štvrtok, 29. novembra 2012

Dojmy: Kingdoms of Amalur - Reckoning

O Kingdoms of Amalur sa toho začiatkom roka napísalo a nahovorilo veľa. EA ako vydavateľ a samotný tvorcovia, mali so svojim novým svetom veľké plány. Pravdepodobne. Nezvládli to. Na tvorbu hry zrejme prešustrovali viac, ako bolo pekné a hra sa nepredávala tak, aby sa im zlaté mince vrátili. Pretože to možno nebola dobrá hra? Po viac ako 10 hodinách strávených v kráľovstve Amalur, musím povedať, že nie tak celkom. Reckoning je fajn hra. Dokonca – ak už máte plné zuby kilometrov textu – povedal by som, že za súčasnú cenu sa oplatí aj kúpiť. Možno niekomu ako darček k Vianociam.


Kingdoms of Amalur: Reckoning sa snaží byť veľkou hrou, vlastne veľkolepou, mohutnou a krásnou. Snaží sa toľko, až stráca osobitosť a niečo, čo by dokázalo hráča naozaj pripútať k jeho svetu. Už firemné logá vás privítajú veľkolepým hudobným podkresom, akoby sa práve začínal filmový Pán prsteňov. Big Huge Games je meno, ktoré tiež neskrýva svoje ambície. A to isté platí i o tvorcoch, ktorí sú zvýraznení na krabici hry – R. A. Salvatore, Todd McFarlane a Ken Rolston. Nieže by ste vklad týchto ľudí v hre necítili a nevideli, to nie. Len od začiatku máte pocit, že niekto chce, aby sa vám hra páčila, aby vás pohltila a uchvátila, ale ono to akosi nefunguje.

Možno tomu nepomáha ani komiksovo štylizovaná grafika – niekde na ceste medzi World of Warcraft a prvým Fable. Čo je naopak pozitívne – a pravdepodobne vplyv McFarlanea – je dizajn rôzny príšeriek, potvor a inej pliagy, s ktorou budete (väčšinou) bojovať. Roztomilé, nebezpečné a smrtiace! Naopak, herný systém má všetko, čo by malo veľké, voľné RPG mať. Vývoj postavy, postavený na niekoľkých praktických schopnostiach (páčenie zámkov, kováčstvo, presvedčovanie atď.) a strome schopností troch kategórií (čarodejníctvo, sila a šikovnosť – alebo keď chcete sorcery, might a finese), ktoré určujú spôsob vášho hrania. Body môžete dať kam chcete a podľa toho si vyberáte vlastný osud – teda povolanie, ktoré vám dáva ďalšie bonusy k útoku, odolnosti a podobne.

Osud hrá veľkú úlohu vo vašom príbehu a príbehu celého sveta. Ďalší problém Amaluru – áno, je to ta hra, kde ste hneď od začiatku spásou alebo skazou celého sveta. Vymykáte sa mu a meníte i osudy ľudí okolo vás. Do toho celého potom zasahuje veľká vojna medzi Tuatha Deohn a zvyškom sveta. Je v tom trochu šialenstva a podivných síl (ako inak) a samozrejme prastará rasa nesmrteľných, ktorej vek sa blíži ku koncu. V tomto prípade nehovoríme o elfoch, ale o fae. Ono celkové názvoslovie hry tentoraz čerpá skôr z keltských tradícií, takže aspoň v niečom sa trošku líši od svojho okolia. Avšak, fae majú mnoho podobných čŕt s elfami, tak ako ich poznáme. Sú zvláštni, nesmrteľní – i keď umierajú, úzko spojení s prírodou, mágiou a svetom okolo nás a veľmi, veľmi statickí. Zmena je pre nich pojem, ktorý im je cudzí.

Viac však k svetu a príbehu písať nebudem. Na jednej strane je príbeh klasické klišé, vrátane rôznych zvratov, postáv, ktoré vás sprevádzajú – na strane druhej, svet samotný, ktorý chce byť zaujímavý. Snaží sa. Napríklad mne trvalo zhruba tých desať hodín, než som sa konečne začal zaujímať o svet okolo seba. O ten príbeh, cez ktorý musí môj mág prejsť. Je to lepšie ako na začiatku, ale stále sa cítim od toho sveta odťažitý a vzdialený. Jednoducho, som tam len tak mimochodom.

Odhliadnuc od príbehu, pozitívnym faktorom Kingdoms of Amalur je i spracovanie súbojov. Kto ma pozná vie, že nemám príliš v láske Diablo a jeho besné klony. Kedy hráč musí klikať ako zmyslov zbavený a hra (resp. autori hry) na vás sypú jednu hordu protivníkov za druhou. Reckoning je akčné RPG. Súboje sú v ňom spracované podobne ako v hrách ako je God of War. Hráč je tu aktívne zapojený do zápolenia s protivníkom, pri tých silnejších treba uskakovať, takticky vyberať správny útok a zbraň. Musím povedať, že v žiadnej inej hre sa môj mág necítil ako poriadny „badass“ (ako hovoria v anglicky hovoriacich zemiach). Chakramy lietajú okolo, kúzla vybuchujú a človek sa pomaly modlí, aby neschytal epileptický záchvat. Ale akcia je rýchla, plynulá a za 10 hodín ma neprestala baviť. Za čo možno môže i fakt, že autori na vás nehádžu milión nekonečných vĺn protivníkov (teda aspoň zatiaľ, a dúfam, že sa to ku koncu hru príliš nezmení).

Hra je relatívne otvorená – obsahuje menšie oblasti, vždy spojené nejakým priechodom, po ktorých sa však môžete voľne pohybovať a plniť akýkoľvek vedľajší quest a ten hlavný chvíľu ignorovať. Hra obsahuje veľké množstvo vedľajších questov, bohužiaľ väčšina z nich nie je nijako nápaditá – nájdi to a to, nájdi 5, 10, 15, zabi to a to, zabi 5, 10, 15... však to poznáte. Na druhej strane, napríklad celá questová línia dotýkajúca sa House of Ballads, bola veľmi zaujímavá a človek sa dozvedel viac o svete, a o tom ako premýšľajú a existujú fae. Možno to bol práve ten moment, kedy som si povedal, že ma konečne začala táto hra (aspoň trochu) zaujímať.

Neviem kam sa celý príbeh zvrtne, neviem ako sa skončí a po pravde, netuším, či ma neprestane baviť. Ale v súčasnosti je to – ako som napísal na začiatku – veľmi fajn hra (nič čo by vás posadilo na sedací sval, ale...), ktorá sa za cenu 9,99 € oplatí. Či už ako doplnenie zbierky alebo malú pozornosť pre niekoho pod vianočný stromček.

Jo, a spúšťa sa cez Origin.

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára