pondelok, 2. júna 2014

Herný "skill" kdeže si?

Hry sú o zábave, o tom sa so mnou snáď nikto nebude hádať. Príznakom moderných hier je rýchla, bezproblémová zábava, ktorá vlastne v konečnom dôsledku nezaberie príliš veľa vášho času. Jasné, že hovorím hlavne o mainstream AAA produkcii a nie o šialených indie výtvoroch, ktoré sú často postavené na skutočne ostrej výzve. Chce to čas a trpezlivosť sa takú hru naučiť. Ostatne, tak to bolo aj s väčšinou starých hier.

Ovládanie, prostredie a spôsob akým pred vás hra stavia svoje prekážky bolo súčasťou hrania takejto hry. Človek to musel dostať do krvi, aby v tom bol dobrý. A to je dnes, ako posledné týždne tvrdo zisťuje, pre mňa veľký problém. Je až smiešne spúšťať tie niekedy až 20 rokov -  i viac - staré hry, ktoré človek ako 12 ročný zvládal s radosťou a prehľadom, a neprejsť hneď cez druhú obrazovku. A to je problém, v prípade ak by ste chceli ukázať takú hru verejnosť v živom streamovanom prenose. Dôvodov takejto degradácie schopností je hneď niekoľko: a) človek nemá toľko voľného času, koľko by podobná hra vyžadovala; b) človek už nemá toľko trpezlivosti s hrou ako v minulosti; a napokon c) pokiaľ je v súčasnosti hráčom, jeho schopnosti sú značne degenerované a prispôsobené mainstream produkcii.

Mám vyhliadnutých niekoľko hier, ktoré by bolo fajn vytiahnuť z historického herného archívu a pozrieť sa im na zúbok. Ale takmer pri žiadnej som si nie istý vlastnými schopnosťami a teda i výsledkom v živom prenose. Každá z nich by si vyžadovala dlhé hodiny a hodiny tréningu, ktoré jednoducho nemám – aj keby som ich chcel mať. A tak občas rozmýšľam kam sa tento skill podel. Kam odišiel a čo som mu spravil, že sa už nevrátil? Aby bolo jasné, to nie je problém len starých hier – zisťujem, že to začína byť problém aj pri drsnej indie produkcii. Jednoducho stratím s hrou trpezlivosť – čo sa pred 20 rokmi určite nestávalo.

Pri písaní týchto riadkov sa pozerám na krabicu s hrou Barbarian. Do dnešných dní si živo spomínam na jeho divné ovládanie pomocou F-kových kláves. Ako som sedel pri 286-tke a úpenlivo sa snažil prejsť cez prvé obrazovky, aby som na ďalšej potupne umrel, pretože som nestihol stlačiť správnu klávesu. A znova, a znova, a znova až mi celá, divná ovládacia schéma neprešla do rúk natoľko, že všetko išlo relatívne hladko. Alebo čo takto Rick Dangerous? Ten mal jednoduché ovládanie, ale vlastnosť, ktorú zdieľal s mnohými starými hrami – naučiť sa jednotlivé obrazovky a postupy, ktoré na nich treba spraviť. Ísť s ním dnes do live streamu, pravdepodobne by som sa to učil znova, pretože dnes si to už sotva pamätám. A bolo by to realistické opakovanie jednej chyby za druhou, jedného pokusu za tým ďalším. Pomalé postupovanie a časté umieranie. Pre mňa samotného by to bola stále zábava – je to predsa súčasťou DNA hier, ale pre niekoho kto by to chcel sledovať? Už jedine, že ja sám by som bol pri komentovaní vtipný. Mno.

Obdobie medzi rokmi 2003 a 2008 si pamätám ako neuveriteľne tragické. Kedy som často plakal nad tým, že už sa skrátka nerobia také dobré hry ako za mojich teenage čias. Dnes? Dnes, keď má prakticky minimum času na voľnočasové aktivity, sa svet stihol zblázniť. Deje sa mi presne to, čo som pozoroval u kamarátov v predchádzajúcom období a divil sa, ako je to možné. Kopia sa mi hry, ktoré by som si rád niekedy zahral. Fyzická kôpka rastie, digitálna zásobáreň sa nafukuje a ja sa vlastne nemôžem sťažovať na nedostatok nových, zaujímavých hier. Pri niektorých z nich sa stále však vynára oná základná otázka – čo tvoj skill chlapče, dáš to dnes ešte vlastne vôbec? :-)

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára