pondelok, 24. júna 2013

Vzbura Dónskych rytierov

Slovenské RPG, ktoré pozná skoro každý – avšak nie podľa toho ako ju hral, ale aká povesť ju predchádza. Vzbura Dónskych rytierov (vyšla v anglicky hovoriacich zemiach ako Revolt of Don's Knights) je hra, ktorá by sa mala nachádzať v zbierke každého múzea potencionálne sa venujúceho hernej histórii Česka a Slovenska. Nielen ako exemplár na vývojovej časovej ose, ale i ako exemplárny príklad zlých rozhodnutí. Skutočne, niekde vo svojom jadre je Vzbura celkom zaujímavá hra. Avšak pár zlých rozhodnutí v dizajne hry ju úplne zabil. Doslova.

Vzbura Dónkskych rytierov je do istej miery klasický štvorčekový dungeon, ktorý však ide nad rámec jednoduchého blúdenia temnými kobkami. Má v sebe to, čo ja mám na dungeonoch rád, to čo si predstavujem ako ideálny spôsob pre tento typ hry – interakciu s okolím a predmetmi. Teda niečo, čo v médiách často nazývajú ako „adventúrne prvky“. Lenže dostať sa k tomuto obsahu vyžaduje prelomiť sa cez (minimálne) dve steny problémov, ktoré si autori svojimi rozhodnutiami pripravili. Čo steny, ten jeden problém je poriadny Veľký čínsky múr. Dá sa prekonať, ale málokto to vydrží.

Prvým problémom je užívateľské rozhranie – je antiintuitívne, ide proti všetkým typovým zvyklostiam, a preto robí zo hráčovi veľké problémy ovládnuť hru. Na druhej strane – ako každé rozhranie i na rozhranie Vzbury sa dá po nejakom čase používania zvyknúť. Čím dlhšie hru hráte, tým menej vám bude pripadať nepoužiteľné a nepraktické. Avšak stále vám bude vŕtať hlavou, prečo to nešlo vyriešiť inak – možno klasickejšie.

 
Druhým problémom, ktorý vám dá po čumáku takú, že ešte dva dni budete vidieť hviezdičky, je bojový systém hry. Všetko zle. Prečítate si manuál, zistíte, že autori išli na to celkom originálne – hráč sa musí kryť, naznačovať údery a udierať – potenciál to má veľmi, veľmi zaujímavý. Avšak prax je frustrujúca, často nefungujúca a nie je vždy úplne jasné ako sa má hráč zachovať. Ktoré štatistiky ovplyvňujú čo. Boje prebiehajú tak, že hráč vidí vlastnú postavu odzadu. Postaví sa oproti útočníkovi a teraz je na hráčovi, aby stláčal tie správne klávesy. Pri súboji s kuchárom ide len o besné stláčanie všetkého, čo klávesnica ponúka. S nejasným výsledkom – však ja ho nejako nakoniec dám. Ak sa vám to aj náhodou podarí, tak to neznamená, že sa môžete statočne postaviť prvému protivníkovi, na ktorého narazíte. Pretože do neho narazíte ako do tvrdého múru.

Pritom za tým všetkým sa skrývajú nápady, ktoré mohli spraviť zo Vzbury Dónskych rytierov takú malú, domácu underground klasiku. Využívanie predmetov vo svojom okolí (je v ceste diera – nevadí, položím na ňu dosku), naberanie vody, zhasínanie svietnikov, ktoré sú možno pákou k tajnej chodbe, či rôzne druhý hádaniek brániacich vám v postupe. Dokonca i cieľ hry je postavený na zaujímavom nápade – zistiť mená všetkých potencionálnych zradcov kráľa. A podľa toho, ako úspešne sa vám to podarí sa bude vyvíjať i záver hry. Nie všetky prvky sú nutne originálne – mágiu tvorenú na základe byliniek sme mali možnosť vidieť aj v iných hrách, ale v konečnom dôsledku vytvárajú zaujímavý celok.

Obrázky z pokročilejších častí hry - DJ

Problém Vzbury vidím hlavne v tom, že sa snažila byť za každú cenu originálna. Čo je, ako nás práve táto hra na mnohých miestach presviedča, nie vždy dobrá cesta. Myslím si, že by jej viac pomohlo keby sa v sférach užívateľského rozhrania a bojového systému inšpirovala typovými klasikami a nesnažila sa o niečo nové. Niekedy si nového ceníme, niekedy je to skrátka na škodu samotnej hry. Pretože sú to, podľa mňa, práve tieto dva spomínané prvky (užívateľské rozhranie a súboje), ktoré hru nadobro zabili. Samozrejme, niekto by mohol namietať, že v dobe svojho vydania bola už i graficky za zenitom. Áno, v podobe veľkej konkurencie ako Stonekeep, či Anvil of Dawn určite, avšak jej grafické spracovanie má svoje nezameniteľné kúzlo. Je zastarané, avšak má vlastný štýl, čo sa vždy cení.

Hra má svoje nepopierateľné chyby, avšak ak sa cez tú hrubú vrstvu nepohodlnosti dostanete, objavíte pod ňou celkom zaujímavú hru. Vďaka nápadu DJ z oldgames.sk, tak postupne niekoľko hráčov objavuje skryté tajomstvá hry, ktorú takmer nikto poriadne nehral (ani Lukáš Erben, ktorý ju recenzoval v Score 42 a dal jej hodnotenie 1/10). I ja som nakoniec – z časových dôvodov – prehľadávanie hlbín nedokonalej hry musel vzdať, avšak ďalej sledujem progres, ktorý robia chalani na oldgames.sk

Čo sa však nemení, je túžba mať túto hru vo svojej zbierke - v krabicovej podobe aspoň anglickú verziu, keď nie slovenskú, ktorá by bola úplne najlepšia.

3 komentáre:

  1. Krabica - podla aktualnej informacie co mam od Mareka Cimmermanna, slovenska verzia nebola nikdy dana do distribucie, takze nevysla.
    Mozeme ukoncit dlhorocne patranie...

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Dik za info. Takze ostava len zohnat anglicku, o ktorej vieme, ze je. A ja som ju raz mal na dosah ruk :(

      Odstrániť
  2. Ja som tu hru skusal raz a pak po par rokoch znova a nikdy som nebol schopny zabit ani len toho kuchara :D

    OdpovedaťOdstrániť