štvrtok, 29. novembra 2012

Dojmy: Kingdoms of Amalur - Reckoning

O Kingdoms of Amalur sa toho začiatkom roka napísalo a nahovorilo veľa. EA ako vydavateľ a samotný tvorcovia, mali so svojim novým svetom veľké plány. Pravdepodobne. Nezvládli to. Na tvorbu hry zrejme prešustrovali viac, ako bolo pekné a hra sa nepredávala tak, aby sa im zlaté mince vrátili. Pretože to možno nebola dobrá hra? Po viac ako 10 hodinách strávených v kráľovstve Amalur, musím povedať, že nie tak celkom. Reckoning je fajn hra. Dokonca – ak už máte plné zuby kilometrov textu – povedal by som, že za súčasnú cenu sa oplatí aj kúpiť. Možno niekomu ako darček k Vianociam.

utorok, 27. novembra 2012

Zabudnuté zvitky: Shadows of Northmoor, časť II.

Ako som spomínal v predchádzajúcej časti – pre svoj plánovaný (a nikdy nedokončený) mod som napísal aj niekoľko textov, ktoré tvorili jednak ideové pozadie miesta, a jednak už konkrétne príhody, ktoré sa stali predchádzajúcim návštevníkom tohto zvláštneho podzemia (dva fragmetny denníkov). Keďže som si konečne našiel čas, aby som sa po spomínaných textoch obzrel, tu prinášam zblúdilému čitateľovi môjho blogu prvý z nich. Je najobsiahlejší, a je to rozprávka. Ľudová rozprávka, ktorú si autor vypočul v oblasti grófstva Northmoor (provincia High Rock) a verí, že sú v nej zachytené dávno zabudnuté, reálne udalosti. Znalci slovenských ľudových rozprávok v nej isto poznajú jednu konkrétnu, ktorú som transformoval na moje potreby a reálie sveta Elder Scrolls. A teda stále pevne dúfam, že Pavol Dobšinský nerobí vo svojom hrobe vývrtku. :-) Ako som už spomínal v predchádzajúcej časti – tým, že som z tejto „legendy“ spravil ľudovú rozprávku, elegantne som obišiel rozpory, ktoré by sa v nej mohli nachádzať voči zavedenej mytológii herného sveta. Sám patrím medzi ľudí, ktorí nemajú moc v láske, keď im mod nabúrava originálny svet a jeho atmosféru. Rozprávka sa predáva ústne, počas generácií sa rozširuje a nabaľujú sa na ňu nové tematické celky, takže aj keď je v jadre možno rozprávaním o existujúcej udalosti, počas storočí je už natoľko zmenená, že už ťažko odlíšime pravdu od fikcie.

Pár vymodelovaných zbraní, myšlienka vložiť ich do (vtedy) jednoduchého podzemia a čo z toho vzniklo? Trošku sa mi to rozrástlo a tu je rozprávka (mimochodom, ďalší kameň úrazu bol, že sa nenašiel nikto, kto by bol ochotný ju preložiť do jazyka anglického), ktorá hovorí o vzniku pevnosti Northmoor, ďaleko od Northmooru...

nedeľa, 25. novembra 2012

Realms of Arkania

Das Schwarze Auge, ten počítačový od Atticu, patrí medzi moje najobľúbenejšie série. Na vrchole pomyselného rebríčka stoja obzvlášť druhý a tretí diel série. Prvý diel bol fajn, ale pokračovania dotiahli celý herný systém do stavu, ktorý mi veľmi vyhovoval. Veľký herný svet, zábavné ťahové súboje a mikromanažment družiny, to sú kľúčové prvky, ktoré ma pri týchto hrách toľko držali. Plus, samozrejme oná špecifická atmosféra, ktorú vždy spomínam v súvislosti s hrami z prostredia Das Schwarze Auge.

utorok, 13. novembra 2012

Legenda z Prastarých zvitkov o pevnosti Battlespire, časť prvá.



Snehový podvečer. Nič nové na Skyrimských kopcoch. Po ceste kráčal muž a vietor mu vháňal všetko sneh do tváre. Fúkal ostrý severný vietor. Slnko sa pomaly lúčilo s tamrielskou oblohou. Len kdesi z diaľky sa ozýval dračí rev. Nie, dnes už nie. Dosť bolo lovenia dračích trofejí. Ten, ktorého volajú Dovahkiin sa vracal domov. Do siene Heljarchen, kde ho čaká jeho žena, deti a snáď pokojný večer. Ešte nestačil ani striasť sneh zo svojich pliec, už ho prišla privítať jedna z jeho dcér. „Oci, oci, čo si mi priniesol?“ Vždy rovnaká otázka, vždy iná dcéra. Aspoň sa v tej zvedavosti striedajú. „Na, chytaj! Krásne červené jabĺčko.“ Vďačné a nenáročné. Schytila jablko a bežala sa pochváliť sestre. Netrvalo dlho, zhodil zo seba všetku zbroj, navliekol pohodlný, zdobený odev a chystal sa k neskorej večeri. Za chvíľu zo zadnej izby pricupká ďalšie dieťa. „Oci, môžem sa ísť hrať ešte von?“
„Nie,“ odpovedá rázne Dovahkiin.
„Ale, ociíí... Runa povedala, že...,“ nestihla dokončiť vetu Lucia. Dovahkiin ju prerušil mávnutím rukou: „Už je neskoro, a beztak sa tu potuluje kopec podozrivých indivíduí. Keď poviem, nie, tak sa so mnou nevyjednáva!“ Mal starosti. Nešlo ani tak o malé skupiny banditov, ktoré sa potulovali po okolí. Tých by zvládlo osadenstvo domu bez problémov. Starosti mu robil ďalší drak. Pomaly ho to už unavovalo. Jeden drak za druhým. Akoby sa rodili na povel. A to už to má Alduin v tejto sfére bytia za sebou. Aspoň v to teda dúfa. Lucia však naďalej stála pred ním, vzdorovite ruky v bok. „Vieš ty čo,“ dodal nakoniec, „skoč do pivnice a naplň tento džbán medovinou. Keď sa vrátiš, poviem vám všetkým jeden starý príbeh!“ Podal Lucii džbán a obrátil sa na svoju ženu. „Daj na stôl niečo pod zub, prihoď pár polienok do ohňa a pokojne sa pridaj k nám!“ Ty a tvoje dobrodružstvá, čítal jej to priam z tváre. Usmiala sa a začala chystať príbehový večer.
Zanedlho všetci sedeli okolo Dovahkiina a snažili sa počúvať každé jeho slovo. I bardka, ktorá slúžila v jeho dome sa pridala k diváctvu. Možno i ona sa naučí niečo nové a neskôr to využije pri svojej práci. Dovahkiin sa pohodlne oprel, napil plným dúškom medoviny a začal rozprávať svoj príbeh...