streda 1. decembra 2010

Alpha Protocol

Obsidian nesklamal. Nemohol sklamať. Alpha Protocol je naozaj zaujímavé RPG, ktoré si zaslúži pozornosť fanúšikov žánru. Svojim spôsobom je to výnimočná hra. Má hĺbku, pritom nie je frustrujúca a ponúka mnoho ciest a mnoho cieľov.


Alpha Protocol má výhodu v postavách a v tom ako sú napísané. Samotné spracovanie núti hráča k rozmýšľaniu a analyzovaniu situácie, v ktorej sa nachádza. Dalo by sa povedať, že dokáže veľmi dobre pracovať s hráčovými emóciami. Pritom príbeh nijako nevybočuje zo špiónskeho klišé. Špionážny thriller so všetkým, čo k tomu patrí. Samotný príbeh by sa celkom dal zhrnúť pod jedinú otázku „Prevažujú potreby väčšiny nad potrebami menšiny alebo jednotlivca?“. Je totiž na nej založená veľká väčšina rozhodnutí, ktoré musí hráč urobiť. A pritom nie sú jednoduché. Jeden život za viac, anonymných? Otázka, ktorá bude vnímavého hráča chvíľu trápiť. Pritom sa treba rozhodovať rýchlo.

--- nasleduje spoiler k jednej z misií ---
Príklad za všetky. Múzeum v Ríme, kde prišlo na kľúčovú situáciu – zachrániť buď Madison alebo zneškodniť bomby, ktoré by mali za následok viac životov. Doprava alebo doľava. Doslova. Pritom Marburg vám rovno povie, že stihnete len jedno. Jediná možnosť. Nemáte šancu zachrániť všetkých. Napriek Marburgovmu varovaniu, som sa rozhodol ísť po bombách. V hlave jedinú myšlienku, určite to nejako stihnem. Možno budem môcť zachrániť všetkých... Skoro to vyšlo. I tu sa však autori pekne zahrali s hráčovými emóciami. Po zneškodnení bomby sa na scéne objaví Marburg a s ním i živá Madison. Nádej tu ešte je. Že by to predsa vyšlo? Risk. Kdeže, Marburg je istým spôsobom vypočítavá sviňa. Dal vám na výber a vy ste sa rozhodli. Pred vašimi očami chladnokrvne Madison zastrelí. Žiadne veľké hrdinstvo sa nekoná. Zomrel človek, ktorému ste sľúbili, že ho ochránite. Marburg nakoniec nezabudne dodať, že nad týmto rozhodnutím ešte budete uvažovať, bude vám ležať v hlave – čo sleduje scéna vo vašom úkryte. Ako Mike sedí na gauči a hlavou sa mu ženú myšlienky na Madison a jeho rozhodnutia. Je to vlastne odraz toho, čo sa v ten moment deje v hráčovej hlave. Rozmýšľa a premieta nad svojimi rozhodnutiami a ich následkami. Nehľadiac na myšlienku, či jednoducho nešlo Madison z toho celého vynechať. Je dosť pravdepodobné, že by to šlo? Čo určite vyskúšam pri ďalšom hraní.
--- koniec spoileru k jednej z misií ---

Podobne by sa dali rozobrať aj ďalšie postavy a ich motivácie, nehovoriac o samotných rozhodnutiach hráča a ich následkoch.
Pre mňa osobne má takýto prístup v RPG hre oveľa väčšiu cenu, ako rôzne fungujúce, či nefungujúce technické herné mechanizmy, oveľa väčšiu cenu ako dokonalá grafika. Možnosti, následky a emócie. Samozrejme to by nebolo možné keby boli všetky postavy zle napísané. Avšak to v prípade hier od Obsidianu príliš nehrozí. Vždy dokážu do príbehu zasadiť zaujímavé postavy a postavičky. Neviem ako to robia, ale vždy sa nájde nejaká, ktorá zaujme alebo je istým spôsobom špecificky zapamätateľná. Dobre napísané postavy dokážu udržať pozornosť hráča a svojim spôsobom ho viac zainteresovať do celého prežívania, resp. príbehu hry.

Alpha Protocol má samozrejme svoje muchy a mušky, avšak nezdá sa mi, že by nejako nabúravali celkový pozitívny dojem z hry. Nikdy ma nedokázali vyhodiť z rytmu, resp. z príbehu. Boli to skôr drobnosti technického rázu, ktoré sa dajú ľahko prehliadnuť. Preto nechápem to množstvo „iba“ priemerných recenzií, ktoré si hra vyslúžila takmer od všetkých médií (česť výnimkám). Keď som sa pýtal prečo, jediná odpoveď, ktorá mi napadla bolo, že všetci príliš očakávali niečo ako Mass Effect. Pritom Alpha Protocol je takmer jeho opakom – čo sa herného systému týka. Tvrdé, priam papierovo/tabuľkové RPG, kde má každá vlastnosť svoje miesto, resp. viditeľný účinok na hru samotnú. Nie je to strielačka – bez bodov na zbrane nikoho netrafíte – avšak odohráva sa v modernom prostredí, s modernými zbraňami, a tak očakávania išli iným smerom, než hra samotná. Vlastne to celkom vypovedá o stave hernej žurnalistiky ako takej. Je viac založená na (falošných) očakávaniach, zle chápe žánre (i keď to majú priamo v podtitule hry) a je zameraná viac na technickú kvalitu ako myšlienkovú (ktorú často absolútne ignoruje). Jediné čo mi v AP chýbalo, bola možno väčšia pestrosť misií. Ocenil by som napríklad nejakú infiltračnú misiu á la Kasumi k Mass Effectu 2. Kde by sa hráč musel dostať na nejakú spoločenskú udalosť, z nej sa nenápadne vytratiť a dostať sa k citlivým údajom uloženým niekde v majiteľovom dome. Alebo niečo podobné. Rozhodne by to hrateľnosť ešte viac spestrilo.

Alpha Protocol je výborná hra a nezaslúžila si ani tie mizerné predaje, ani tie priemerné hodnotenia. Avšak potvrdzuje len stav herného priemyslu – kedy sa dobre predávajú najmä jednoduché, bezmyšlienkovité veci.

1 komentár:

  1. Já to říkám furt, že recenzenti nadávají dostatek času a schopností na zhodnocení tak komplexního žánru jako jsou rpg. Viz recenze FNV na Hrej. Utopit málo.

    OdpovedaťOdstrániť