utorok, 17. júna 2014

Emuláciou k poznaniu

Emulácia je druhá strana starých hier. Vdychuje im druhý život a vďaka nej môžu niektoré staré skvosty objaviť i nové generácie. Emulácia nie je dokonalý spôsob akým hrať staré hry, ale je vlastne celkom prístupný. Musím povedať, že staré konzoly som neemuloval už celé roky. Dosbox to je jedna stránka emulácie, ale staré herné konzoly to je trochu iná káva.

Začiatkom tohto storočia som bol celý nadšený z možnosti emulovať hry zo NES, SNES, či Gameboya. A presne v tomto období som aj hral veľké množstvo hier z týchto platforiem. Vyskúšal, či rovno prešiel mnohé klasiky z oblasti RPG a pričuchol i k ostatným žánrom pre tieto platformy typickým. Posledný víkend som sa k emulácii po dlhej dobe vrátil. Skúšaním a testovaním, než skutočným hraním. Pravdepodobne za to môže Mutant League Hockey, ktorý som objavil pred týždňom, keď som uvažoval čo ďalšie hrať naživo. Zábavná variácia na brutálny hokej. Nuž, a keď už som mal spustený jeden emulátor, nič nebránilo tomu, aby som sa poobzeral aj po iných. Vlastne nie, ten nápad prišiel neskôr.

Najprv som objavil ľad, teda vlastne ICE. Tento nástroj vám pomôže integrovať vašu knižnicu herných romiek do Steamu. Mixne ich k ostatným hrám tak, aby ste ich mohli spúšťať jedným klikom priamo z vašej digitálnej, hernej knižnice. Pohodlne a rýchlo. Keď si ešte predstavím, ako by to mohlo fungovať s Big Screenom – staré hry na veľkej obrazovke. Niekto si povie – rozmazaný fľak. Ja však dodávam, nikdy to nie je tak zlé ako si človek myslí. Samozrejme mám na mysli samotnú emuláciu hry na veľkej obrazovke, nie systém Big Screenu ako takého. Ten funguje náramne dobre a ikony vašich hier sú plne k dispozícií. Použitie ICE chce však trochu hrania sa s editovaním textových súborov a nastaveniami samotných emulátorov. Na stránkach je však všetko vysvetlené tak, že to pochopí aj taký technický analfabet ako som ja. Takže vlastne nemusíte mať veľké starosti.


Emulátor je alternatíva. Pre tých, ktorí nemajú možnosť hrať na pôvodnej platforme. Pretože zážitok zo samotného hrania cez emulátor je vždy nejakým spôsobom skreslený. Zobrazenie je iné, ovládanie je iné, prístup k systému je iný. Skrátka existuje tu množstvo rôznych faktorov, ktoré ovplyvňujú samotný herný výstup a tým aj zážitok. Sakra, veď ja si už dnes ani nemám kam zapojiť moje NESko (televízia už má len HDMI vstupy – to vlastne platí aj o PS2 ak sa nemýlim)! A na vlastníctvo ďalších konzol a starých počítačov skutočne nemám miesto. Aj keby som chcel, tak to skrátka nejde. Emulácia si vyžiada svoju daň v podobe niekedy nedokonalého behu hry, ale aspoň tým človek poznáva tvorbu z iných platforiem na vlastnej koži. Poznať históriu znamená vedieť odkiaľ hry pochádzajú, ako sa vyvíjali a kam smerujú. Znalosť, ktorá dáva človeku perspektívu a prehľad. Samozrejme neplatí to len u hier.


Otázku legálnosti či nelegálnosti na tomto mieste vynechám. Beriem v úvahu, že tu nie je všetko s kostolným poriadkom, na druhej strane – všetko človek robí pre poznanie samotné, nie pre materiálne obohacovanie sa. Cez emuláciu si tak môžem vyskúšať množstvo hier, o ktorých existencii som mal len matné alebo dokonca žiadne povedomie. Mutant League Hockey môže byť jedným z príkladov. Vedel som o existencii amerického futbalu, ale o hokeji nie. Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistil, že je to i celkom zábavná hra. Ďalším víkendovým prekvapením bolo pre mňa zistenie, že existuje i Pokémon hra pre veľkú konzolu. Doteraz som bol presvedčený, že Pokémon hry sú výsadou handheldových zariadení od Nintenda. Teda s výnimkou fotenia pokémonov a troch štadiónových hier pre N64 a Gamecube. Pokémon XD by sa dala opísať presne ako som už naznačil – Pokémon hra pre veľkú konzolu. A na moje prekvapenie (už ďalšie) nestratila nič na svojej návykovosti a hrateľnosti. Dôkazom môže byť doba 4 hodín, ktoré som s ňou už strávil a to i napriek tomu, že emulácia nie je práve najhladšia. Vo väčších priestranstvách môj počítač evidentne nestíha. Hra je stále relatívne plynulá (až na pár výnimiek) za to však zvuk a hudba  je v týchto rozsiahlejších priestoroch nepočúvateľný. Ale hra samotná je skrátka výborná a človek sa od nej nie a nie odtrhnúť. Napokon je tu hra Pirates: Legend of Black Kat pre PS2. Hovorím si, pirátska hra to by mohlo byť zaujímavé. Huh? Od Westwoodu? Westwood urobil niečo čisto na konzolu? Hmm, rok 2002, to už boli takmer pred smrťou, zvieraný molochom EA. Ako sa hovorí za skúšku nič nedáš, tak som skúsil. Prvých 20 minút? Tá hra vyzerá zábavne. Má hlavnú ženskú hrdinku. Boje na vode i na súši. Hľadanie pokladov a... prvý dojem veľmi slušný. Po 20 minútach sa však emulátor porúčal s chybovým hlásením. Keďže všetci vieme ako je to s konzolami a ukladaním pozícii..., musel by som to celé absolvovať od začiatku. A to sa mi v ten deň už nechcelo. Rozhodne sa však plánujem k tejto hre ešte vrátiť. Už len preto sa presvedčiť, či tej dobrý prvý dojem vydrží alebo sa po ceste niečo pokazí.


Druhú skupinu potom tvorili hry, o ktorých existencii som vedel, avšak nikdy som ich nemal možnosť vyskúšať na vlastnej koži. Ako napríklad fajnový Dog's Life, Micro Machines v4 alebo Monster Hunter. Apropo Monster Hunter, už konečne chápem prečo toľko ľudí občas prirovnávalo Dragon’s Dogma k Monster Hunterovi. :-) Hra, ktorá ma tiež celkom chytila i keď má veľké výhrady k tomu, ako tu funguje kamera. Čo môže byť v boji s agresívnymi príšerami problém.


Učenie, skúšanie a poznávanie. Emulátory sú na tieto činnosti celkom dobrým nástrojom. Nenechajú nás zabudnúť na výbornú hernú minulosť a možno objaviť aj hry, ktoré nie sú tak všeobecne známe ako iné. Ak máte nejaké typy na neprevarené, málo známe herné tituly pre konzoly od NES až po Gamecube, sem s nimi. Vždy si rád vyskúšam niečo nové.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára