utorok, 13. novembra 2012

Legenda z Prastarých zvitkov o pevnosti Battlespire, časť prvá.



Snehový podvečer. Nič nové na Skyrimských kopcoch. Po ceste kráčal muž a vietor mu vháňal všetko sneh do tváre. Fúkal ostrý severný vietor. Slnko sa pomaly lúčilo s tamrielskou oblohou. Len kdesi z diaľky sa ozýval dračí rev. Nie, dnes už nie. Dosť bolo lovenia dračích trofejí. Ten, ktorého volajú Dovahkiin sa vracal domov. Do siene Heljarchen, kde ho čaká jeho žena, deti a snáď pokojný večer. Ešte nestačil ani striasť sneh zo svojich pliec, už ho prišla privítať jedna z jeho dcér. „Oci, oci, čo si mi priniesol?“ Vždy rovnaká otázka, vždy iná dcéra. Aspoň sa v tej zvedavosti striedajú. „Na, chytaj! Krásne červené jabĺčko.“ Vďačné a nenáročné. Schytila jablko a bežala sa pochváliť sestre. Netrvalo dlho, zhodil zo seba všetku zbroj, navliekol pohodlný, zdobený odev a chystal sa k neskorej večeri. Za chvíľu zo zadnej izby pricupká ďalšie dieťa. „Oci, môžem sa ísť hrať ešte von?“
„Nie,“ odpovedá rázne Dovahkiin.
„Ale, ociíí... Runa povedala, že...,“ nestihla dokončiť vetu Lucia. Dovahkiin ju prerušil mávnutím rukou: „Už je neskoro, a beztak sa tu potuluje kopec podozrivých indivíduí. Keď poviem, nie, tak sa so mnou nevyjednáva!“ Mal starosti. Nešlo ani tak o malé skupiny banditov, ktoré sa potulovali po okolí. Tých by zvládlo osadenstvo domu bez problémov. Starosti mu robil ďalší drak. Pomaly ho to už unavovalo. Jeden drak za druhým. Akoby sa rodili na povel. A to už to má Alduin v tejto sfére bytia za sebou. Aspoň v to teda dúfa. Lucia však naďalej stála pred ním, vzdorovite ruky v bok. „Vieš ty čo,“ dodal nakoniec, „skoč do pivnice a naplň tento džbán medovinou. Keď sa vrátiš, poviem vám všetkým jeden starý príbeh!“ Podal Lucii džbán a obrátil sa na svoju ženu. „Daj na stôl niečo pod zub, prihoď pár polienok do ohňa a pokojne sa pridaj k nám!“ Ty a tvoje dobrodružstvá, čítal jej to priam z tváre. Usmiala sa a začala chystať príbehový večer.
Zanedlho všetci sedeli okolo Dovahkiina a snažili sa počúvať každé jeho slovo. I bardka, ktorá slúžila v jeho dome sa pridala k diváctvu. Možno i ona sa naučí niečo nové a neskôr to využije pri svojej práci. Dovahkiin sa pohodlne oprel, napil plným dúškom medoviny a začal rozprávať svoj príbeh...

Budem vám rozprávať príbeh Battlespiru, tak ako ho mne rozprával môj učiteľ a veľký hrdina Cyrodiilu, ktorému ho zas rozprával syn starého Chimerea. Je to príbeh o Mehures Dagonovi, jeho légiách, ktoré napadli a ovládli Battlepsire vďaka veľkej zrade. Príbeh o jednom z mojich predkov, nositeľa meča menom Ebenový drak, ktorý dnes odpočíva v Northmoorskej sieni. Vkráčal do Battlepsiru, pevnosti mimo náš svet, v hĺbkach Oblivionu, aby podstúpil záverečné skúšky. Očakával test, avšak nakoniec stál takmer sám proti légiám Oblivionu a zrade, za ktorou stál sám zradca Ríše Jagar Tharn. Volal sa Rimion z Alinoru.


Stĺp svetla, ktorý ho preniesol do iného sveta, z neho strhal takmer všetko čo so sebou niesol. Ostal mu len otrhaný plášť, rukavice a jeho verný meč. Rimion bol čepelomág (blademage), ovládajúci staré umenie mágie a meča. Hneď po príchode však zbadal, že čosi nie je v poriadku. Všade naokolo vládol chaos a nekonalo sa ani žiadne privítanie. Žiadne oficiality, nič. Veľmi skoro poznal, prečo tomu tak je. Neďaleko vstupnej haly totiž ležala mŕtvola a okolo nej niekoľko skampov. Hnusné, malé potvory. Ale zdá sa, že sa s nimi dá pohovoriť. Rimion mal vždy radšej slová ako krájanie daedier na malé kúsky. „Povedz mi ako sa odtiaľto dostanem, a ja pri všetkých bohoch prisahám, že ti neublížim!“
„SKUTOČNE? Dobre-prečo nie. Len jedna cesta späť, do človekosveta, VEĽKÝ boss sigil, dotkneš a BUUUM! Len jedna cesta von, z bossmi. Ha-ha! Skutočne bezpečná. Jedna cesta, nasadni na magický čln, hovoria bossovia. Ha-ha.  Naozaj bezpečné. Teraz, ty si sľúbil! Neublížiš!“
„Prísaha je prísaha a posvätná pred bohmi!“ Dodal Rimion.
Druhý skamp bol rovnako komunikatívny. Podarilo sa mu ho presvedčiť, aby šiel s ním. On je boss, a skamp bude poslúchať, inak mu narve tie jeho dlhé uši do... Skrátka, Rimion bol presvedčivá osobnosť. Po chvíľke blúdenia po zamorenom priestore Rimion zistil, že nebude jediným preživším. Bol tu ešte niekto, žena menom Vatasha Trenelle. Rovnako ako on, i ona sa pokúšala dostať z Battlespire a podľa všetkého bola niekoľko krokov pred ním. Nejakým spôsobom sa jej podarilo infiltrovať medzi daedry, a zdá sa, že jej inkognito zatiaľ neprasklo. Na jeden z prvých odkazov narazil pri výklenku, kde v odkaze našiel niekoľko užitočných rád. V prvom rade, zdá sa, že potvory využívajú akési amulety, ktoré im pomáhajú prekonať zapečatené miesta. A v druhom rade, že neďaleko miesta – kde sa našiel zvitok s odkazom – sa nachádzajú modré drahokamy, ktoré liečia a obnovujú magickú silu. Užitočná rada. Rimion nečakal a okamžite sa vydal smerom k drahokamom. Malo to malý háčik. Pár dremor na ceste a vermaiov, ktorý mu blokovali cestu ďalej. Pokúsil sa s nimi vysporiadať, aby zistil, že nebudú takým jednoduchým orieškom ako sú skampovia. Okrem toho, skamp, ktorý ho mal sprevádzať sa kdesi túlal. Nevďačné potvory!


Čo však bolo na tejto úrovni podstatné, boli kotvy. Päť magických kotiev, ktoré držia Battlespire na jednom mieste. Stačí aby sa všetky uvoľnili a... Battlespire viac nebude. Zdalo sa, že kotvy boli uvoľnené. Veľmi pravdepodobne nie všetky, to by už Rimion zrejme nečítal všetky tie odkazy, príkazy a upozornenia, ktoré sa okolo kotiev nachádzali. Našiel prvú a spojil ju. Z jedného z ďalších odkazov od Vatashi sa dozvedel o ďalšom žijúcom mágovi. Avšak ten sa niekam schoval. Podľa všetkého by to mal byť Clarentavious, ten ktorý navrhoval systém kotiev. Pokazil sa nejaký prístroj a Clarentavious je zrejme jediný kto vie, ako ho opraviť. Nuž, Rimion porazil niekoľko daedier, po ktorých ostalo pár ozubených kolies – je možné, že toto sú práve chýbajúce časti oného stroja? Dúfajme, to by značne uľahčilo jeho pohyb v tomto neznámom priestore.


Jednu po druhej, nachádzal kotvy Battlespiru a spájal ich, aby zabránil zničeniu celého miesta. Pri svojich cestách odrazu narazil na obrovskú jaskyňu. Bola tak veľká, že nevidel na jej vrch. Ozvena sa strácala v diaľke a uprostred toho priestoru odpočívala vznešená dračia kostra. Pod ňou ležalo ďalšie telo. Patrilo mužovi menom Samar Starlover a drak bol jeho spoločníkom. Papr musel byť vskutku výnimočným drakom. Bol oveľa väčší než tí dnešní. Tie lebky, ktoré máme v miestnosti s trofejami, sú skutočne maličké v porovnaní s Paprom. Keď tak nad tým uvažujem, zaujímalo by ma, čo by sa stalo keby kostra prežila zničenie Battlespiru. Ale to trochu predbieham náš príbeh. Starlover totiž videl svojho draka ako poslednú možnosť na únik a varovanie cisárskeho paláca. Avšak kým sa dostal k drakovi, ostala z neho už len kostra. Presila, ktorú predstavovali Dagonovi posluhovači, bola i na tak majestátneho tvora, akým Papr bezpochyby bol, priveľa.


Keď Rimion uzatvoril poslednú kotvu, o ktorej vedel, vydal sa hľadať ukrytého battlemága. Niekde predsa musel byť. Nakoniec, nebolo až také ťažké ho nájsť. Sám sa čudoval, že ho daedry ešte neobjavili. Schovával sa v tajnej miestnosti za plechovou skriňou. Bol celý šťastný, že Rimiona vidí. Priam žiaril. „No konečne! Koľká radosť! Zachránený! Som zachránený! Ja som vedel, že prídete. Čakal som celú VEČNOSŤ v tejto hroznej, zúfalej nočnej more.“ Rimion sa na chvíľu zarazil. Jeden z mágov, to je jasné, ale... „Môžete trochu krotiť svoje nadšenie! Viete, tie Daedry, tu všade okolo, majú tiež uši!“ Bohovia vedia, že sa mu to príliš nepáčilo, ale musel starcovi oznámiť, že žiadna záchranná kavaléria sa nekoná. Žiadna légia, nič. Sám samučičký Rimion, proti hordám Oblivionu. To starého muža zrejme ešte viac vykoľajilo. Už predtým si elf všimol, že mág nie je úplne pri zmysloch a ďalší rozhovor to len potvrdil. Začal blázniť, tárať čosi o zničení a konci všetkého. Treba rozopnúť všetky kotkvy a poslať to tu na večnosť. Nič nesmie... A potom ešte čosi o Hviezdnej galére. Vraj sa má vydať do jeho komnát a všetko sa dozvie. Ale pre istotu sa opýtal ešte raz. Viete ako sa hovorí, deti – keď si nie ste istý, pre istotu sa opýtajte znova. „Eee, pomaly priateľu. Čo to bolo o tej hviezdnej galére? Pec na pečenie hviezd?“ Opýtal sa neisto Rimion. Starý muž nepatril medzi trpezlivých, to iste nie. A zdalo sa, že jeho otázka ho ešte viac rozčúlila. „Len tak sa tu promenáduješ, nemáš zo sebou žiadnu légiu, a vieš veľké... Nič! Choď do mojich komnát. Na všetky tvoje otázky nájdeš odpovede práve tam. Potom pochopíš to absolútne zúfalstvo. A teraz zmizni a nechaj ma, nech sa udobrím so svojimi predkami.“ Tak sa Rimion odobral ku komnatám veľkého mága. Avšak skôr než do nich bude môcť vstúpiť, musí poraziť ďalšieho dremora lorda Methats. On zdá sa, takmer našiel spôsob akým sa dostať do mágových komnát. Našťastie Rimion zasiahol včas. Methats bol chytený v akomsi stenovom kruhu. Zrejme nejaký druh Clarentaviousovej pasce. Bolo potrebné kruh otvoriť, pretože v jeho strede sa nachádzala teleportačná plošina do obytných priestorov. Rimion sa vyšplhal na neďalekú plošinu, vlastne to bol výťah, ktorý ho dostal hore. Tam sa nachádzalo tlačítko, ktoré otváralo kruhovú stenu. Predtým než tak urobil, však Rimion zasiahol Methatsa a jeho prisluhovačov niekoľkými dobre mierenými plošnými kúzlami. Oslabený, už nepredstavoval pre elfa veľkú výzvu.


Clarentaviusových komnatách našiel Rimion množstvo zaujímavých predmetov, niekoľko kníh opisujúcich efekty rôznych kúziel a hlavne poslednú kotvu. Tá však bola našťastie uzavretá. Okrem kotvy, potom na stole ležal list pre hlavného veliteľa cisárskych légií. Clarentavius v ňom vysvetľuje, že Hviezdna galéra, ktorú on sám zostrojil, vedie do Veľkej siene a školskej knižnice. Nakoniec sa zdá, že to bol sám Clarentavius, kto rozobral mechanizmus galéry, a jednotlivé súčiastky ukryl pred nepriateľmi. Aby galéra fungovala, potrebuje plnú silu Battlespiru, a teda všetkých päť magických kotiev uzavretých. V liste potom ešte spomenul magickú palicu menom Typos Sophia, ktorá má vlastníka ochrániť pred ovládnutím. S týmito znalosťami sa Rimion vrátil za starým mágom.


V prvom rade dal Clarentaviusovi jasne najavo, že sa nič ničiť nebude! Namiesto toho si vypýtal od starca Typos Sophia. Starec si myslel, že sa snáď Rimion úplne pomiatol, keď od neho niečo také žiada. Jedine, a to veľmi pochyboval, jedine ak by sa mu podarilo odstrániť Methatsa, tak jedine vtedy by mu bol ochotný Typos Sophia zveriť. Ako dôkaz mu mal doniesť časť jeho zbroje. Na to sa Rimion len šibalsky usmial a zo svojho vaku vybral časť Methatsoveho brnenia. „Myslíte túto časť, ktorú mám tu?“ Mág sa prekvapivo pozrel na kus kovu. „Pri sile! Prekvapuješ ma! No výborne, zober si Typos Sophia. V škole ju ešte dobre využiješ. Veď uvidíš. Áno, čoskoro uvidíš. Tieto potvory, tu. Sú len nepatrné šteniatka proti ich pánom. Keď sa budeš večne zvíjať v nejakej daedrickej diere plnej desu, budeš si priať, aby si dal na moju radu a umrel tu, slávne so mnou v ruinách Battlespiru.“ Rimion bol však sebavedomý mladý elf. Daedry, ktoré doteraz stretol ho už veľmi netrápili. Čo môže byť horšie? Otočil sa na starého mága a povedal mu: „Pozri, starče. Ukry sa niekde v skrini ak musíš, ale nezabíjaj sa. A hlavne, nenaveď Battlepsire na kurz smerom ku koncu časov. NIEKTO tu musí ostať, aby informoval légie. Takže sa vzchop. Uvidíme sa neskôr.“

Málo vedel Rimion o tom, čo ho čaká v magickej škole. Málo vedel o tom, aké nebezpečenstvá pred ním ležia. Kto na neho čaká, a či sa jeho duša neskončí vo večnosti niektorej zapadnutej diere daedrického lorda. Vrátil všetky súčiastky do prístroja a pred ním sa otvorili dvere k Hviezdnej galére. Jeden posledný súboj s dremorou a potom... Stála pred ním. Stačilo sa len nadýchnuť a vstúpiť.


„Ale čo sa dialo v magickej škole, o tom až niekedy nabudúce,“ dodal Dovahkiin a vypil posledný dúšok medoviny. Všetci naokolo počúvali a zjavne by chceli vedieť ako dopadne Rimionov príbeh. Lenže už bola neskorá noc. „Tak šup, dievčatá. Treba ísť spať.“ Ako vždy, nezaobišlo sa to bez malých protestov. Drakorodený bol však neoblomný, ale sľúbil im, že ak budú poslúchať, príbeh Rimiona z Alinoru bude pokračovať. Mehrunes Dagona predsa musí niekto poraziť! Tak to predsa v príbehoch býva. Ostatne, tak to je aj v tom o Martinovi Septimovi, ale to už zabiehame o mnoho rokov neskôr, než sa odohráva náš príbeh.

4 komentáre:

  1. Ohohóó to není špatné, to vůbec není špatné. Líbí se mi ten přechod od Skyrimu do Battlespiru. A pak že já to mám detailní, vždyť ty to máš i s rozhovorama... ;-)

    Ale mám jeden dotaz, to že ten "stenový kruh" ve kterém, byl chycený lord Methats, je Clarentaviusová past, to ses inspiroval v mém deníku, nebo tě to taky napadlo, a nebo je k tomu někde ještě nějaká indicie, která by to potvrdila?

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Oh, diky. A co sa tyka tvojho dotazu - ano, na 95% to je vsetko tvoja vina! :) Ja som mal v poznamkach napisane - Methats chyteny v kamennom kruhu. A z toho som fabuloval, ALE den predtym som cital tvoj dennik a zrejme mi v hlave nieco z toho ostalo. Ano, je to tvoja vina! :)

      Cim mi nieco hovori, ze ak budem v tom mojom pokracovat, radsej by som nemal citat tvoj...lebo z toho budem mat gulas :) Ehm.

      Odstrániť
    2. No počkej počkej, to se nedělá tohle to, jako přestat číst můj deník... :-) Navíc co když tě přivedu na další zajímavé nápady a obohatíš si tak příběh... To přece vůbec nevadí, že ses inspiroval. Mě teda to určitě nevadí, já jen nevěděl, jestli náhodou nevíš něco, co já nevím, a co by mojí domněnku potvrzovalo.

      Navíc, vzhledem k tomu, že z toho děláš hezký příběh, tak se ty deníky pěkně doplňují. A hlavně já ten tvůj teda číst budu. Takže narevanš, bys ty mohl číst ten můj... :-))

      Dobrá přestávám škemrat, právě jsem přišel o své veškeré čtenářstvo, fňuk... ;-)

      Odstrániť
  2. Fajn príbeh, inak ako hodnotíš battlespire oproti ostatným TES ? :)

    OdpovedaťOdstrániť