej sebareflexie. Aby bol kruh skutočne kompletný, uvediem nový text len mierne upraveným úvodom k starému textu:

Vždy a zásadne vždy, staviam pre svoje postavy v počítačových hrách nejaké pozadie, na ktorom môžem neskôr rozvíjať ďalšie veci. Nejak tomu bolo i v prípade Daggerfallu, a vlastne pri tejto hre sa táto moja vášeň rozvinula naplno. Takže teraz, keď sa blíži Skyrim musela i postava z Oblivionu predať svoje žezlo ďalej a vytvoriť tak "historické" pozadie pre novú postavu. Stará postava sa lúči a nová začne svoj život v momente keď začnem hrať Skyrim.



"Could be messy. But change is never pretty."
— Wulf

Ríša už dávno nie je čo bývala. Všade vládne chaos, možno ho často nevidno na prvý pohľad, ale tí čo si pamätajú staré časy to cítia. Vo vzduchu je zmena. Prastaré zvitky opäť formujú budúcnosť Tamrielu. Zo severu príde búrka. Stojím na vrchole Čarodejovej veže a dívam sa do diaľky, ďalej ako výšiny Jerallských hôr, ďalej ako je Bruma. Môj pohľad sa upiera na Skyrim. Prichádza koniec. Už neexistuje budúcnosť na Tamriele. Zdvihol sa chladný, silný vietor. Hmla pomaly zahaľuje okolité kopce a búrka silnie. Nesie skazu, berie všetko čo jej stojí v ceste, ale je tu ešte čosi. Nevýrazné, priam tiché, akoby naznačovalo čo bude. Najprv som to nevedel rozoznať, len som to podvedome cítil. Napokon sa to však prejavilo v plnej sile. Slovo. A to slovo bolo Dovahkiin...

Vtedy sen vždy skončí. A je ľahostajné, či sa nachádzam v Čarodejovej veži alebo na Ostrovoch. Sen si ma vždy nájde, i v rozmeroch Oblivionu. Z času na čas sa vraciam na Tamriel, ale už dávno som nenavštívil svoje majetky v Daggerfalle a okolí. Vlastne, keď tak nad tým uvažujem, väčšinu času trávim vo veži. Občas sa vyberiem na nákupy do Brumy, či Imperiálneho mesta, ale inak stále trávim čas štúdiom artefaktov a hlavne sa snažím pochopiť udalosti posledných rokov. Kde je svetu koniec? Mám pocit akoby som územie Cyrodiilu neopustil, už... Snáď to tak bude, od svojej smrti a znovu zrodenia. Už je to viac ako stopäťdesiat rokov. Nešťastná udalosť. Nie pre mňa, ako vidno, ja som sa z celej situácie celkom dobre zotavil. Inak by som nepísal tieto riadky. Lenže Tamriel prišiel o veľkého muža, o dvoch veľkých mužov počas krátkeho obdobia.

Uriel Septim VII. Akoby to bolo len pred pár mesiacmi, nie dávno, čo som sa s ním tajne stretol v paláci. Bola polnoc. Vtedy ma poprosil, aby som zistil, čo sa deje v Daggerfalle. Kto mohol vtedy tušiť, aké budú následky. Jedna z vecí, ktoré má stále mätú. Zdá sa akoby sa na Západe odohrali všetky možné udalosti, ktoré sa dotýkali Numidia. Akoby som sám spravil niekoľko rozhodnutí v jeden moment. Pritom si jasne pamätám, že som robil všetko pre Ríšu, pre cisára a nie naopak.

Boli to krásne časy, ale ako hovorí stará múdrosť, všetko krásne raz skončí. Celý čas som hľadal nesmrteľnosť, aby som nakoniec umrel a ocitol sa v novom tele. V tele, ktoré bolo slabé. Bez znalostí. Zo spomienok na minulosť ostali len nejasné útržky. Opäť som stál tvárou v tvár cisárovi. Nepoznal ma, i ja som vtedy matne tušil kto je. Ale vedel, že sa blíži jeho koniec. Koniec, ktorému som nedokázal zabrániť. Ale tieto udalosti som už spomínal vo svojich predchádzajúcich zápiskoch. Stratený a odhodlaný vrátiť Ríši dobrého cisára. Vtedy sa mi to zdalo hlúpe a zbytočné. Kto môže nahradiť Septima na tróne a zastaviť tak Dagonovu inváziu? Jedine ďalší Septim, drakorodený... Osudy zapísané na stránkach Pradávnych zvitkov sú podivné. Martin Septim bol synom svojho otca. Neveril by som, že dokáže ochrániť Tamriel, keby som to na vlastné oči nevidel. Obetoval sa, aby nehodný svet mohol ďalej existovať. Dagon bol zapudený späť do svojej ríše kdesi v hlbinách Oblivionu a svet sa začal pomaly rozpadať. Staré poriadky už neplatili. Malí, úbohí a ctižiadostiví obyvatelia Ríše cítili svoju šancu, urvať si kus koláča, ktorý prišiel o majiteľa.

Červená hora zobrala zo sebou veľkú časť Morrowindu a zdá sa, že celý Tamriel nie je na tom lepšie. Je chorý, akoby mu chýbal jasný smer ukazujúci cestu z chaosu. Niekedy uvažujem o tom, či náhodou Dagon nevyhral, pohltil svet aj bez toho, aby sa to naozaj stalo. Možno je môj pohľad na svet skreslený a septimovská dynastia naozaj nebola tou správnou pre Tamriel. Áno, viem si predstaviť ako moji vlastní ľudia teraz súhlasia. Nikdy sa nezmierili so septimovskou nadvládou. Ja, na druhej strane, by som za cisára položil i svoj život. Smiešne, ono sa to vlastne i stalo. Zanechal som svoje staré telo, aby som sa zrodil do nového rána. Neznámy, čo sedel v temnom žalári cisárskeho paláca. Jeden moment a všetko bolo inak. Slabý a unavený, nedokázal som už zabrániť istej smrti svojho priateľa. Poznal tú tvár zo svojich prorockých snov, ale už nevedel kto sa za ňou skrýva. Ale to už je dnes dávna história, ktorú snáď pripomína len socha draka v chráme Imperiálneho mesta.


Môj čas na tomto svete sa kráti. Cítim to každým dňom. Ťažko sa hľadal spôsob ako sa vracať, ako neustále prechádzať z jedného rozmeru do ďalšieho, nakoniec sa však zdá, že toto je môj posledný pobyt. Čas tak rýchlo beží, keď sa pozerám na mladého muža, ktorý bol len nedávno chlapcom. Poctivo cvičí pod vežou a neustáva, ani keď sa mu nedarí. Občas niečím nahnevá starého Alrica, potom je opäť na nohách a skúša všemožné kombinácie kúziel a útokov s mečom. Budú sa mu hodiť.

Len jeden pohyb očí a svet sa zmení. Nebolo to tak dávno, keď bol chlapcom bez rodiny. Malý, špinavý zlodej, povedal by jeden. Kto boli jeho rodičia nik netuší...aspoň si na nich nepamätá, ale drzosti mal dosť už od útleho veku. Bolo to z jari, keď som si šiel kúpiť nejaké ingrediencie do Brumy. Pred bránou bolo niekoľko detí. Behali hore – dole, bláznili sa a ani vo sne mi nenapadlo, že ich hra je šikovná kamufláž. Jedno dieťa prebehne okolo človeka, za ním druhé, trochu sa popostrčia, jeden spadne a ďalší šikovne okradne nič netušiacu obeť. Lenže s niečím predsa nerátali. Mág si svoje veci chráni – magicky. Ako náhle sa jeho ruka dotkla vzácneho grimoáru, ozval sa neznesiteľný, piskľavý zvuk. Na moje počudovanie to mladého zlodeja neodradilo. Strhol knihu a začal utekať. To si však už všimli i strážcovia a pustili sa do prenasledovania mladého výtržníka. Nechal som stráže plniť si svoju povinnosť a zapátral po užitočnom kúzle. Jednoduchom, ale efektívnom – prenesie ma k očarovanému objektu. Šokovaný výraz malého zlodeja vidím do dnes. Bodaj by nie, keď sa pred jeho zrakom zjaví postava vo farbách ohňa, akoby sa zhmotnila zo samotného vzduchu. Ani nestihol zabrzdiť, vrazil do mňa a s rachotom sa zrútil na zem. V tom už pribiehal funiaci strážca. Chytil chlapčisko za pačesy a postavil na nohy. „Toto je vaše, predpokladám.“ Podal mi grimoár. „Sú to darebáci, fagani bez rodín. Stále sú s nimi len problémy. Lenže tentoraz už ho ani predstavená sirotinca nezachráni!“
„Sirota? Čo s ním teraz bude?“ Nedalo mi to, tak som sa spýtal. Na tom chlapcovi totiž bolo niečo... trochu mi pripomínal jedného mága v jeho veku. Okrem toho, bol tu ten pocit ako keď som stretol mladého Nerevarina. I jeho aura bola trochu zvláštna.
„Do žalára pôjde, kam inam! Môže by rád, že mu nedáme useknúť tie špinavé paprče.“
„Iste, zlodej patrí do želiez,“ dodal som. „Lenže, čo s ním bude potom?“
„Skončí na ulici ako ostatní fagani a nakoniec príde o ruky. Ak nie niečo horšie...“ Strážca schmatol chlapca a vliekol ho smerom k hradu.

Nech si len pobudne vo väzení. Nejaký čas. Veď občas sa stane, že zo samotného dna vzíde nečakaný hrdina. Nech si skúsi aké je to byť za mrežami, pretože to v živote ešte neraz okúsi. Čo ma v myšlienkach opäť vrátilo k Nerevarinovi. Mladý muž bude potrebovať správnu výchovu. Okrem toho, už celé storočia som nemal žiadneho žiaka a čas na tomto svete sa mi začínal krátiť. Vedel som, že to bude môj posledný odkaz Tamrielu. Týždeň som ho nechal posedieť v hradnom žalári, aby som neskôr išiel vyprosiť jeho prepustenie do mojich služieb.Prijmem ho do učenia a ako velí tradícia, získa i nové meno.

Bolo to v Middas ráno, keď Alric priviedol chlapca do veže. Alric je môj správca veže, za mojej neprítomnosti dáva pozor na všetky moje veci. Starý mág, ktorý toho veľa prežil a veža mu je domovom už po mnohé roky. Napriek tomu, že chlapca naučím všetkému, čo poznám, Alric bude ten, kto bude na jeho výcvik dohliadať. Predsa len sa musím z času na čas vrátiť – Haskill je starý hundroš a neustále mi pripomína, kde by malo byť moje miesto. Niekedy mám pocit, že túto starosť len hrá a sám dobre vie, že jedného dňa bude premena dokonalá a ja už navždy budem spojený s Ostrovmi. Niekedy ma samého prepadá šialenstvo. Občas mám pocit, že sám o sebe hovorievam v inej osobe a považujem sa za niekoho iného. Predpokladám, že sa ním aj stanem. Ako to bolo? Vlastne bolo to úplne inak... Opäť mi začínajú unikať myšlienky. Chlapec.

Ako býva zvykom, po prvých týždňoch základného výcviku, musel chlapec prejsť rituálom, ktorý z neho spraví nového človeka. Nech sám seba volal akokoľvek, pod strechou veže, v spoločnosti mágov a pre samotnú esenciu mágie získa meno nové. Meno, ktoré si sám vybral. I tu sa so mnou opäť osud nepekne zahral. Určite to nebola náhoda, ale udalosti sa skrátka vydali svojim smerom. Jeho meno bude mojím menom. Meryaran Rimion, pre vonkajší svet známy ako Mick. Vonkajší svet nemusí poznať jeho celé meno a keďže je elfské, možno bude pre okolitý svet prijateľnejšia táto, ľudská, krátka forma.

Desať rokov ubehlo ako voda. Zvláštna fráza. Pretiekol ako piesky na púšti Alik’r, hltajúce všetko nepodstatné, formujúce skvelých bojovníkov. Nehostinná púšť, a predsa dáva svetu silu. Dnes to bude jeho posledný tréning, posledné lekcie. Navždy opustí toto miesto, len aby si našiel vo svete to vlastné.

„Mick, myslím, že na dnes už stačilo. Príď za chvíľu do mojej pracovne, prosím...“
„Majster?“ spýtal sa trochu rozpačito.
„Nadišiel čas...“ Zavládlo ticho. Vedel, že ten deň príde. Pripravoval som ho naň celých desať rokov. Vlastne možno to bolo len deväť. Chvíľu mu trvalo, než v tej makovici prijal svoj osud ako budúceho mága. Ale čoskoro poznal, aké strasti i radosti obnáša toto povolanie a prijal ho za svoje. Učil sa veľmi rýchlo. Niekedy som mal pocit, že v ňom drieme iná, mocnejšia sila. Zrejme nikdy neprídem na to, čo to bolo. Avšak vedel som jedno, jeho cesta učením vo veži len začína. Prvé kroky mimo nového domova ho zavedú na púšť Alik’r. Až nadíde čas. Čas je práve teraz.

„Meryaran Rimion môže byť len jeden. Nesúhlasíš, Alric? Nemusíš nič hovoriť, dobre vieš, že si to meno vybral sám. A ja som na neho hrdý... priveď ho sem.“

Dvere sa otvorili a Mick opatrne vstúpil do mojej pracovne. Bol trochu nervózny, očami lietal po celej miestnosti, občas sa snažil sústrediť na niektoré z kníh, len stále zrakom nezastavil na svojom majstrovi. „Majster?“

„Prišiel čas, aby sme sa rozlúčili. Na večnú večnosť.“ Vtedy som sa pozrel i na starého Alrica, pretože rozlúčka sa netýkala len môjho žiaka. Odchádzal som. Presne tam, kam patrím.
„Tamriel,“ pokračoval som. „Tamriel, už nie je viac mojím miestom. Stále viac som od neho vzdialený, deň po dni strácam samého seba, a preto nadišiel čas, aby si i ty opustil miesto, ktoré ti dalo budúcnosť...“ Chvíľu bolo ticho, obaja v miestnosti si jasne uvedomovali, čo tie slová znamenajú. V Alricových očiach som videl i náznaky sĺz.
„Alric, praiteľ môj, netvár sa akoby som umieral. Tú radosť nikomu v celom Oblivione nespravím. Len už mi Tamriel začína byť malý, vytráca sa moje pnutie k tejto ríši. Stále viac patrím na Ostrovy... a ty...,“ obrátil som sa k mladému Mickovi.
„Tvoje učenie v tejto veži je ukončené. Naučil som ťa všetko, čo som mohol. Na niektoré veci si budeš musieť jednoducho prísť sám. Nájsť ich vo svete. V tom je tá správna zábava. Možno nájdeš aj nesmrteľnosť, tak ako tvoj majster.“ Pri myšlienke na nesmrteľnosť som musel vylúdiť zvláštny úsmev, možno už trochu zaváňal šialenstvom, avšak usmiali sa i obaja prítomní.
„Meryaran Rimion zvaný Mick... osud alebo Pradávne zvitky chceli a tak si získal meno svojho majstra. Nie je však úplné a keďže tento Rimion onedlho prevezme meno iné, aby jeho odkaz nezapadol, predávam ti všetko, čo k tomu menu patrí. Farby ohňa i noci, rodový znak draka – akosi mám pocit, že k tvojej prirodzenosti padne dokonca lepšie – i túto akavirskú zbraň. Meč – dai-katanu, posledný svojho druhu. Ukovaný predkami z neznámeho materiálu, pevného ako daedrický, ľahký, ale pevný. Je to sesterský meč toho, ktorý som venoval svojmu predchádzajúcemu žiakovi, Nerevarinovi. A nakoniec, niečo čo sa možno ani predať nedá – s rodovými symbolmi i rodové meno. Nos ho s hrdosťou, akoby si bol mojim vlastným potomkom...“



„Och, Mick! Ešte jednu prosbu mám... Nepýtaj sa na dôvody, len mi sprav na svojich cestách jednu láskavosť. Keď narazíš na nejakú zaujímavú, novú literatúru, s ktorou si neprišiel do styku v mojej knižnici, nechaj vždy jednu kópiu pri Sheogorathovej svätyni. Ak pôjdeš náhodou okolo...“

Všetko, čo som mal. Všetko, čo som mohol, som odovzdal. Veža pripadla Alricovi, ten ju jedného dňa uzavrie, aby skončila tak, ako som ju pred stovkami rokov našiel. Mick, ďalší toho mena si nájde svoj vlastný osud. Prvé kroky ho povedú do púšte, kam ho však osud potom zavedie, to zatiaľ netuším. Vlastne, spomenul som si na svoje sny. Áno, jedného dňa zrejme skončí v Skyrime. Lenže čo ho tam čaká, je snáď napísané len v Prastarých zvitkoch.

Je koniec jedného života, druhý pokračuje. Putá tohto sveta už ma nijako neviažu. Meryaran Rimion, dvaja už nie sú. Už je len jeden a Sheogorath.

2 komentáre:

  1. Náhodou, Mick, toto vôbec nebolo zlé!
    :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Zase o něco větší očekávání 11.11.2011... Mimochodem velice epické jméno, Micku :)

    OdpovedaťOdstrániť