utorok, 27. novembra 2012

Zabudnuté zvitky: Shadows of Northmoor, časť II.

Ako som spomínal v predchádzajúcej časti – pre svoj plánovaný (a nikdy nedokončený) mod som napísal aj niekoľko textov, ktoré tvorili jednak ideové pozadie miesta, a jednak už konkrétne príhody, ktoré sa stali predchádzajúcim návštevníkom tohto zvláštneho podzemia (dva fragmetny denníkov). Keďže som si konečne našiel čas, aby som sa po spomínaných textoch obzrel, tu prinášam zblúdilému čitateľovi môjho blogu prvý z nich. Je najobsiahlejší, a je to rozprávka. Ľudová rozprávka, ktorú si autor vypočul v oblasti grófstva Northmoor (provincia High Rock) a verí, že sú v nej zachytené dávno zabudnuté, reálne udalosti. Znalci slovenských ľudových rozprávok v nej isto poznajú jednu konkrétnu, ktorú som transformoval na moje potreby a reálie sveta Elder Scrolls. A teda stále pevne dúfam, že Pavol Dobšinský nerobí vo svojom hrobe vývrtku. :-) Ako som už spomínal v predchádzajúcej časti – tým, že som z tejto „legendy“ spravil ľudovú rozprávku, elegantne som obišiel rozpory, ktoré by sa v nej mohli nachádzať voči zavedenej mytológii herného sveta. Sám patrím medzi ľudí, ktorí nemajú moc v láske, keď im mod nabúrava originálny svet a jeho atmosféru. Rozprávka sa predáva ústne, počas generácií sa rozširuje a nabaľujú sa na ňu nové tematické celky, takže aj keď je v jadre možno rozprávaním o existujúcej udalosti, počas storočí je už natoľko zmenená, že už ťažko odlíšime pravdu od fikcie.

Pár vymodelovaných zbraní, myšlienka vložiť ich do (vtedy) jednoduchého podzemia a čo z toho vzniklo? Trošku sa mi to rozrástlo a tu je rozprávka (mimochodom, ďalší kameň úrazu bol, že sa nenašiel nikto, kto by bol ochotný ju preložiť do jazyka anglického), ktorá hovorí o vzniku pevnosti Northmoor, ďaleko od Northmooru...


Ruiny pevnosti Northmoor v daždi.


Bolo – nebolo, na kráľovskom dvore Northmooru, vyrastalo malé chlapčisko. Nebol on urodzeného pôvodu, ale keby sa on do panských šiat poobliekal, neviem či by bolo bývalo aj v celej krajine poriadnejšieho a krajšieho chlapčeka. Mal tam kráľ aj dcérku, trocha mladšiu, ako bolo naše chlapčisko. A deti ako deti – skamarátili sa spolu, až natoľko, že by nebolo dňa aby sa spolu nebavili a milá kráľova dievčička sa s chlapčiskom po kráľovských záhradách prechádzala.

To samozrejme nebolo po vôli starej Akere, ktorá svojho synáčika pre kráľovskú dcérku pripravovala, že „tak a tak – kňažná jediná a s tým sopľošom zapodieva sa!“ Kráľ najprv nepočúval – jedným uchom dnu, druhým von – ale to neustále prevrávanie ho omrzelo a tak dal rozkaz, aby chlapčiska odohnali. Jaj, ale tu mladá kňažná pustila sa do plaču a nariekala zle-nedobre, ak by sa len dotkli jej kamaráta. Kráľa už jej nariekanie omrzelo, a tak jej spravil po vôli.

„Veď je,“ hovorí, „ešte len dieťa; časom sama príde k lepšiemu rozumu.“

Ostalo teda všetko, ako bolo: deti hrávali sa spolu a nik im viac neprekážal. Neskôr prestali byť aj deťmi, ale ich zábavky neprestávali. Ale po čase staré priateľstvo začalo ešte len teraz medzi nimi prekvitať, čo deň to tuhšie, čo ďalej to krajšie a milostnejšie. Niekto ich však po tajnosti sledoval. V záhradách, v komnatách, bol ako tieň.

Sordan, kráľov najlepší radca a syn starej Akere. Sama ho rozmaznávala, sama ho tá stará čarodejnica pripravovala a núkala mu kráľovu dcéru. Až ho tá myšlienka samého posadla. Sordan Temná tvár, pretože ju stále nosieval zahalenú za tmavou maskou. Hovorievalo sa mnoho, že Sordan je pol človek, pol dremora. Že v jeho žilách prúdi krv daedier. Či to pravda bola, potvrdiť nikto nemohol. Sordan bol, ako už bolo povedané dobrý radca a hrdina Northmooru.

Mladá kňažná už bola hodná – na vydaj! Zo všetkých strán prichádzali pytači, a to samí kráľovskí synkovia, a to čo jedni odišli, to druhí hrdší prišli. Veruže ich mala na každý prst desať. Mohla si v nich preberať ako v hnilých hruškách milá kráľovská panička. Ale ona vždy len zmizla, stratila sa od nich; a už ju mohli nájsť len pri jej milom chlapčiskovi – Zoranovi. A kedykoľvek otec tak medzi rečou spomenul, že ktorý by sa jej z toľkých hrdých pytačov páčil, ona mu jednoducho odpovedala:

„Otec môj, veru by som darmo inak povedala: najviac sa mi ľúbi ten náš Zoran, a ak ma máte vydať, nuž tak ma vydajte za neho.“

Spočiatku to kráľ prepočúval, ale čo bolo veľa, to bolo veľa. Nahneval sa. Ale prečo aj nie?! Veď toľko kráľovských synov – a Zoran, syn roľníka?

Na dobrú radu nemusel dlho čakať. Sordan videl príležitosť ako sa zbaviť soka. Sprvu myslel, že nechá Zorana zabiť, a že bude po všetkom! Ale kráľ bol príliš dobrý, aby na také čosi pristúpil, len tak nevinného šuhaja zmárniť. Tu však dostal nápad.

Môj najjasnejší kráľ,“ povedal rozhodnutý Sordan, „keď to za veľa pokladáš, pošlime my Zorana dobrým spôsobom na takú cestu, z ktorej sa nevráti, ani keby sto rokov putoval. Pošlime ho k slncu, aby zistil, prečo je do poludnia naveky ide hore; od poludnia ale prečo sa kloní dolu a slabšie hreje?“

„A veru je to rada múdra!" samému kráľovi zdalo sa, že jeho dcéra si najskôr odvykne od Zorana, ak ho dlhší čas neuvidí.  

Kráľ si nechal zavolať Zorana, dali mu nové šaty, peňazí na cestu a vypravili ho k tomu slnku na výzvedy. So slzami v očiach sa sním kráľova dcéra lúči a on tiež s ťažkým srdcom poberal sa na ďalekú cestu. Nik mu však nevedel dať rady, kade ísť, kam sa za slncom vydať. A tak sa držal vlastného rozumu. Nepustil sa proti slncu, ale držal sa za slncom – prosto, kde ono zapadá.

Putoval pustými horami, kamennými cestami, až po dlhom chodení príde do cudzej krajiny, kde jeden veľmi mocný, ale slepý kráľ panoval. Ten keď sa dopočul o Zoranovi a jeho ceste, hneď ho nechal zavolať do svojho prekrásneho paláca. Veľká palác a v ňom zlatý trón; lebo i on radu potreboval; takú akú mu nik okrem slnka nemohol dať.

Zoran stojí pred kráľom – a ten, akoby len svojim ušiam chcel uveriť, opýtal sa ho:

Či ty, syn môj, ideš k tomu slnku?“

Že veru on, smelo odpovedal Zoran.

„No, keď tam ideš, opýtaj sa ho, čo je to za príčina, že ja, mocný kráľ, na moje staré kolená takto som oslepol. Ak tak spravíš, polovicu kráľovstva ti hneď prepustím.“

„Prečo by som sa nespýtal, keď už tam raz budem?“ prisľúbil Zoran. A kráľ mu kázal dať toľko peňazí, koľko mu bolo treba na cestu.

Stúpal on za tým slncom ďalej. Stúpal hustými horami, pustými dolinami, kde ani hlasu človečieho slýchať, ani šľaku vídať nebolo – až prišiel na kraj mora. More bolo široké a hlboké. Neprichodilo mu obrátiť sa ani napravo, ani naľavo; lebo slnce práve za morom sadalo. Ale ako cez more? Chodí po brehu sem i tam a húta si: „Čo tu robiť?" Ako tak chodí príde k nemu jedna veľká ryba – vodný drak. Dopoly vo vode a dopoly von z vody, brucho mala svieže ako iné ryby, ale chrbát uhorený ako uhlík, od slnečnej žiary.

„Kdeže si sa tu vzal, človeče?" vraví mu tá ryba. „Len kde ty chodíš? Čo ty chceš?"

„Kdeže chodím? Čože chcem? Rád by som ta za more, lebo – tak a tak – idem k slncu na výzvedy."

„K slncu?!" dvihol sa vodný drak. „Ale keď už hovoríš. I mňa to slnko pekne spaľuje. Mohol by si sa prepýtať, prečo ja veľký a ťažký vodný drak nemôžem nikdy na spodok vody sadnúť ako ostatné ryby. „Spýtaš sa?“

„Aj by som sa opýtal," hovorí Zoran. „Ale ako sa môžem opýtať, keď slnko je tamto za morom?"

„No, veď ťa azda prenesiem; len si sadaj!" Naradovaný Zoran si rýchlo sadol na chrbát ryby a tá ho cez to šíre more preplavila.

„Keď sa budeš vracať, tu ťa budem čakať,“ volal drak za ním, keď sa on poberal ďalej. A stúpal pustinami, kde ani vtáčka vidno nebolo, nieto dajakého človeka. Už nemusel byť ďaleko od kraja sveta, lebo slnko pred ním k zemi sadalo.

Prišiel teda Zoran k slnku, poklonil sa a začal rozprávať. Spýtal sa:

„Povedz že mi ty milé slniečko, ako je to, že ty do poludnia stúpaš hore a od poludnia sadáš dolu, a už len slabneš a slabneš?“

I povie mu slnce:

„Hja, braček môj zlatý, spýtaj že sa ty tvojho pána, ako je to, že on od narodenia len rástol na tele a na moci, a teraz na staré kolená i on schyľuje sa k zemi a slabne? I so mnou je to tak. Mňa moja mamička každé ráno, ako pekného chlapčeka, znovuzrodí, a každý večer, ako slabého starčeka, do svojho lona prijíma."

Tu zas ďalej rozprával Zoran, prečo ten a ten kráľ na svoje staré dni oslepol, keď on predtým taký jasný a dobrý zrak mal.

„Hja, prečože ostal slepým? Oslepol, keď spyšnel. Lebo sa chcel rovnať bohom a dal si postaviť sklené nebo, posiate zlatými hviezdami, aby tak, sediac vysoko, rozkazy vydával po celom svete. Ak pokloní sa pred bohmi do prachu a dá zničiť to sklené nebo, hneď vyjasnie a svet pred jeho očami bude opäť jasný, ako prv.“

„A ten vodný drak, tá ryba prečo nemôže ako druhé ryby potopiť sa až na dno vody?"

„Preto, že nejedia ľudského mäsa. Ale povedz jej to, až budeš veľký kus od brehu mora.“

Poďakoval sa Zoran za dobrú radu a odoberal sa preč. Ale slnko ho ešte zadržalo. Jednu radu a jeden dar ti dám, mocný Zoran. Keď budeš prechádzať kráľovstvom onoho pyšného, slepého vladára, usteľ si po tri noci a tri dni na púšti Alik’r. Potom mu slnko podalo žiariaci kameň a dodalo:

„Keď sa stratíš, vždy ti pomôže nájsť tu správnu cestu.“

Príde teda Zoran k tomu moru. A drak-ryba hneď začne vyzvedať, aby jej povedal, čo slnko odhalilo. Ale Zoran vedel, že rybe nič nesmie prezradiť, kým ho na druhý breh neprenesie.  Sadne na chrbát – ryba pláva s ním, tak že ostávajú zákruty za ňou. Uprostred mora zastane a vraví mu:

„Tu ťa hodím zo seba, ak mi nepovieš!“

Ale on ani hlásky nevydal; nuž tak ho milá ryba niesla ako predtým. Ale pri kraji skočil rýchlo z jej chrbta, asi tak tri siahy od brehu – a dal sa na útek. Keď už bol hodne ďaleko, zavolal na rybu:

„Ani sa nikdy na dno neponoríš, kým sa nenaješ ľudského mäsa!"

Ako keby celý Oblivion do ryby skočil, nahnevala sa tá ryba. Praštila na more chvostom, tak že vytresknutá voda siahala Zoranovi do pása. Ale v takej malej vode ryba až k nemu nedoplávala, pretože bola veľmi veľká.

„Keď ma už teraz Oblivion neprehltol, už ma viac nič nevezme!“ vydýchol si Zoran a dal sa ďalej na cestu – stále proti slnku, aby z cesty nezablúdil.

Po dlhom putovaní prišil k tomu slepému kráľovi.

„Či vieš syn môj, prečo som o zrak prišiel?"

„Preto si oslepol, že si spyšnel a chcel si rovnať bohom. Ak ponížiš sa pred bohmi do prachu a dáš zničiť toto sklené nebo, hneď vyjasní sa svet pred tebou a budeš vidieť ako kedysi."

Poslúchol kráľ. Sklené nebo nad sebou zničil, a pred bohmi do prachu padol. Zrazu mu v očiach svitlo, akoby ho z hrobu na božie svetlo niekto vyviedol. V tom okamihu dostal Zoran pol kráľovstva. Zoran sa tak stal kráľom, ale nezdržal sa ani chvíľu, len sa domov ponáhľal. Predtým sa však na púšti na tri dni a tri noci zastavil.

Keď tretiu noc slabý zaspával, padla na široké pláne púšte Alik’r hmla hustá ako mlieko. Z nej sa pomaly vynorila ženská postava, krásna deva, s očarujúcou chôdzou a medovým hlasom.

„Statočný si ty, Zoran. Veľké činy ešte vykonáš. K bohom pyšného kráľa si priviedol a svojou statočnosťou a poslušnosťou svojmu kráľovi si ich priazeň získal. Preto ti dajú dar. Dar ktorým nielen svoju milú zachrániš, ale i nehodného kráľa a jeho verných,“ s týmito slovami mu podala obrovské kladivo. To sa však okamžite zrútilo k zemi.

„Ako by mohol smrteľník, také čosi do rúk vziať,“ opýtal sa zoslabnutý Zoran.

„Čisté srdce a priazeň bohov, to všetko stačí, milý Zoran. Skús to ešte raz.“ Ukázala na kladivo ponorené v piesku púšte.

A náš hrdina sa do kladiva zaprel tak, že jeho nohy sa zaborili do hlbín púšte. Kladivo pomaly zdvihol ponad hlavu. Potom od vyčerpania zamdlel.

Ráno sa mu zdalo, že to bol len dajaký čudný sen. Lenže ono kladivo stále ležalo vedľa neho. Kladivo bohov. Vzal ho do ruky. Na svoje vlastné prekvapenie ho zdvihol ako pierko. Ľahúčko. Tak teda sa domov poponáhľal. A dobre urobil.

Zvony bili na poplach. Mal to byť veľký deň mocného Sordana, bola to však jeho veľká prehra. Jeden zo susedných kráľov si vybral nesprávny čas na vojnu. Malo to byť v deň, keď sa kráľova dcéra za Sordana mala vydať. Útok však našiel kráľovstvo nepripravené, a temný kráľ z východu pálil jednu dedinu za druhov. Až prišiel k mestu. Sordan Veľký, hrdina Northmooru a warlock. Vždy ochránil kráľovstvo pomocou svojej mágie, bohovia vedia kde bol jej pôvod. Bol na kolenách a kráľovi muži v obkľúčení.

„Poddáme sa! Poddáme sa!“ kričal ako zmyslov zbavený Sordan. To však už nevydržal náš Zoran. Z požehnaním bohov, predstúpil pred mužov Northmooru a zareval:

„Sme synovia Northmooru, narodili sme sa tu, a tu i zomrieme. Žiaden cudzí kráľ nebude nikdy vládnuť našej zemi!“

Otočil sa a sám sa pustil do prišelcov od temného kráľa. Obrovským kladivom rúbal raz na jednu, raz na druhú stranu. Ničomníci lietali do všetkých strán. Jeho reč a jeho činy povzbudili ostatných, siahli po svojich zbraniach a pustili sa do boja s nepriateľom. Mesto bolo slobodné. S ním celá krajina.

Sordan ponížený sa do úzadia schoval, a milá kňažná spoznajúc svojho milého, na neho zabudla. I keď bez chudobných šiat, a odetý v jasnej zbroji, stále ho poznala. Stále k nemu lásku cítila. Tak sa k svadbe schyľovalo.

Starý kráľ však nezabúda na svoju úlohu, a teda sa Zorana pýta:

„Nuž, ako je to, ako s tým slniečkom? Povedzže nám ty to ešte raz, syn môj!" povie napokon kráľ.

A. veru ho mamička jeho každé ráno ako jarého chlapčeka znovu rodí a každý večer ako slabého starčeka do svojho lona prijíma," rečie šuhaj.

„A veru to i ja rástol som a bol som mocný, ale teraz zoslabol som a schýlil som sa dolu. Vy, deti moje, pôjdete hore!" doriekol kráľ a dal im svoje požehnanie. Bol sobáš, bola svadba, bolo šťastné šuhaja kraľovanie!

[tu končí najrozšírenejšia verzia rozprávky, moje výskumy však objavili ešte jednu verziu, menej rozšírenú, ale predsa známu – hlavne v juhovýchodných častiach provincie Northmoor. Druhá verzia sa líši hlavne v závere, tá vypúšťa poslednú vetu – v niektorých variantoch i celý odstavec – a pokračuje ďalej, pasážou so Sordanovou pomstou a jeho koncom]

Nebolo by to však všetko, keby ľstivý Sordan nepreklínal Zoranovo meno. Ubehli roky, v ktorých sa Zoran stal mocným bojovníkom, miláčikom kráľa i ľudu. Len jeden človek nebol šťastný. Sordan Zlomocný. Otrávil starého kráľa a vinu preniesol na udatného Zorana. Ten sa bránil, že tak, či onak to urobiť nemohol, že vtedy bol on zo svojou milou. Nebolo to márne. Starší teda rozhodli, že treba vypočuť kráľovu dcéru, ale jej nebolo.

„Skántril ju!“ kričal Sordan a dav ho nasledoval.

V plameňoch mal zhorieť náš šuhaj, v plameňoch mal nastať koniec jeho dní. Plamene horeli, jeho duša prosila bohov o spravodlivosť. Oheň dohorel a Zoran tam stál nedotknutý jediným jazykom plameňa.

„Bohovia vám ukázali pravdu, on to bol čo zabil kráľa! Sordan!“ vykríkol Zoran a utekal, čo mu sily stačili späť do paláca. Prišiel však neskoro. Sordan bol preč a sním i jeho milá.

Neostávalo mu nič iné, len sa opäť po rokoch vydať na cestu. Kam slnce zapadá a možno i ďalej. Len aby našiel svoju milú a pomstil smrť svojho kráľa.

Dlhé dni prenasledoval svojho soka. Prešiel cez mnohé kráľovstvá, mnohé ríše, ale akoby sa pod zem prepadli, či ich Oblivion pohltil. Veru po tých rokoch, si Zoran spomenul na dar od slnka. Ten vzácny kameň. Použil ho.

„Slniečko, slnko, nech si kde si, pomôž mi nájsť tu správnu cestu k mojej milej, premilenej Eriane.“

Kameň mu v ruke zažiaril, vzniesol sa k oblohe a zmenil sa na hviezdu. Tá sa pomaly vznášala nad šuhajovou hlavou a ukazovala mu cestu do neznámych miest. Vtedy Zoran dorazil k starej jaskyni. Povrávalo sa, že v nej býva drak.

Nebol by to Zoran Statočný pred ktorým sa i Oblivion trasie, aby sa draka bál. Tak vstúpil do hlbín zeme, aby svoju milú našiel.

Sordan ho však už čakal, veľa mŕtvych mu tou dobou už slúžilo. Veru nemal to Zoran ľahké, každú potvoru však jeho kladivo ľahko zvládalo.

„Nebojím sa ťa ja, Sordan. Syn čarodejnice, kráľovrah! Postav sa mi, ak si taký statočný!“

Hromami a bleskami zaútočil Sordan na svojho soka. Kladivo ich však všetky hravo pohltilo. Potom spolu bojovali po tri dni a tri noci, na zemi i pod ňou, v daždi i snehu. Stále nemal súboj víťaza. Nakoniec však Sordan svojou prekliatou zbraňou vypichol Zoranovi jedno oko. Ten sa v ukrutnej bolesti skácal k zemi. Avšak keď sa warlock chystal zasadiť konečnú ranu, zo Zoranovho vrecka vyletela malá hviezdička a prepálila čarodejníkovi obe oči. Zoran i keď v bolestiach neváhal, schytil kladivo a rozmliaždil Sordanovu hlavu. Bol mŕtvy.

Pyšný Zoran nechal na počesť svojho víťazstva vystavať nad jaskyňou obrovskú pevnosť, ktorej dal meno svojho rodného mesta – Northmoor. Tam sa usídlil, a spolu so svojou milou žili šťastne až do smrti.
 

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára