piatok, 23. apríla 2010

Video hry môžu byť umením

Opätovný Ebertov príspevok k nekonečnej debate, o tom či sú hry umenie alebo nie, bol nanajvýš zbytočný, pretože na túto tému sa neustále čosi píše. Sú ľudia z hernej brandže, ktorí by s ním zrejme súhlasili a na druhej strane tí, čo v hrách začínajú vidieť niečo viac. Podľa mňa sú hry zatiaľ kdesi na ceste, ale viac ako umením sú gýčom.


Ebertov problém je problém, ktorý má väčšina ľudí keď príde reč na hry ako umenie. Hra je predsa hra, čo dokladá spomenutím šachov a faktu, že každá hra sa dá „vyhrať“. Z toho teda vyplýva, že nič „ukončiteľné“ nemôže byť umenie. Respektíve fakt, že Ebert zrejme hry chápe ako ekvivalent súťaživých, stolových hier, kde nie je dôraz kladený na prežitky a príbehy, ale na pravidlá a „výhru“ (reakcia na šachy). Ak by som teda vychádzal z podobného predpokladu, musel by som sa i ja držať myšlienky, že hry nikdy nemôžu byť umením. Lenže to je pohľad veľmi dvojrozmerný neberúci ohľad na vývoj, ktorým hry za posledné desaťročia prešli. Neberie v úvahu druhy hier, ich rozmanitosť a členitosť naprieč celým spektrom herného priemyslu. Podľa Eberta ak hra prestáva byť o bodoch a pravidlách, tak prestáva byť hrou a stáva sa reprezentáciou príbehu, románom, divadelnou hrou, tancom, filmom. To sú veci, ktoré sa nedajú vyhrať, ale iba prežívať.

Avšak hry sa predsa dajú prežívať, z hier si človek dokáže odniesť dojmy a pocity, ktoré nemajú nič spoločné s jej pravidlami alebo bodmi. Pojem hra nám tu trochu robí problém, je to označenie, ktoré sa akosi automaticky priradilo novej interaktívnej zábave a navždy jej zrejme ostane. Hra. Pravidlá, body, dá sa vyhrať. Nie je teda hra ako hra. Vieme, že existuje množstvo druhov alebo žánrov hier, ktoré nemusia nutne znamenať umelecké ambície a naopak.

Ďalším Ebertovým problémom je, že umenie je vo väčšej miere individuálnou záležitosťou a nie tímovou prácou. Čo film? Samozrejme, pri hrách to funguje trochu inak, možno to dnes nie je úplne vyšperkované – ak sa bavíme o veľkých produkciách. Avšak aj menej známym režisérom stoja za chrbtom „kravaťáci“ zo štúdia, producenti a snažia sa im do všetkého „kecať“. Film nie je len o režisérovi, sú tu rôzny výtvarníci starajúci sa o vizuálnu podobu filmu a kopec ďalších, bez ktorých by film nevznikol. Hry? Grafici, programátori a dizajnéri, nad tým všetkým je jedna vízia, tiež väčšinou usmerňovaná ľuďmi čo ovládajú peniaze. Pokiaľ nie je „šéf dizajnér“ nejaké veľké meno a nemá tak väčšiu slobodu pri tvorbe hry. Samozrejme, som si vedomý, že toto prirovnanie stojí na veľmi vratkých nohách, avšak nemyslím si, že ako metafora je tak úplne mimo.

Cez to všetko však budem naďalej tvrdiť, že hry sú o zážitkoch a tie dokážu byť niekedy oveľa intenzívnejšie, než v – dnešnou spoločnosťou – schvaľovanom umení. Pritom nikdy vám nebudem tvrdiť, že Daggerfall je umenie. Nie je. Avšak takýto intenzívny zážitok ako mi dala táto hra, my dokáže dať máloktorá forma umenia. Príbeh je triviálny, i keď v tomto prípade nie úplne klasický. Myšlienky, pohnútky...možno v miestnej literatúre. Posolstvo... Viete ako sa hovorí, kto hľadá nájde niečo všade.

Naopak sú hry, ktoré s umením koketujú. Snažia sa o niečo viac, spojenie prvku hry s rozprávaním príbehu, vytvorenie uceleného kontextu, ktorý dá sám o sebe nakoniec zmysel – Bioshock. Či takmer sureálny pohľad na príbeh Červenej čiapočky – The Path. Obe hry však pochádzajú z iného spektra herného trhu. Zatiaľ čo Bioshock je istým ekvivalentom letného blogbusteru, The Path je nezávislá tvorba. Obe však dokážu podať myšlienky v interaktívnej forme.

Hry sú umeleckou formou digitálneho veku. Snažia sa byť dospelejšie, rafinovanejšie – aspoň niektoré, rozprávať príbehy cez zážitky, nie cez pravidlá. Ich výhodou je priama zainteresovanosť diváka/čitateľa/aktéra, teda hráča v jej vlastnom svete. Avšak napriek všetkým pokusom ostávajú hry niekde na pol ceste. Sú súčasťou populárnej kultúry, do ktorej sa už dávno včlenili. Niektoré diela môžeme pokojne označiť za interaktívne umenie. Dokonca si myslím, že niekedy je medzi pojmom „hra“ a „interaktívne umenie“ veľmi tenká hranica. Preto tvrdiť, že hry nikdy nebudú umením, je len nerozumieť obsahu látky, o ktorej hovorím (píšem).

1 komentár:

  1. "príjemná úvaha, len mi tu chýba jedno slovo, do ktorého môžeme hry zahrnúť skôr ako do umenia - popkultúra" -- chcela som napísať a potom som tú populárnu kultúru našla v poslednom odstavci :-)
    nechce sa mi čítať Ebertov článok, ale ak som správne pochopila, základný kameň úrazu tu vidím v snahe prirovnať hry (akékoľvek) k tzv. "vysokému umeniu". pretože ak niekto stavia slovo umenie do takého svetla, má tým jednoznačne na mysli vysoké umenie. nuž a postavenie hier do svetla takéhoto umenia nie je fér.
    takisto by ortodoxní milovníci vysokého umenia pohŕdavo povedali, že popkultúra nikdy nemôže byť umením. no ja som si istá, že taký Juraj Malíček by vedel podať celú prednášku o tom, kde popkultúra pretína umenie ;-) a za seba dodávam, že aj umenie nezriedka profanuje na popkultúru... ale to by bolo na dlhú debatu :-)
    fajn článok!

    OdpovedaťOdstrániť